Na západnom okraji pohoria sú charakteristické vrchy Ostrý Roháč (2084 m) a Plačlivý Roháč/Plačlivé/Plačlivô (2126 m), podľa ktorých sú nazvané Roháče so svojimi divoko rozorvanými štítmi. Najkratší prístup z Oravy je Roháčskou dolinou zo Zverovky. Západné Tatry sa rozkladajú na ploche 400 km2 a sú druhým najvyšším horstvom na Slovensku po Vysokých Tatrách. Najväčšia časť pohoria sa nachádza na Liptove, menšia časť na Orave a asi štvrtina územia v Poľsku.

Trasa

Zverovka – Roháčska dolina – Adamcuľa – Roháčsky vodopád – Spálená dolina – Zelené pliesko – Horné (Štvrté) Roháčske pleso – Prostredné (Tretie) Roháčske pleso – Malé (Druhé) Roháčske pleso – Veľké (Prvé) Roháčske pleso – Smutná dolina – Smutné sedlo – Nohavica (Holička) – Plačlivé (Plačlivý Roháč/Plačlivô) – Roháčske sedlo – Ostrý Roháč – Jamnícke sedlo – Volovec – Rákoň – sedlo Zábrať – Ťatliakova chata (bufet) – Roháčska dolina – Adamcuľa – Zverovka

Roháčske plesá

O 9.20 h som vyštartoval, o niečo neskôr, ako som plánoval, zo Zverovky cez Roháčsku dolinu na Roháčske plesá. Vybral som si náročnejšiu severnú trasu z rázcestia Adamcuľa po modrej značke cez Studený potok okolo Roháčskych vodopádov. Prudkým stúpaním cez Spálenú (Zelenú) dolinu k rázcestiu vo výške 1420 m n. m kameňom vykladanými chodníkmi som pokračoval popri Zelenom pliesku míňajúc niekoľko desiatok turistov k Hornému Roháčskému plesu do nadmorskej výšky 1719 m n. m.

Čoraz vyššie, ako som stúpal po serpentínach, sa mi ponúkal krajší výhľad na Spálenú (Zelenú) dolinu, Tri kopy, Baníkovské sedlo a Prednú Zábrať. Pri príchode k plesu som sa na chvíľu utáboril. Nájsť si miestečko na suchom a slnečnom mieste plnom ľudí, vysedávajúcich po skalách okolo plesa, bolo obtiažne. A tak som sa po pár minútach, len čo som nabral ďalší dych, vydal dole po zelenej značke k Prostrednému Roháčskemu plesu do nadmorskej výšky 1653 m n. m. Usadil som sa pri plese na suchej vyhriatej tráve. V lúčoch slnka, odrážajúcich sa na hladine stredného plesa, obklopený horami, som si vychutnával krásy malebného miesta. Po polhodinke som zdvihol vak na plecia. Postupoval som pomaly k Veľkému Roháčskemu plesu (alebo i Dolné Roháčske pleso), nachádzajúcemu sa v nadmorskej výške 1562 m. n. m. S rozlohou 2,22 ha je najväčšie z Roháčskych plies, s hĺbkou dosahujúcou až 7 m. Tu som sa len na chvíľu pristavil, keďže som mal pleso celý čas na očiach pri zostupe prudším svahom po náučnom chodníku Roháčske plesá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Plačlivô

Pokračoval som po modrej značke na rázcestie Smutnej doliny (1522 m n. m.), kde v tieni hôr už bolo cítiť chlad. Začal som stúpať Smutnou dolinou priam posiatou padajúcimi kameňmi z Nohavice, Kôpky a Prvej kopy. Stretal som tu mnoho ľudí rôznej národnosti, podaktorými hazardujúcimi so životom, vybavenými len teniskami do mesta. Stačilo málo nepozornosti a už sa človek mohol pridať k padajúcim kameňom. Asi po 3/4 hodine, blížiac sa k sedlu, bolo na chodníku niekoľko centimetrov zamrznutého snehu. V smutnom sedle posedávali českí turisti vo výbornej nálade v závetrí skál a zohrievajúci sa na slnku. Fúkal na pocit silnejší a chladný severák. Rozhliadol som sa do ohromujúcej hĺbky dolín a po chvíľke som sa červenou značkou vydal na Nohavicu (Holička).

Cestou, ako som liezol pohorím, som vymenil pár slov s okoloidúcimi českými a poľskými turistami, ktorých som tu stretával na každom kroku. V tento nádherný jesenný deň boli nimi kopce akoby posiate a z diaľky vyzerali ako mravce na mravenisku. Stúpal som po hrebeni kopcov, dávajúc si pozor na každý krok. Vychutnával som si nádherne výhľady na celé Západné Tatry. Výstup na Plačlivé bol ako med lízať oproti tomu, čo ma čakalo na zostupe.

Ostrý Roháč

Z Plačlivého som išiel na Ostrý Roháč asi 1 hodinu. Na tejto trase je jeden jediný úsek s reťazou cca 10 m dlhy kút. Pod ním som stretol mladý poľský pár, ktorý mi uštedril pár úsmevov, prehodili sme pár slov. Pokračoval som ďalej veľmi členitým terénom po skalnatých výbežkoch, plošinách. Dostať sa na prvým vrchol som mal dve možnosti buď pôjdem komínom asi 6 - 8 výškových metrov za pomoci reťaze. Alebo to celé obídem z pravej strany. Zvolil som si prvú možnosť.

Bral som to stále športovo a vyšplhal som sa konečne na prvý vrchol Ostrého Roháča do výšky 2087 m n. m. Ani silný studený vietor na ploche cca dva metre štvorcové nezabránili vytasiť fotoaparát a urobiť pár záberov pri západe slnka okolo 18.00 h. Na druhom z vrcholov Ostrého Roháča ešte pred pár minútami neznámi Štefan K., nadšenec fotografie a turistiky, mal rozbalenú techniku a zachytával posledné okamžiky dňa, fascinujúce do červena sfarbené vrcholky hôr. Medzi tým som zliezol z tohto vrcholu dole do sedla medzi vrcholmi zhruba desaťmetrovým komínom s reťazou. Tento komín patrí k najťažším úsekom na Ostrom Roháči (podľa strážcu TANAP-u).

Zo sedla som vystúpil na druhý vrchol a strávil som zo Štefanom pár minút na vrchole, v objatí silného studeného severáka za posledných lúčov slnka. Spoločne sme sa vydali z Ostrého Roháča na najťažšiu zostupovú trasu do Jamníckeho sedla.

Dolu viedla veľmi náročná, dlhá a na lezenie strmá trasa členitým terénom pokrytá z časti zamrznutým snehom trvajúca cca 30 minút. Prešla ma už aj chuť fotografovať pri pohľade, čo mám pred sebou. Pred sebou sme mali najťažší úsek v exponovanom traverze, zabezpečený 6 m reťazou. Tuhla mi krv v žilách už pri pohľade na tento úsek. Predsa už bola aj horšia viditeľnosť a fúkal spomínaný severák. Vyliezol som na akýsi kamenný zub a ešte niekoľko metrov som zostupoval cez strmi členitý terén, ktorý pokrýval z časti zamrznutý sneh. Celý čas som bol veľmi ostražitý a vydýchol som si až v Jamníckom sedle.

Naše cesty sa tu rozdelili a rýchlym krokom som asi 15 minút stúpal, kým som mal ešte svetlo, pomerne širokým kamenistým chodníkom na vrchol Volovec (2063 m n. m.), čo je posledné stúpanie tejto túry.

Ďalej som šiel po modrej značke a asi hodinu mi trvalo, kým som sa z Volovca takmer už potme dostal cez Rákoň (1876 m n. m.) po žltej značke do sedla Zábrať. Ďalej som pokračoval za pomoci svetla baterky po zelenej značke. Približne hodinu som klesal úzkym kľukatým chodníkom cez les k Ťatliakovej chate (bufet), ku ktorej som dorazil o 19.30. Obklopený tmavým lesom som z posledných síl kráčal po asfaltovej ceste cez Roháčsku dolinu s červeným značením, na ktoré som už ani nevidel, za prítomnosti hviezd a obliehajúceho ticha. Prešiel som okolo rázcestia Adamcuľa a zhruba o 20.30 hodine som dorazil k Chate Zverovka, kde sa moja cesta skončila.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek