Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Prechod Pădurea Craiului a Vlădeasa II.

Ráno rozdúchame oheň, navaríme, prebehneme sa k jaskyni, poumývame sa v potoku, naberieme vodu a vyrazíme k jazeru Lešu. Je tam rovnomenný hotel a tešíme sa na obed a pivko. Zostup je rovnako náročný ako výstup, les je nepriechodný a tak znovu šliapeme potokom a dostávame sa lesnú cestu, čo nás spoľahlivo zavedie k priehrade. S pohorím Craiului sa chceme rozlúčiť jedným oroseným, ale hotel je sprivatizovaný.

Vzdialenosť
85 km
Prevýšenie
+1200 m stúpanie, -1200 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Pohoria
Rumunsko: Karpaty (Carpatii) – Južné Karpaty (Carpatii Meridionali) – Munţii Vlădeasa (Masivul Vlădeasa)
Trasa
  • Najvyšší bod: 1200 m n. m.
  • Najnižší bod: 550 m n. m.
Voda
pramene podľa mapy, pramene náhodne po ceste
Nocľah
vlastný stan
Doprava
Sacuieu (stop) - Bologa (vlak) - Oradea (vlak) - Budapešť (vlak)
SHOCart mapy
Dimap, mierka 1 : 50 000

Výstup k nebesám, Munţii Vlădeasa

Nového majiteľa nenapadlo nič lepšie, ako ho zavrieť a namiesto výčapníka je tam ochrankár. Tak ideme dolu do dedinky, vraj 500 m a je tam obchod. Obchod je otvorený od rána do večera, dokonca v sobotu a nedeľu. Po troch km dorazíme k obchodíku - krčme, výber potravín je dostatočný, dá sa tu kúpiť všetko. My ale dáme len pár pív, jedla máme stále dosť, kúpime si chalvu, posedíme a vyrazíme. Vraciame sa späť k hotelu, odkiaľ ide na hrebeň pohoria Vlădeasa modrá značka. Nikto z nás netuší, že ide diretisimou, tým najstrmším svahom v 45 stupňovom uhle.

Z údolia asi 400 m stúpame sústavne približne na 1000 m a odtiaľ už menej strmo až do výšky 1339 m, kde má byť prameň Stana de Izvor. Supervlnené tričko mám mokré ako špongia, tak sa potím, že mi kvapká pot z brady aj uší na zem, myslím, že aj to, čo som už mal v mechúri, som nakoniec vypotil. Pritom od krčmy ide bočným údolím cesta až na hrebeň. No, v krčme bolo prítmie a nedala sa čítať mapa. Dobre nám tak. Prekvapujúce pre nás je, že tu vysoko v horách sú vyjazdené koľaje od áut. V čerstvej stope po pneumatike vidíme ešte čerstvejšiu stopu medveďa. Prvý a posledný raz.

Začínajú sa objavovať prvé výhľady, ktoré dávajú zabudnúť na namáhavý výstup. V centre pohoria je priehrada Lacul Dragan, z vrchu ju však nevidíme a hrebeň sa točí okolo jazera zo severovýchodu cez juh na severozápad. Celý tento oblúk je pomerne dobre značkovaný a je pod dohľadom horskej služby. Na hrebeni sa už stmievalo, pofukovalo a teplota bola okolo nuly. Potrebovali sme rýchlo nájsť táborisko a tak si líhame k zemi a do GPS nahadzujeme súradnice. Nemôžeme si dovoliť blúdiť a za 10 min sme pri prameni. Stihneme postaviť stany, navláčiť kopu dreva, nanosiť vodu a na peknom ohníku začíname variť. Po ceste bolo množstvo hríbov a tak sme pár zobrali so sebou, kuchtíme jedna radosť. Ale buďme úprimní, z našich horalských blivajzov by sa dovracala väčšina bežnej populácie. Oheň horel, požieral hrubé polená, ale okolo nás bola zima, akoby ten oheň horel niekde v diaľke. Drgľuje mnou zima a tak na seba navliekam všetko, čo mám a zakrútený do spacáka zaspávam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po hrebeni

Táborisko, kde spíme, je blízko salaša, a tak keby sa ešte páslo, asi by sme tu nespali. Okolie je dobre prehnojené a rastie tu množstvo húb, na každom kroku. Dubáky sú však vyzbierané. Vychádza slnko a v rannej rose sa ukazujú okolo nás zberači, Cigáni v gumákoch na vysokohorskej túre. Obchádzajú starých gádžov širokým oblúkom. Ukazuje sa nádherný deň, pred nami sú hôľne hrebene a tak sa tešíme na pekné výhľady. Očakávania nesklamali, výhľady sú nádherné a jedinečnosť týchto chvíľ narúšajú len terénne autá s hríbarmi, neuveriteľné. Po dlhom čase stretávame ľudí, maďarských turistov, ktorí bývajú v horskom stredisku Stana de Vale.

Na širokých trávnatých hrebeňoch je problém držať sa značky. Raz sme ju dokonca našli na asi dvojkilovom kameni položenom na ceste. V poobedňajších hodinách nás značka vyvedie na vrchol kopca s úžasným výhľadom a tam beznádejne strácame značku. Predierame sa krížom-krážom, značky nikde, až sa dostávame do kosodreviny a namáhavo sa derieme z kopca dolu. Je to masaker. Keby sme tam stúpili medveďovi na hlavu, tak ani nevieme. V údolí pod kopcom sa stretávame všetci štyria a táto značkárska zrada nás stála asi dve hodiny času. Rozborom tohto debaklu zisťujeme, že na kopec s pekným výhľadom bola zo značky len odbočka, správne sme sa mali vrátiť z kopca späť a obchádzať ho po pravej strane.

Začína sa zvečerievať a Špagát chce, aby sme išli ďalej až ku prameňu Izvor Fontana Rece. Máme za sebou asi 20 km, vysiľujúce blúdenie v kosodrevine a tak keď v sedle vidíme nádherné táborisko, neváhame a odbočujeme z trasy. Ešte za svetla staviame stany a nosíme drevo na oheň. Prameň tu nie je, ale máme dosť vody vo fľašiach a tak v pohode táboríme. Sucháre dlho rastúcich horských smrekov majú husté a smolnaté drevo a tak je oheň nádherne farebný a pahreba je ako z bukového dreva. Je to asi najkrajší oheň, aký som kedy videl. Sme tu sami vysoko v horách, v pustine, zálesáci pri táborovom ohni. Idylku naruší nočný jazdec na štvorkolke. Je toto vôbec možné?

Vysiľujúci pochod

Ráno je opäť pekný deň, ale náš tábor je v tieni, nemáme ani hlt vody a tak veľmi rýchlo vyrážame ďalej. Zvyčajne ideme až o 10.00 h, ale teraz sme na odchode už o ôsmej. Špagát, inokedy vždy posledný, je teraz prvý a ženie sa vpred. Po hodine sa dostávame k prameňu Fontana Rece, je tu široká veterná planina bez stromov, len sem-tam pár kosodrevín v mierne šikmom svahu. Kde by sme tu táborili? A bez ohňa? Naberáme vodu do fliaš, raňajkujeme, ideme na záchod, umývame sa, varíme, všetko ide veľmi rýchlo.

Slnko svieti, sú nádherné výhľady, absolútna pohodička. Akurát Špagát tvrdí, že to s tým odchodom myslí vážne a dnes musíme doraziť na chatu Cabana Vlădeasa. Je to tam pod tým kopcom a istotne tam budú mať pivo, snaží sa nás pozitívne motivovať. Aj v tom priezračnom vzduchu sa to zdá ďaleko, pozerám mapu a napočítam vyše 30 km. To predsa nemôžeme prejsť, blysne mi hlavou. Ale Špáratko so Sestrom dlhým vlčím krokom vyrážajú vpred a nahadzujú zbesilé tempo. Nie že by sme sa predtým flákali, ale teraz ide do tuhého. Nechávajú nás so Špagátom ďaleko vzadu a sem-tam na nás počkajú, ale hneď, ako sa priblížime, nahadzujú batohy a šliapu ďalej.

Bolí ma neuveriteľne chrbát a mám plné zuby tejto turistiky. Ja som sem išiel na čunder a nie hltať kilometre! Samozrejme, že sa nám podarilo stratiť značku, zdržanie možno aj dve hodinky a 4 km navyše. Len čo sme sa z toho vymotali, dali sme si rýchly obed a valíme ďalej. Od prameňa Fantana Rece po skalnatý bočný hrebeň Pietrele Albe je to asi najkrajší úsek hrebeňa. Po ceste je dostatok prameňov, ale možno aj preto, že ideme na jeseň a dosť často pršalo. V lete by to mohlo byť horšie. Míňame pekné zákutia aj výhľady, akoby sme išli vo vlaku a pred očami je jediný cieľ, Cabana Vlădeasa. Dorážame tam za súmraku, na stráni je porozhadzovaných zopár domov, ale podľa čoho spoznať, ktorý je horská chata? Skúsim zapískať na prstoch, psi sa zbesilo rozštekajú, ale o chvíľu vychádza pred chatu vysmiaty Sestro a máva na nás. Po strmých schodoch do chaty sa mi podlamujú nohy. Dávame pár pív, mladý chatár robí praženicu so syrom, zaplať pánboh za ňu. Čo keby sme tu prespali? V žiadnom prípade, ešte by sme dostali filcky. Vnútri je skoro taká kosa ako vonku a tak ideme asi 200 m pod chatu a v svahu na miniplošinke si staviame stan. Tento večer sme bez ohňa, ako praví turisti.

Posledný deň

Ráno je smutné a nádherné zároveň. Smutné preto, lebo dnes ideme domov, stany máme ďaleko od seba a žiadny romantický flek, ako sme boli zvyknutí, a nádherné preto, lebo zo stráne pod chatou boli nádherné výhľady a postupujúca fronta svojimi oblakmi zaliatymi vychádzajúcim slnkom vytvárala krásne prírodné divadlo. Na varičoch zohrievame skromnú stravu, na pitie kávu a čaj a v začínajúcom mrholení rýchlo balíme.

Dnešný cieľ je čo najskôr zbehnúť niekam do dediny k železničnej trati a dostať sa do Oradei. K najbližšej železničnej stanici v dedine Bologa je to asi 20 km, ale dolu kopcom, takže obavy z toho, že nestihneme vlak, nemáme, veď aj tak nevieme, kedy ide. Vyrazíme po modrej značke, tú však čoskoro strácame a naberieme intuitívne smer dolu kopcom najkratšou cestou. Ale dostávame sa do takých strží, že sa musíme obrátiť späť. Stále prší alebo mrholí. Zisťujeme, že poľné a lesné cesty vedú odnikiaľ nikam a tak keď sa nám podarí dostať na asfaltku do údolia, úprimne sa potešíme.

Pred nami je dedinka Sacuieu. Zastavíme sa v miestnej obchodokrčme, robíme tržbu. Obchodníčka-krčmárka nám rukami nohami vysvetľuje, že od pošty ide o chvíľu autobus. Prídeme k pošte a zisťujeme, že nie autobus, ale poštárske auto, zánovný mercedes s osemmiestnou kabínou a nákladnou plochou na balíky. Naložíme batohy, hupneme do kabíny, a poštár nás vezie šialenou rýchlosťou po kľukatej ceste do dediny Bologa. Bola by to dlhá šľapačka. Od pošty, konečnej ponyexpresu, je to k železnici len kúsok.

Na zdevastovanej stanici počkáme (vonku) zopár hodín, než príde vláčik, na ďalšej zastávke musíme prestúpiť a po hodinke pokračujeme ďalej osobákom do Oradei. Na stanici sme znechutene zistili, že dnešný deň sa naša cesta ešte nekončí, rýchlik do Budapešti ide až ráno. Noc bola dlhá a naše jediné šťastie bolo, že miestne pivo obsahuje málo alkoholu. Po tridsiatich šiestich hodinách od ranného prebudenia vystupujem z trolejbusu a za päť minút som doma. Po výdatnej horúcej sprche som hneď v posteli a zaspávajúc ďakujem osudu, že v mojich päťdesiatich dvoch rokoch vládzem šliapať po horách a že mám rovesníkov, s ktorými som mohol ísť na takúto úžasnú cestu.

Súvisiace články

Prvý diel putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie