Jennifish je 42 stopová plachetnica Bavaria a my sa na nej plavíme už tretí deň po vodách Karibiku a je nám strašne dobre. Vyrazili sme 26.novembra zo Simson Bay na ostrove St. Martin. V marine na ostrove sme si prenajali našu loď, poriadne ju zásobili, ešte poriadnejšie prehliadli pri preberaní a potom nás o 11.hod. pilot z Mariny vyviezol do zátoky, kde sme počkali na zdvihnutie mostu a vyplávali na more. Na lodi je nás šesť. Vašek, kapitán, jeho manželka Lucka, Láďa a jeho manželka Hanka, Tomáš a ja. Okrem toho máme na lodi cca 200 pív, 15 l rumu (bieleho aj hnedého, ale každopádne páleného z trstiny), pár litrov vína, nejakú kolu a džúsy a kopec jedla. Vo výbave lodi je ešte 80 galónov sladkej vody a 40 galónov nafty, úplne nepitnej. Lenže náš motor ju má rád.

Hneď po vyplávaní na more sme rozvinuli plachty, čo vďaka skúsenej posádke prebehlo celkom rýchlo a takmer bez problémov. Loď akoby čakala na silu vetra. Vzopäla sa v plachtách, poriadne sa naklonila a začala rezať vodu a hopsať po krátkych a nepravidelných vlnách. Náš prvý deň bol tzv. zoznamovací a priznám sa, že som sa ho aj trošku obával. Ale nálepka za uchom, ktorá zabránila morskej chorobe a akési vnútorné presvedčenie, že nič sa nemôže stať, mi dali dosť guráže, aby som nemal strach a nadšenie vo mne časom len a len rástlo. Vietor bol dosť silný a my sme križovali proti vetru a tak až po štyroch hodinách plavby a asi 5-násobnom prehadzovaní plachiet sme zakotvili v prístave Marigot, kde bol náš prvý cieľ.

Prístav je bezvadne chránený pred vetrom a my sme zakotvili asi 150 m od móla. Náš program je jasný. Zajtra sa preplavíme okolo ostrova Anguilla, ktorý patrí Britom a prespíme na kotve v prístave v Road Bay. Ďalší deň oboplávame Anguillu, preplávame prieplavom Scrub Channel a vrátime sa na ostrov St. Martin. Tu zakotvíme u malého ostrova Pinel, ktorý je od St. Martinu oddelený len plytkým a úzkym prielivom. Dva dni si budeme užívať krásu zátoky, potápania pri koraloch a pohostinnosti miestnych barov, a potom zasa vyrazíme na more a poplávame na ostrov St. Barth. Podľa mojich kamarátov z lode je St. Barth najkrajší z ostrovov a Francúzsko ho veľmi dobre spravuje. Informácie hovoria o tom, že tam má sídlo každý, kto v Hollywoode niečo znamená. No veď uvidíme. Ale teraz sme v Marigote a chceme ísť na breh, odkiaľ sa šíria neuveriteľné vône jedla. A tak naskáčeme do nášho gumeného člnu (dinghy), nakopneme motor a o chvíľu už sme na mole prístavu.

V rámci poznávania vystúpime na ruiny bývalej pevnosti nad prístavom a potom už len zostúpime do kreolského mesta a hneď sa usalašíme v peknej reštauračke. Verte mi, že kombinácia francúzskej a kreolskej kuchyne je naozaj niečo úžasné. Rovnako, ako aj ceny. Ale čo, veď žijeme len raz. Noc sa skloní nad mestečko a my na našom člne len s ťažkosťami vyhľadávame našu loď, kde si dáme ešte pár drinkov, zahráme na gitaru a zaspievame čosi zo starej vlasti, aby aj ostatní kotviaci mali radosť a potom už nás len hojdanie lodi pekne uspáva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ráno začíname poriadnym drinkom a silnými raňajkami. Rádio nás upozorňuje na silnejúci vietor s perspektívou zosilňovania, ale čože nás už môže zastaviť. Motorom sa dostávame von zo zátoky a plachty zasa letia hore. Páči sa mi tá reakcia lode. Ako keby čakala na vietor a tešila sa naň. Prova lode skáče sem a tam, norí sa do vĺn a kĺže po boku vlny vpravo a vľavo, zdvíha sa a vzápätí naráža na ďalšiu vlnu, no skrátka paráda. Voda občas preletí cez posádku, babule zvriesknu a zasa sa derieme vpred a vpred. Ani som nevedel, že to tak ľúbim. Náklon lode je naozaj poriadny, ale stále sa cítim bezpečne, i keď lodivod občas musí pustiť loď proti vetru, aby vyrovnal extrémny náklon. Vďaka vybaveniu lode môžeme smelo popíjať pivko a nič nám nepadá z paluby.

Silno križujeme proti vetru, oboplávame Coral Insel a Sandy Insel, až nakoniec po 8-9 hodinách plavby priplávame do prístavu Road Bay na Anguille. Dnes ale na breh nejdeme. Anguilla je pomerne plochý ostrov zväčša osídlený bohatými Britmi, ktorí tu majú svoje sídla a tak je aj primerane drahý. Ak by sme vystúpili na pevninu, platili by sme celkom vysoké poplatky a pretože naše zásoby sú naozaj bohaté, robíme si sailing párty na lodi. Nálada je skvelá, ba už aj žienky nám odpustili tie prelievačky a zárezy zábradlím do vĺn.

No a potom príde ten tretí deň. Už z prístavu vidíme, že na mori je to celkom divoké. Ja to neviem posúdiť, ale kolegovia mariňáci hovoria, že je to aj pre nich nová skúsenosť. Na vlnách sa robia tzv. biele čiapky (white-cap), čo vraj znamená, že už to nebude žiadna malá sranda. A tak si dáme najprv pár dobre mienených drinkov, kde je neodškriepiteľným a rozoznateľným základom rum a potom vyrážame. Jennifish sa drží skvele. Vlny sú neusporiadané a len ťažko povedať, že by loď vodu rezala. Skôr sa vzdúva na vlnách, spúšťa sa po ich bokoch dolu a zasa hore, naráža na ne, prevaľuje sa po nich, ale ako hovorím, drží sa skvele. Baby občas zajačia, Tomáš za kormidlom sa smeje a ja mám biele kĺby na rukách od toho, ako sa držím. Plavíme sa na dohľad od pobrežia ostrova a vidíme, ako mohutný príboj ženie vodu až vysoko do skalných brál. Pomaly sa dostávame na severovýchodný koniec ostrova a pred nami je úplne rozburácaný kanál medzi Scrub Island a Anguillou. A to už má toho aj kapitán Vašek plné zuby a velí: plachty dole. Našťastie je Bavaria vybavená tak, že nikto nemusí ísť dopredu na palubu a cez winch sťahujeme obidve plachty. Vašek štartuje motor a loď sa napriek silnému vlnobitiu aspoň čiastočne ukludňuje. Konečne sa odvažujeme zísť do kajuty a pripraviť pre všetkých pár sendvičov, no a dodať čerstvé chladené pivo. Čaká nás cca 10 míľ (18 km) plavby s motorom, ale pohyby lode už sú vypočítateľné a tak je nám fajn. Motor si len tak brboce a my zapíname chladničku a pivo je stále lepšie a lepšie.

Asi o tri hodinky míňame po ľavej ruke prírodnú rezerváciu na ostrove Tintamare, preplávame prieplavom a Vašek vyťahuje námornú mapu, lebo vie o obťažnosti správneho vplávania na kotvenie u ostrova Pinel. Znižuje obrátky motora a všetci spolupracujeme. Láďa je na prove, Vašek u kormidla, Tomáš hlási hĺbku od prístrojov a ja podávam pivo. Jennifish má ponor na kýle cca 6 stôp, čo je asi tak dva metre. A zrazu sa hĺbka dramaticky zmenšuje a zmenšuje a náhle Vašek zavelí stop. Opatrne spiatočkou točíme loď a vraciame sa do pôvodného miesta, asi 30 minút vzdialeného. A teraz si pripomínam moje skúsenosti z hôr, kedy je zlé pri strate orientácie či značky povedať si, že veď tu to niekde musí byť a vybrať sa neznámym terénom. A vidím, že ani na mori to nie je dobré. Správne je zaveliť stop a vrátiť sa na pôvodné miesto a znovu hľadať stopu po správnej ceste. Bočíme vľavo a náš hĺbkomer nás spoľahlivo vedie. Je asi 17 hodín a my sme po 9-tich hodinách konečne v tichom prístave. Dnes to naozaj stálo za to.

Skáčeme z lode do vody, šnorchlujeme pri korálových útesoch, a tešíme sa na nádhernú pláž z bieleho piesku. A tak vyrážame na ostrov Pinel. Pinel je maličký ostrov bez obyvateľstva. Je tam len prekrásna pláž s asi tak desiatkou barov či reštaurácií, pokrytými kokosovým lístím, pod kokosovými palmami, skrátka ako Hawai. Ihneď dáme niekoľko drinkov a la mojito či ananás s rumom a je nám bezva. Ostrov má svoju vlastný režim. Okolo 19-tej hod. priplávajú veľké člny (hovoríme im električky), naložia pasantov a preplavia ich späť na St. Martin. No a ráno ich zasa dovezú nazad. Jediný obchod na ostrove je so suvenírmi a čačkami a vlastní ho Holanďan, ktorý je tak trochu exhibicionista. Navečer ovinie palmy lemujúce jeho obchod motúzom a tým je to zatvorené. No, len som si povedal: "Šťastný Pinel, u nás by ti ukradli aj ten motúz." Hodujeme, dávame si úžasné ryby, nádherné prílohy a la banány a ananás, ale žiadna ponuka ako napr.: „fruti di mare“ tu nie je. Karibik je skrátka iný ako stredozemné more. Žiadna škeblička, žiadna chobotnička. Za tmy sa vraciame na loď a personál baru opúšťa ostrov hneď za nami.

Nočný príboj bol pomerne značný a my napriek tomu, že sme na kotvisku, sa poriadne hojdáme. Vašek nám oznamuje, že dnes by mali prísť ich kamaráti, dvaja starší českí emigranti, ktorí radi sailujú (plachtia) a ešte radšej popíjajú s kamarátmi. Nuž, naša krvná skupina. Počasie je stále úžasné, 33°C a voda tak asi 28°C a tak berieme šnorchle a zasa sa noríme do zátoky u Pinelu. Z vody nás vyženie až hlad a asi 1,5 m barakuda, ktorej sa zapáčilo práve pod našou loďou. Nevadí. Na dinghy sa preplavíme na Pinel a testujeme, kde majú najlepšie Mojito. No a potom to uvidíme. Vašek, ktorý zostal ne lodi, letí na dinghy na pláž, motor reve, a z jeho gesta vidíme, že niečo nie je v poriadku. „Chlapi, treba pomôcť, Milan a Honza urobili kravinu a odplávala im dinghy.“ Tak to je naozaj prúser. Bez dinghy sa nedostanete na breh a môžete to zabaliť. A tak skáčeme do našej dinghi a plávame k ich lodi. Honza a Milan sú okamžite premenovaní na Jája a Pája a zatiaľ čo baby vyskakujú na loď, do dindhy vliezajú Jája a Pája. Točíme motor k pobrežiu, kam fúka aj vietor, ale dinghy nikde. A tak bočíme do zátoky a nakoniec nachádzame dinghy asi dve míle od kotviska. Lenže Jája štartuje motor na člne a takmer okamžite vytrháva štartovaciu šnúru. Štartovacie koleso sa zadrhne a nechce sa vrátiť. A tak vyhadzujeme lano a vlečieme ich čln nazad k lodi. A tam sa dozvedáme, ako sa to stalo. Obaja naši kamoši, poriadne naložení do karibského rumu, chceli najprv priraziť k našej Jennifish. Najprv nám nabúrali gril upevnený na zábradlí, potom cúvli a lodnou skrutkou preťali lano od dinghy, ktoré sa im vzápätí namotalo na lodnú skrutku, takže nemohli ani motorom dobehnúť utrhnutý čln.

Zatiaľ čo Milan bol so svojou trvalou priateľkou, ak nie manželkou, Honza mal zbalenú akúsi kanadskú niekoľkonásobnú milionárku, absolventku asi 50 plastických operácií, ktorá bola neustále v liehu a balila všetkých chlapov, čo boli na šírom okolí. No a tí sa aktívne schovávali. Milanova baba hovorila, že išla s Milanom na loď len pod tou podmienkou, že on s ňou pôjde na splav Grand Canyonu, čo trvá najmenej 21 dní. Neviete náhodou o niekom, čo mi dá podobnú podmienku???
Tá druhá mala asi 70 rokov a bola v podstate stále napitá, chechtala sa a pila ako námorník. Čo sme vlastne robili aj my.

Na druhý deň prišiel servis z mariny našich kamarátov a vymenil im motor na dinghy. Nuž a potom vyrážame takmer spolu na St. Barth, kde je raj na zemi a kam priplávame len pod kosatkou, lebo more je besné ako pes a my sme si netrúfali ísť pod plnými plachtami. Milan a Honza išli najprv s nami na St. Barth a potom sa po dvoch dňoch vrátili do mariny na Oyster Pond, kde odovzdali prenajatú loď. Nebolo to bez problémov. Honzova baba bola zasa navalená ako čík a spadla z paluby do mora medzi mólo a loď. Našťastie, mólo bolo nie betónové, ale na drevených koloch, takže loď ju len zatlačila pod mólo. Ale Honza ju zachraňoval a pri tom si zlomil ruku. Jáj, ten sailing je naozaj nebezpečný šport. Alebo nie???????

Naša Jennifish nám priniesla ešte veľa radosti a my, ako silný sailing team, sme zažili nádherné dni. St. Barth sa ukázal ako jedinečná destinácia a priniesol nám úžasné možnosti pre relax, šťastie a poznávanie. No a teraz ešte malá informácia pre vás. Na túto dovču ma pozvala moja dcéra Lucka a jej manžel Vašek a ja som musel letieť na ostrov St. Martin a minul som nekresťanské peniaze, ktoré by som s potešením minul zasa a rád by som zasa prežil desať dní s týmito ľuďmi. Jednoducho to milujem. A to som o tom nikdy nevedel, netušil a nechápal.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek