Svet

Peru - Chodníkom Inkov k Machu Pichcu

17.04.03
Ráno nastupujeme na hlavnom námestí Plaza de Armas v Cuscu spolu aj s ostanými turistami do autobusu. Nabalené ruksaky sú dôkazom toho, že nejdeme autobusom iba fotiť ako to s obľubou robia japonskí turisti. Autobus s nami najprv začal krúžiť po meste. Nakladal ďalších turistov a materiál potrebný na pochod po inskom chodníku Inka Trail. Keď sa už zdalo, že autobus je plný a nič sa do neho nezmestí vyrazili sme preč z Cusca.

Prvá zastávka bola v Urubambe, v mestečku, ktoré leží v údolí rovnomennej a pre Inkov posvätnej rieky. K autobusu sa prihrnul dav Peruáncov a my sme pochopili, že sa ide robiť nábor nosičov pre našu skupinu. Potom sme pokračovali ďalej cez Ollantaytambo až po 82. kilometer, kde končila cesta. Vzrušujúcich bolo posledných 14 km, keď sme si to razili po úzkej hrboľatej ceste nakláňajúc sa zo strany na stranu s celým autobusom na okraji divokej rieky Urubamba. Spomenul som si na osobný zážitok mojej kamarátky, s ktorou sa v Peru pol roka pred nami prevrátil autobus. Našťastie to nebolo do rieky a skončilo sa to bez následkov. Náš autobus nakoniec zastavil na nejakej plošine a vodič ohlásil 82. kilometer. Nosiči skladali zo strechy batožiny a my sme boli o chvíľu pripravení začať náš pochod. Trochu nás sklamalo, že nosiči sa chopili len spoločného proviantu a stanov a naše komfortne nabalené ruksaky ostali nepovšimnuté ! Zmierili sme sa s tým, že naša plná poľná, ktorá mala odhadom do 20 kg, ostane našim osudom. Náš horský vodca sa volal Augustín a naša medzinárodná skupina mala 18 turistov. Okrem vodcu nám robilo podporu 5 nosičov a 1 kuchár. Trek začínal pri rieke Urubamba registráciou všetkých turistov. Za registračnou búdkou sme prešli po húpacom moste cez Urubambu a pokračovali sme pri jej brehu dole prúdom. Pozorovali sme staré inkské obydlie v údolí rieky. Začalo pršať a väčšina turistov sa začala baliť do pršiplášťov. Ja som rozprestrel svoj dáždnik, čím som vzbudil na tvárach prítomných úsmev. Ako sa neskôr ukázalo, dáždnik bol v podobných situáciách oveľa praktickejší. Po 5 km, keď už svietili pekne slniečko, sme mali prestávku na obed pri domorodej občerstvovni, kde sa dali dokúpiť nápoje. "".picture(""article/images/inkatrail_02.jpg"",""right"")."" Nás zaujala “čiča”, miestny kvasený nízkoalkoholický nápoj, ktorý chutil ako kyslý burčiak, páchol ako spľašok a vyzeral ako kal z čističky vody s penou na vrchu. Avšak neodolali sme pokušeniu to ochutnať a aj náš horský vodca nám to odporučil ako bezpečný nápoj. Tetušky, ktoré to ponúkali sa potešili nášmu záujmu a naliali nám pohár „čiče“ zadarmo. Keď sme si s nimi pripili, obradne odliali kvapku tekutiny z pohára na zem pre Pacha Mamu (matku zem). Tento obrad sme zopakovali aj my a spýtali sme sa ako sa uctí Inti – Boh Slnka. Tetuška si namočila prst do nápoja a kvapku tekutiny vystrelila dohora. Nápoj bol celkom osviežujúci a asi by sme si vedeli na neho privyknúť. Po obednej prestávke sme stúpali veľmi mierne do kopca dolinou okolo niekoľkých hospodárskych usadlostí. Po 7 km sme prišli k jednej z nich, kde už stáli naše stany. Vodca nás informoval, že tu, vo výške 2900 m strávime našu prvú noc na Inka Traili. Miestne jedlo, ktoré nám pripravoval kuchár nám chutilo. Čaj sme si mohli vyberať z viacerých druhov. My sme nasypali na dno šálky vysušené listy koky a zaliali sme to horúcou vodou. Výškové problémy na treku sme nepociťovali a teplý kokový čaj bol skvelou prevenciou. Počas večere sa zotmelo a my sme sa v družnej atmosfére začali postupne zoznamovať s ďalšími turistami. V našej skupine boli okrem nás – 3 Slováčikov – aj Nemci, Američania, Austrálčania, Belgičania, jedna Peruánka a Argentínčanka. Všetko to boli príjemní mladí ľudia, s ktorými sa podarilo počas treku vytvoriť dobrú partiu. Náš malý slovenský tím si vyslúžil asi po dvoch dňoch prezývku “boys and toys” vzhľadom na naše relatívne veľké ruksaky a množstvo rozličných rekvizít v nich. Okrem dáždnika, podritníka, lievika do fľaštičky s whisky, kamery so statívom a diaľkovým ovládačom sme mali napríklad aj mikrofón s cd minidiskom, cez ktorý sme nahrával výklady horského vodcu. Skrátka pre ostatných, ktorí mali polovičné až tretinové batôžteky voči našim sme boli “boys and toys“. Prvú noc na treku sme strávili na útulnom mieste, počasie bolo priaznivé. Keď som sa v noci prebudil a vyšiel som pred stan doslova ma oslepil veľký mesiac a jasná hviezdna obloha nado mnou.

Náš turistický program druhého dňa treku bol podstatne náročnejší v porovnaní s prvým. Na trase sme mali prekonať sedlo Warmiwanusqa vo výške 4200m. Aj keď sme už boli počas predošlých výletov v okolí Cusca vo výške 3700m, predsa len sme mali pred výstupom do sedla rešpekt. Na raňajky sme si dali silnejší kokový čaj, zbalili si ruksaky a vyrazili do kopca. Asi po 2 hodinách šľapania s jednou veľkou prestávkou sme boli na plošine vo výške asi 3700m, kde nám vodca naplánoval obed. Obedňajšia prestávka v tejto výške nám celkom dobre padla. Náš vodca hovoril, že výstup do sedla zvládneme za 2 hodiny, možno aj skôr. Ja som sa rozhodol, že sa otestujem a tak som po obednom pookriatí šliapol na plyn smerom nad 4000m. Darilo sa mi šľapať v tempe a bez prestávky až po sedlo v polovičnom čase. V sedle, ktoré bolo najvyšším bodom nášho pochodu som počkal na svojich parťákov a zvyšok skupiny. Spoločné fotenie, gratulácie, obdivovanie prírody a debaty s prechádzajúcimi turistami. Vzhľadom na to, že pre mojich spolucestovateľov bolo dosiahnutie tohoto sedla zároveň osobným výškovým rekordom, dali sme si symbolicky aj dúšok whisky. Zo sedla nás čakal zostup do výšky 3600m kde sme mali nocovať. Runkurakay je miesto, kde sa nachádza policajná kontrolná stanica a kde obvykle nocuje veľké množstvo trekujúcich turistov. Turistických skupín bolo veľa a s výnimkou našej prvej útulnej noci sa nocovalo na spoločných väčších táboriskách. Stany každej skupiny tvorili malú komunitu. Prekvapilo ma, že mnohí turisti majú okrem stanu prenajatý tiež spacák a karimatku. Nášho vodcu Augustína sme večer ponúkli domácou slovenskou slivovicou a rozprávali sme o horách aj inkskej histórii. Augustín vravel, že celá trasa treku je dlhá 40 km a zvyknú na nej organizovať extrémny bežecký maratón až na Machu Picchu. Minuloročný víťaz Peruánec z Cusca dosiahol úctihodný čas 3 hod 30 min. Pred 2 rokmi si to odbehol aj náš Augustín v čase 4 hod 30 min, čo by som o ňom vôbec nepovedal. Slivovica Augustínovi chutila.

Ďalší deň sme nás čakali ďalšie 2 sedlá, Runkurakay 3990m a Conchamarca 3800m, prehliadka inkských hradieb a nocľah vo Winay Wayna, kde trávia turistické skupiny obvykle poslednú noc na treku pred príchodom na Machu Picchu. Trasa dnešného dňa mala 14km a bola najdlhšia. Ráno sme začali výstupom do sedla Runkurakay. Citil som sa oddýchnutý, v pohode a mal som opäť chuť to zdolať „jedným dychom”. Cestou hore pod sedlom som predbehol 2 mladých nosičov a tí potom hneď za mnou pridali do kroku a snažili sa udržať moje tempo. Možno sa nechceli len tak nechať predbehnúť nejakým “gringom” na domácej andskej pôde. Hnali sa za mnou, ale nedal som im šancu. Sedlo som dosiahol z tábora za 38 minút. Hore začalo pršať, ja som mal na sebe krátke tričko, kraťasy a bol som úplne spotený. V sedle som sa vydýchal, okolo mňa prefrčali s úsmevom dvaja predbehnutí nosiči. Nechcelo sa mi hore v daždi prezliekať a tak som vyrazil hneď za nosičmi aj ja. Miernym bežeckým tempom som ich opäť predbehol, čo milých nosičov asi vyprovokovalo, lebo sa pustili za mnou do behu aj oni. Terén bol pomerne náročný, zostupovalo sa zo sedla po inkských schodoch, ale dalo sa to aj zbehnúť, tak som pridal plyn. Nosiči bežali za mnou a postupne sa k nim pridávali ďalší nosiči. A tak sa vytvoril bežecký peletón na čele s bielym “gringom” a za ním letelo 6 peruánskych nosičov. Ostatní trekeri len s údivom hľadeli, či nám nešibe a rýchlo sa uhýbali z chodníka. Takto sme bežali asi 2 km. Po 17-ich minútach sme pribehli k odbočke ku hradbám Sayaqmarka, kde som definitívne zastavil. Peruánsky peletón za mnou s úsmevom trošku pribrzdil a pokračoval ďalej. Na mieste odbočky bola previsnutá skala, pod ktorou nepršalo, čo som využil a prezliekol som sa do suchého. Na zvyšok skupiny som čakal skoro 2 hodiny. Prestávku som využil na písanie denníka a obdivovanie okolitej andskej prírody. Hory okolo poskytovali nádherné pohľady. Reliéf hrebeňov a celková kompozícia bola jedinečná a nedala sa porovnať s ničím v Európe. Horské hrebene boli veľmi strmé, úzke a do veľkých výšok pokryté zeleným porastom. Za najbližšími hrebeňmi trčali aj vyššie, snehom pokryté vrcholy andských päťtisícoviek a šesťtisícoviek. Cestou sme kde tu míňali malé jazierka. V nižších polohách vo výške okolo 3000m sme kráčali pralesným porastom s kvitnúcimi orchideami a pozorovali sme v korunách stromov kolibríkov a zelené, prenikavo škriekajúce papagáje. Napriek všetkým týmto prírodným krásam si najväčšiu pozornosť zaslúžil práve “Camino del Inca” - inkský chodník, po ktorom sme sa blížili k Machu Picchu. Toto unikátne dielo ľudských rúk a umu sa tiahne po andských terénoch bez rešpektu, prekonávajúc veľké prevýšenia i strmé traverzy. Inkovia vybudovali premyslený systém cestnej siete, ktorá bola dlhá až 40tis. km, pričom hlavné trasy z Cusca sa rozbiehali v smere 4 základných svetových strán. Inka Trail smerom na Machu Picchu bol súčasťou severného ťahu. Chodník bol vybudovaný na ťažších úsekoch z kameňov, ktoré sú precízne a pevne vedľa seba uložené. Strmé úseky chodníka sú v podstate riešené ako kamenné schodisko a traverzy po príkrych svahoch sú budované ako hradba alebo kamenný násyp, miestami vysoký i niekoľko metrov, po vrchu ktorého vedie chodník pripomínajúci trochu železničný násyp. Na niekoľkých miestach vošiel inkský chodník aj do tunela vysekaného v skale. S horským vodcom sme si prezreli ruiny Sayaqmarca, ku ktorým nám spravil podrobný výklad. Inkské ruiny sú charakteristické precíznymi múrmi, ktoré majú svoj špecifický rukopis, množstvom schodov, kláštornou časťou zasvätenou slnku, obradnými miestami na obety, prípadne miestom pre astronomické pozorovania, a množstvom hradieb, miestností a priľahlých vybudovaných terasovitých políčok. Prechádzať sa po inkských stavbách vo výškach nad 3500m vzbudzuje obdiv a úžas.

Poobede sme pokračovali traverzom s miernym stúpaním do posledného sedla, z ktorého bol ostrý a dlhý zostup do Winay Wayna, kde sme mali nocovať. Všade okolo boli pekné výhľady, ktorým prevaľujúce sa oblaky dávali nádych tajomna. Pri zostupe zo sedla sme si prezreli ešte jedny inkské ruiny Phuyu-Patamarca. Okolo pol piatej sme prišli do Winay Wayna, ktoré leží vo výške nášho Gerlachovského štítu. Winay Wayna je turistické stredisko s hotelom, vybudované v príkrom svahu nad údolím rieky Urubamby. Je tam veľa terasovitých políčok určených pre stany a v strede je veľká reštaurácia s členitým interiérom, kde sa každý večer stretávajú turistické skupiny deň pred zdolaním Machu Picchu. Hrá tam hlasná muzika a občas sa tam tancuje. Vo Winay Wayna ponúkali aj teplú sprchu, ale vzhľadom na cenu 5 SOL (75 Sk) sme si vystačili aj so studenou tečúcou vodou zadarmo. Večeru nám naši nosiči servírovali v reštaurácii pri veľkom stole, ktorý pre našu skupinu zarezervoval Augustín. Po večeri sme viedli družné rozhovory a tešili sa na ďalší deň na Machu Picchu. V rámci večere sme vyzbierali ešte nejaké extra peniaze pre našich nosičov a kuchára. Augustín potom zvolal všetkých okrem nosiča, ktorý práve strážil naše stany a ja som mal tú česť odovzdať slávnostne našu zbierku nosičom spolu so slovami vďaky. Všetci sme stáli a tlieskali našim nosičom a kuchárovi. Podobný akt “vďakyvzdania” robili aj ďalšie skupiny turistov. Atmosféra vo Winay Wayna sa stupňovala. Muzika v reštaurácii hrala silno a začala sa tanečná zábava. Každý kto mal ešte nejakú energiu sa mohol pridať. Vonku sa medzitým spustil intenzívny lejak. Čas pokročil a my sme sa pobrali do stanu. Cestou z reštaurácie sme úplne premokli. Vzhľadom na ranný budíček o 4.00 bol najvyšší čas ísť spať. Zaspávali sme v nádeji, že sa do rána vyprší a že bude jasný deň. Boli sme napätí ako nás privíta bájne mesto Inkov Machu Pichcu. Na stan nepretržite bubnoval silný lejak.

Expedícia Peru 2000

Kompletné zápisky z akcie sú tu.

Najnovšie články autora
 
Svet Peru - Nazca Lines Záhadné geoglyfy v púšti Nazca, ktoré vznikli v období rozkvetu nazcanskej kultúry pravdepodobne niekedy na prelome nášho letopočtu, nedajú dodnes spávať mnohým bádateľom, vedcom a fantastom. Rôzne geoglyfy boli na povrchu zeme zaznamenané v Južnej Amerike od Ekvádoru až po Chile, ale najväčšia koncentrácia obrazcov sa nachádza práve v Nazce. 01/01/04 Vladimír Dudlák Svet
Svet Peru - Chodníkom Inkov k Machu Pichcu Ráno nastupujeme na hlavnom námestí Plaza de Armas v Cuscu spolu aj s ostanými turistami do autobusu. Nabalené ruksaky sú dôkazom toho, že nejdeme autobusom iba fotiť ako to s obľubou robia japonskí turisti. Autobus s nami najprv začal krúžiť po meste. Nakladal ďalších turistov a materiál potrebný na pochod po inskom chodníku Inka Trail. Keď sa už zdalo, že autobus je plný a nič sa do neho nezmestí vyrazili sme preč z Cusca. 17/04/03 Vladimír Dudlák Svet
Túra Beh cez Západné a Vysoké Tatry Náš plán, s mojím horským spolubežcom Julom Masarovičom, bol zabehnúť v priebehu 2 dní zo Žiarskej chaty cez hrebeň Západných Tatier do Podbanského a potom ďalej pokračovať z Podbanského turistickou magistrálou cez Vysoké Tatry až na Zamkovského chatu. 10/03/03 Vladimír Dudlák Západné Tatry, Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Štyri hodinky v Terchovej Je nedeľa, autori, ktorí sa zišli na spoločnom stretnutí v Terchovej, sa pomaly rozpŕchajú. My máme ešte štyri hodinky času, kým nám pôjde autobus, a tak premýšľame, čo by sa tu dalo stihnúť. Zájdeme na rozhľadňu, kalváriu a napokon si pozrieme aj slávneho Juraja Jánošíka. dnes Ondrej Matkovčík Malá Fatra
Rada Ako a kam na turistiku cez Veľkú noc počas epidémie koronavírusu Hoci vláda obmedzila cez blížiace sa veľkonočné sviatky pohyb ľudí a prikázala im zdržiavať sa vo svojom okrese, mnohí turisti majú to šťastie, že v ich okrese sa nachádza niektoré z našich početných horstiev. Predpovede počasia na veľkonočné obdobie sú také, že turisti bývajúci v nížinách zrejme obohatia svoj slovník o niekoľko neslušných slov. Tí ostatní sa pravdepodobne vo väčšej miere vyberú do okolitých hôr. Prinášame vám súbor opatrení, ako sa správať pri túrach tak, aby ste seba ani ostatných nenakazili koronavírusom. včera Soňa Mäkká Poradca
Túra Macedónske paberky Desaťdňová návšteva Severného Macedónska sa uskutočnila ešte na jar v roku 2016, ktorej hlavnými cieľmi boli ľudoprázdne končiny pohorí Šar planina a Galičica s prechodom od jazera Ohrid k Prespanu. Nech je inšpiráciou pre podobný okruh západnou polovicou balkánskej krajiny. 07/04/20 Marek Súľovský Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.41 (0.15)