Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zimný výbeh na Chatu pod Chlebom

Pohľad z okna na nádherne zasnežený hrebeň Malej Fatry, predvianočné a predskúškové voľno a vidina znesiteľných teplôt nás – turisticky naladených súrodencov z Turca – privádza na myšlienku vybehnúť niekam do okolitých kopcov. Veď možnosť prevetrať hlavu v krásnom prostredí, dať si do tela pred obdobím sviatočného leňošenia a otestovať nové kúsky zimného vybavenia (nevadí, že patria pod vianočný stromček) v podobe snežníc, návlekov, či topánok príde vhod.

Vzdialenosť
17 km
Prevýšenie
+1104 m stúpanie, -1104 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 21.12. 2010
Pohoria
Malá Fatra - Krivánska časť
Trasa
Voda
prameň sa na trase nenachádza, možnosť doplnenia tekutín je v Šútove a na Chate pod Chlebom
Doprava
bus
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Mojou veľkou motiváciou je v neposlednom rade možnosť uloviť zopár pekných záberov zimnej krajiny, brat zasa uchytí kamaráta, pre ktorého si neviem predstaviť príjemnejšie zasvätenie do krás i nebezpečenstiev zimnej turistiky, ako tento výlet. Pôvodný plán pozostáva z výšľapu na Chatu pod Chlebom s následným výstupom na Veľký Fatranský Kriváň (prípadne na Chleb), ale ako to v našich krásnych horách býva, človek mieni a počasie mení.

Trasa

Šútovo – Zajacová – Ploštiny – Chata pod Chlebom – Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom – Ploštiny – Zajacová – Hrabinka, motorest

Bré ránko!

Je skoré ráno (na moje bežné pomery - vstať o dvanástej na obed mi problém nerobí, ale túra je silnejšia motivácia, ako vidina predlhého spánku), tma za oknom ešte lenivo žmúri, brat balí snežnice, ja nezabúdam na paličky a fotoaparát, oboje plne využijem. Pripája sa k nám bratov kamarát Roman a chvíľu už nervózne prešľapujeme na zastávke. Ja sa pasujem s pridlhým lankom na návlekoch a chlapci hútajú, kam nás vyhliadnutý autobus dovezie a na ktorej zastávke v Šútove nás vyloží, keďže na autobusovú dopravu v Turci sú krátke aj cestovné poriadky. V autobuse je teplo ako v saune, zhadzujeme so seba, čo sa dá, zatiaľ čo autobus so značným vypätím a s mojim nervovým napätím bojuje s neodhrnutou vrstvou snehu a ľadu na vozovke. Konečne nás vypľúva na konečnej zastávke v Šútove, iba pár krokov a sme pri smerovníku. Paráda! Nemusíme šliapať cez celú dedinu, sme v začiatočnom bode našej dnešnej túry.

Poďme sa hrať!

Postupujeme dedinou, tempom tak svižným, ako len zasnežená cesta dovoľuje. Zakrátko už stúpame príjemnou cestičkou lemovanou mladými briezkami tancujúcimi v modrých odleskoch zasneženého rána. Je mierne zamračené, ranné slnko však statočne vyhráva boj s oblakmi a postupne dvíha pokrievku oblakov, čo veľmi oceňujem pri fotení prvých výhľadov. Pri ušatom smerovníčku na Zajacovej nás čaká prekvapenie. Dám si hlt čaju, pretieram oči, či dobre vidím. Pod vrstvou snehu stojí už očividne dlhšiu dobu odparkovaný valec. Vybité okná lákajú k tomu, aby sme si ho poobzerali bližšie a tak si „zavalcujeme“ a fotíme sa. O niekoľko metrov ďalej stojí odstavený postarší ratrak, ten je však funkčný a využívaný, čo oceníme pri našom ďalšom výstupe, keďže na „uratrakovanom“ páse, ktorý sa vinie časťou zjazdovky, sa aspoň nezabáram po kolená. Zjazdovka, ako najstrmší a najnáročnejší úsek vzhľadom na terén a na fakt, že máme iba jedny snežnice na troch ľudí, nás však čaká a neminie ešte o kus ďalej. Zatiaľ si vychutnávame pohodový chodník lesom, na Ploštinách prichádzajú rad na krásne ranné výhľady a môj fotografický boj s oproti svietiacim slniečkom, zahmlenými okuliarmi a roztrasenými rukami z udýchania, ktorého víťaz nie je jasný ani po dosiahnutí cieľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Generál foťung

Pod Generálom sa posilňujeme čajom, sladkým žuvancom, brat nasadzuje snežnice a s nimi aj patričné tempo, my sa boríme za ním. Úžasne sýtomodrá obloha a trhajúce sa oblaky sú predzvesťou nádherných pohľadov a výhľadov, ktoré nás čakajú hore. Priebežne hľadám najlepšie cestičky na zjazdovke, striedam skialpinistické stopy, nesústredené chodníčky šťastlivcov bez snežníc a bratovu prešľapanú cestičku. Zabáram sa všade rovnako, občas sa však vynorí cesta od ratraku, ktorá poskytne možnosť postupovať o niečo rýchlejšie a menej namáhavo. Bráško je však kolegiálny a pri niekoľkých prestávkach vyvstane príležitosť pre každého z nás vyskúšať túto novotu. Na mňa vyjde vrchný úsek a tak snežnice zhodím už takmer vo finálnom úseku zjazdovky. Pozorujem Chleb, ktorý neochotne odhaľuje skalnatý vrchol zo závoja oparu. Fotím panorámu, poškuľujem po krásne viditeľných Tatrách a obdivujem krásu zasnežených stromov, stojacich ako vojaci v lúčoch slnka. Postupne zaostávam, chlapci sú už takmer pri chate, mám ich však na dohľad a tak ich priebežne fotím i dobieham. Z vrcholu zjazdovky sa nevieme vynadívať na krásny výhľad na kotlinu a okolité hory, oblaky sa trhajú, obloha hrá farbami a sneh sa trbliece ako diamantový koberec.

Život je zmena

V chate zo seba zhodíme mokré veci, načapujeme sa skvelým čajom s medom, citrónom, rumom, doplníme energiu a naplníme žalúdky. Mám nepríjemné tušenie, že Gore-tex v mojich topánkach negoretexuje tak, ako by mal, ale nechcem maľovať četra na stenu, nechám topánky topánkami a po chvíli oddychu sa dvíham spolu s chlapmi k odchodu. Naše ďalšie kroky smerujú do Snilovského sedla a odtiaľ šupom na VFK. Cestou stretávame poriadne zababušeného skialpinistu, ktorý nám oznamuje, že na hrebeni poriadne fučí. Cieľ sa teda stáva polojasným, ako výhľad na „Veľký“, ktorý je v oblakoch a sem-tam „vystrkuje rožky“. Ešte ho stihnem šťuknúť, kým sa úplne stratí za sivou stenou, spolu so skialpinistom na jeho svahu.

Postupujeme však ďalej, boríme sa čoraz hlbšie, sivá stena sa presúva a postupne zahatá výhľad nielen dopredu, ale aj za nás do kotliny. Dostávame sa do krajiny tieňov, oparu, vetriska a poryvov odfukovaného snehu, ktorý nepríjemne naráža do tváre. Z vlasov mám zmrznutý štít, ktorý ma čiastočne chráni, ostatok „roboty“ zastane čiapka a šál omotaný okolo hlavy, práve dnes som totiž ako naschvál vyfasovala bundu bez kapuce, teplo však drží statočne. Ťažko sa dýcha, paličky odfukuje do strany, občas poryv vetra človeka takmer hodí o zem, sneh povolí a zabáram sa po rozkrok. Von sa plazím tulením spôsobom. Veď okúsiť treba aj takéto podmienky. Z hmly sa vynára zmrznutý smerovník a my si „vychutnávame“ náš triumf, fotíme sa a natáčame vlajúce nohavice, paličky a naše zababušené ofúkané a vymrznuté smiešky. Svorne konštatujeme, že v týchto podmienkach sa nejdeme nasilu trepať ďalej a otáčame to späť na chatu. Ťapkáme sa vo vetrisku späť, má však jednu výhodu: sneh primŕza a je pevnejší, lepšie drží váhu a tak sa prebárame menej. Míňame dvoch skialpinistov s vysmiatymi tvárami. Moje okuliare zamŕzajú, stávajú sa nepriehľadnými... šup, šup, nech už sme naspäť v teple!

Nezmrzli sme, už sme tu!

Späť na Chate pod Chlebom. Keď sme odchádzali, slnko zohrievalo horské i naše chrbty, Turčianska kotlina žiarila v lúčoch. Teraz vidíme...nič! Sivobiela stena, lavičky pri chate sa strácajú v hmle. Čas na ďalší čaj, rozmrazenie údov, presušenie našich švestiek a potom cesta dole – do neznáma. Pochod dole zjazdovkou už ubieha rýchlo, chlapci bežia, blbnú, váľajú sa v snehu, ja striedam opatrné zliezanie s poklusom a dobieham ich pod zjazdovkou, nie však nadlho. Čas sa kráti, tma sa blíži a chlapci predlžujú krok, čo znamená, že prášia dole ako namydlený blesk a ja už len hádam ich prítomnosť niekde vpredu. Na Zajacovej pri valci to stáčame žltou značkou smerom na Trusalovú, pomaly sa šerí, na zastávku prichádzame už v tme. Do odchodu autobusu je ešte polhodinka času, o jeho meškaní ani netušíme a tak sadáme do motorestu a pochutnávame si na skvelých bryndzových haluškách so slaninkou. Krásny deň za nami!

Fotogaléria k článku

Najnovšie