3. úsek Kozi Wierch - Przełączka nad Buczynową Dolinka – rázcestie červenej a čiernej značky v Żlebe Kulczyńskiego: dĺžka 0,8 km, stúpanie 80 m, klesanie 225 m, 45 min., „szlak trudny“

Tento úsek je považovaný za najľahší, oddychový úsek Orlej prte. Po štvrťhodinke relaxu na vrchole Kozieho Wierchu o 14:00 hod. vyrážame ďalej. Mačky si dávame dole, veď nás čaká „choďák“. Bohužiaľ, veľmi rýchlo si ich musíme nasadiť naspäť, ak nechceme letieť po chrbte dole strmými svahmi Kozieho Wierchu. Až do sedla nad Bučinovou dolinkou vedie chodník v traverze južnými a juhovýchodnými svahmi popod rozsiahly vrcholový hrebeň. Napriek priaznivej slnečnej expozícii je tu kopa snehu a žiadny „choďák“ sa nekoná. Naopak, je to riadna drina. Spred šiestich rokov si pamätám iba rýchle a bezproblémové zbehnutie dole Žľabom Kulczyńskeho v snehu hlbokom do polovice stehien. Orlia prť nám ale opäť nepraje. Zliezanie bez reťazí z Bučinovej Strážnice do Sedielka nad Bučinovou dolinkou je o držku. Je nám jasné, že ak sa pošmykneme, spadneme po zasnežených platniach do žľabu, ktorý následne celý vymetieme. V Žľabe Kulczyńského je totiž pre zmenu tak málo snehu, že ledva poprášil skalu. Prekvapuje ma aj jeho sklon – je naozaj strmý. Taký si ho z minulosti nepamätám. Zliezanie je hnusné, nedá sa liezť po predných hrotoch a čakan je takmer nanič. V prípade pošmyknutia by sme skončili ako syr postrúhaný na strúhadle. Trošku sme zasa stratili, namiesto 45 minút nám to vďaka ťažkostiam na trase trvalo 1:10 min.

4. úsek Żleb Kulczyńskiego – Skrajny Granat: dĺžka 0,8 km, stúpanie 180 m, klesanie 115 m, 50 min., „szlak trudny“

O 15:10 hod. stojíme v Żlebe Kulczyńskiego na začiatku 4. úseku, ktorý si z minula pamätám ako oddychový. Takmer vodorovný hrebeň Czarne Ściany a Granaty si drží nadmorskú výšku v rozmedzí zhruba od 2.200 do 2.240 m, my sme v žľabe klesli do nadmorskej výšky 2.159 m na rázcestie čiernej a našej červenej značky. Pred nami je zhruba 20-metrový zaistený komín, ktorý bez problémov prekonávame. Potom nasleduje dosť nepríjemný traverz cez rozorvané piliere Czarnych Ścian. Sprievodca píše, že prechod je tu umožnený vďaka bohatému isteniu v podobe kovových stúpačiek a reťazí. Ja ale žiadny pocit „bohatstva“ nemám, možno sú pod snehom. Smerom k Zadnému Granátu sa obtiažnosť terénu čoraz viac zmierňuje. Vďaka výhode prešliapnutej stopy nás zasa dobiehajú naši českí priatelia. Už sú ale iba štyria, dvaja chlapci a dve dievčatá. Ostatní zostúpili z Kozieho Wierchu dole na chatu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O 15:40 dosahujeme Zadni Granat (2.240 m). Odhadujem, že do sedla Krzyżne nám treba ešte asi 2,5 hodiny. Do 18:00 hod. to už asi nestihneme, možno o pár minút neskôr. Začínam toho už ale mať plné zuby a cítim, že prestávam stíhať tempo ostatných súputnikov. Z celej skupiny som výrazne najstarší a bohužiaľ som sem prišiel neoddýchnutý. Chvíľu zvažujeme prípadný ústup po zelenej značke dole ku chate Murowaniec, ale nakoniec to zamietame. Návrat okľukou popod „Husiu šiju“ je nekonečný, už som ho raz šiel. Radšej tie 2,5 hodiny ešte zabojujeme, v najhoršom to dolezieme pri čelovkách. Ale už nasledovný zostup zo Zadného Granatu a výstup na Pośredni Granat (2.234 m) nás dobre zaskočili. Chodník, čuduj sa svete, nejde po hrebeni, ale schádza doprava a traverzuje tesne popod vrchol Zadného Granatu ponad neuveriteľné zrázy. Nedá sa ísť po predných hrotoch a do tvrdého podkladu sa nedá zaseknúť čakan. Je nám jasné, že ak sa tu pošmykneme, niet tej sily, ktorá by dokázala zabrzdiť pád na tak strmom svahu a v tak nepriaznivých snehových podmienkach. „Mäkneme“, opäť vyťahujeme repku a tento úsek radšej odistíme. Počas istenia nás dobieha česká štvorica, ktorá to v našich stopách absolvuje bez lana. Jednoducho sa smrti neboja.

Na Prostrednom Granáte (o 16:10 hod.) nás na našu veľkú radosť konečne predbiehajú. Odpadne nám starosť s hľadaním cesty a konečne si aj trošku oddýchneme, lebo pôjdeme po prešliapnutej stope. Tento krátky úsek nám ale trval neuveriteľných 30 minút, takže zasa meškáme oproti plánu. Pred sebou máme už len jeden zostup a krátky výstup a budeme na Skrajnom Granate, na začiatku poslednej etapy Orlej prte. Lenže nasledujúci zostup nám doslova vyráža dych. Čaká nás nesmierne exponované zliezanie bez akéhokoľvek istenia, v náročných zimných podmienkach a v pomerne ťažkom teréne. Tak toto bude riadna fuška! Obdivujem našu českú štvoricu, ktorá postupuje smelo ďalej bez akéhokoľvek istenia, niektorí dokonca bez mačiek a čakanu. „Mať tak ich morál“, pomyslím si znova. Ja ho ale nemám, navyše som už dosť značne vyčerpaný. Uvedomujem si aj svoje hendikepy päťdesiatnika v porovnaní s o hodne mladšími kolegami: výrazne horšiu koordináciu pohybov môjho tela, zhoršenú jemnú motoriku prstov rúk a najmä mizerný zrak. Svojimi „mínus dvaapolkami“ síce zbadám kamzíka na kilometer, ale na blízko vidím všetko rozmazane. Na každú ohniskovú vzdialenosť by som totiž potreboval iné šošovky. Uvedomujem si, že nevidím veľmi dobre chyty a „slepota“ a kľavé ruky mi vadia najmä pri manipulácii s istením. A ak mi ešte spadnú po tvári sa šmýkajúce okuliare dole stenou, lebo som si ich zabudol zaistiť gumičkou, bude to môj koniec.

Ťažko súdiť aj našich českých priateľov. Počas lezenia jemnejších pasáží čakan visiaci na ruke bimbá o skalu a vyložene zavadzia. Keď si ho ale dám dozadu na chrbát za batoh, ako na potvoru takmer okamžie príde úsek, kde je lepšie mať ho v ruke. To neustále vyberanie a odkladanie čakana v exponovanom teréne je riadne otravné. Rovnaké je to s mačkami – po skale by sa lepšie liezlo bez nich, ale človek nie je jasnovidec a nedokáže vytušiť, aké zrady na neho môžu striehnuť pod snehom. Aj istenie lanom poriadne zdržuje a rýchlosť lezenia je predsa dôležitým bezpečnostným faktorom. Či istiť alebo nie, to už závisí na rozhodnutí každého konkrétneho človeka – či je v pohode, či je dobre rozlezený alebo či je naopak pod časovým tlakom a nemá na výber. Riziko smrti ale nesmie opantať lezcovu myseľ a zviazať jeho pohyby, lebo pri voľnom lezení sa žiadna prípadná chyba neodpúšťa. My preto radšej posledný raz vyťahujeme našu repku a poctivo sa istíme. Tým strácame na našich českých kolegov zhruba pol hodiny. Oni dosiahli Skajny Granát o 16:37 hod., my až o 17:05 hod. Počas zliezania z Prostredného Granátu nás v sedielku Skrajna Sieczkowa Przełączka čakala asi 80 cm široká puklina – priepasť v hrebeni, kde sme museli s pomocou reťaze zvládnuť preskok v mačkách na jej druhú stranu. Po takom dlhom zliezaní bez istenia to bola taká záverečná čerešnička na torte. Celý úsek od Żlebu Kulczyńskiego až po Skrajny Granat nám trval 1:55 hod. namiesto plánovaných 50 minút. Tak s tým sme naozaj nepočítali.

5. úsek Skrajny Granat (2.225 m) – Krzyżne (2.112 m): dĺžka 1,5 km, stúpanie 330 m, klesanie 445 m, 2:15 hod., „szlak bardzo trudny“

Čaká nás už len záverečný úsek celej trasy, ktorý ale bohužiaľ patrí medzi tie ťažšie. Je 17:05 hod. a slnko práve zapadá za Svinicou. Aj napriek časovému stresu dokážeme vnímať nádherný západ slnka. „Mať tak statív a viac času, to by ale boli fotky,“ zahlási Zdeno. Zo Skrajneho Granátu máme ešte stále možnosť ujsť z hrebeňa po žltej značke smerom ku chate Murowaniec. Už to hádam nejako „dokrvavíme“ a tejto možnosti sa vzdávame. Pred šiestimi rokmi sa mi táto časť zdala byť celkom v pohode, cítil som sa tu ako doma v Roháčoch. To by sme mali zvládnuť !!!

Vďaka zasneženým svahom osvieteným zapadajúcim slnkom sa človeku zdá, že je všetko veľmi blízko. Že by stačila nejaká polhodinka a po snehu by ľahko zbehol niektorým z početných žľabov do doliny. Že to nie je pravda, vám opäť potvrdí Zbigniew Ładygin vo svojom článku: „V oblasti Granátov sa stali aj najdramatickejšie úrazy, ktoré sa spomínajú v horskej literatúre. Ide o Drégeho žľab, ktorý sa v hornej časti začína mierne klesajúcim trávnatým sedielkom medzi Krajným a Prostredným Granátom, nato prudko klesá previslou stenou do stometrového skalného komína. Zo sedla je výborný výhľad na Czarny Staw Gąsienicowy a k zostupovaniu práve týmto smerom priam pozýva mierne sa zvažujúci trávnatý svah. V istý júlový deň roku 1911 mladý študent z Moskvy Jan Drége a jeho dve sestry hľadali skratku do tejto doliny a začali zostupovať týmto svahom. Spočiatku sa im išlo celkom dobre, ale keď žľab začal byť strmý, Dregé prikázal sestrám, aby ostali na mieste a sám sa vydal hľadať cestu. Stmievalo sa. Podistým sa zošmykol z prvého prahu a z ďalšieho sa už zrútil do doliny. Jeho sestry sa zachovali uvážlivejšie a vrátili sa do sedla. Ráno vyhľadali správnu cestu a zostúpili do Zakopaného. Telo ich brata sa našlo v spodnej časti žľabu pod komínom, ktorý má odvtedy názov svojej obete. Prvej, no nie poslednej“....

Prvý úsek zostupu zo Skrajneho Granátu vedie exponovaným terénom po reťaziach, čo nám nerobí žiadne problémy. Hlboko dole pod sebou v Buczynowej Dolinke vidím pasúce sa kamzíky. Nesmiem sa po nich obzerať, lebo vypadnem zo steny a o chvíľu už môžem ležať vedľa nich. Treba sa sústrediť na lezenie. Potom ale prichádza na rad Tomášom Trstenským popisovaný veľmi nepríjemný a ničím nezaistený veľmi strmý úsek s drobnou sutinou a kamienkami na svahu. Nikde žiadny chyt a riziková šotolina pod prachovým snehom, to je naozaj dobrá pasca. Človek musí dávať veľký pozor, čoho sa chytí. Musí rozlíšiť, čo je naozajstný chyt a čo len primrznutá suť. Počas zostupu od napätia ani nedýcham a snažím sa maximálne skoncentrovať. Tuná tak uhvizdnúť, človek by letel dole ako namydlený blesk. Konečne som dole v sedielku Granacka Przełęcz a s úľavou sa chytám reťaze. Je 17:30 hod. a pred chvíľou som urobil poslednú fotku Zdena, ako prekonáva ďalšiu „drabinku“ – rebríček na severnej strane Wielkej Orlej Turniczky. Je čoraz väčšia tma, odkladám fotoaparát a vyberám si čelovku. O chvíľu ju už budem potrebovať. Pripadám si ako človek stratený niekde na samom konci vesmíru.

V severnej stene je záľaha snehu, s ktoru bojujem s vynaložením všetkých síl. Bolia ma už ruky, dávno som neposilňoval a teraz mi to chýba. Občas sa aj priistím, ale nie často. Nie som na alpskej ferrate a strašne to zdržuje. To sú tie zákernosti Orlej prte, je naozaj iná. Určite ťažšia! Zdeno je už za hranou a tak bojujem sám s nástrahami severnej steny. To iba umocňuje môj stiesnený pocit z drsnej surovosti prostredia. S narastajúcou tmou sa veľmi zozimilo a vďaka silnejúcemu mrazu sa reťaze lepia na premočené rukavice. Vnútorné napätie a strach nútia človeka zrýchliť tempo, aby čím skôr opustil toto nebezpečné územie. Netreba tomu ale podľahnúť, treba liezť opatrne a byť maximálne sústredený. Bez problémov zvládam aj krátke voľné lezenie okolo Orłej Baszty a už s rozsvietenou čelovkou si vychutnávam zaistené úseky smerom na Pościel Jasińskiego a na Buczynowe Czuby. To by ale boli fotky – škoda, že je tma. Kríza na mňa dolieha až počas prudkého zostupu v traverze popod Wiełku Buczynowu Turniu. Zliezanie niektorých nezaistených úsekov v mačkách po skalnej platni za svitu čelovky je dosť adrenalínové – aspoň človek pre tmu nevidí, kam až by dopadol pri chybnom kroku. Po prudkom zošupe prichádza rovnako prudký výstup po reťaziach smerom hore pod Buczynowu Przełęcz. Som veľmi ustatý a cítim sa ako horolezec tesne pod vrcholom Makalu. Až doteraz som dokázal ísť v jednom kuse bez oddychu, tu už musím zavše zastaviť a pozbierať sily. Pociťujem aj čoraz väčší hlad. Napriek tomu, že sme sa snažili počas dňa stále niečo vložiť do úst, moja bezlepková diéta asi nie je energeticky dostatočne výdatná na takúto záťaž. Navyše môj organizmus „bezlepkáča“ je ako auto s pokazeným spaľovaním. Môžete doň naliať čokoľvek, aj tak to nedokáže poriadne využiť.

Neviem prečo, ale spomenul som si na Juzeka Psotku a jeho tragický koniec po úspešnom výstupe na Everest. Vraj to bol veľmi zdatný päťdesiatnik, ale počas zostupu mu už došli sily. Uvedomujem si, že som to tentokrát naozaj prehnal. Dúfam, že aj mne nedôjdu sily. Ja ale nie som v Himalájach a moje dno je ešte poriadne hlboko. Ak bude treba, vydržím makať hoc aj do rána. Ďakujem osudu, že som mohol v mladosti robiť atletiku ako vrcholový šport. Náš tréner nám počas tvrdých tréningov vštepoval zásadu: „Keď nevládzeš, zaber!“ Naozaj to platí. Vďaka atletike som získal vyšší prah bolesti a som zvyknutý dlhé hodiny znášať fyzický stres. Stačí nemyslieť na únavu a sústrediť sa na pohyby svojho tela. Cítim sa ako stroj, myslím ako stroj a stúpam ako stroj. Orlia prť nás sužuje až do posledného dychu. Musíme liezť aj v posledných, relatívne ľahkých záverečných pasážach trasy v oblasti Malej Bučinovej veže. Napriek únave a vyčerpaniu s prekvapením zízame na vysvietené Zakopané, ktoré sa nám ukázalo v plnej kráse po návrate späť na hrebeň po prekonaní traverzu južných svahov Veľkej Bučinovej veže. Jednoducho nádhera. Stále dokážeme vnímať krásu okolia a tak asi ešte nie sme úplne „mŕtvi“. O 19:15 hod., po 10 hodinách ťažkého lezenia, konečne nastáva túžobne očakávaný koniec Orlej prte – sme v sedle Krzyżne (2.112 m). Posledný úsek sme zvládli za 2:10 hod., o 5 minút kratšie, ako sme mali. A to aj napriek vyčerpaniu a záverečnému lezeniu v absolútnej tme s pomocou čeloviek. Môj bývalý tréner mal pravdu, dalo sa to zvládnuť. Jednoducho: „Keď nevládzeš, zaber !!!!!! “

Počas lezenia sme postupne získali trojhodinovú sekeru oproti plánovaným 7 hodinám: 1. úsek Zawrat – Kozia Prelęcz + 5 minút (k plánovanému času 1:30), 2 . úsek Kozia Prelęcz - Kozi Wierch + 75 minút (plán 1:40 hod.), k tomu oddych na vrchole Kozieho Wierchu + 15 minút, 3. úsek Kozi Wierch - Przełączka nad Buczynową Dolinka – rázcestie červenej a čiernej značky v Żlebe Kulczyńskiego +25 minút (plán 45 min.), 4. úsek Żleb Kulczyńskiego – Skrajny Granat + 65 minút (plán 50 min.), 5. úsek Skrajny Granat – Krzyżne: - 5 min. (plán 2:15 hod.), spolu 180 minút. Z tohto prehľadu jasne vyplýva, ktoré pasáže Orlej prte sú najnáročnejšie – úsek z Kozieho sedla na Kozi Wierch a Granáty. Potvrdili sa tak slová turistického sprievodcu. Nie nadarmo je Orlia prť jednosmerná, to najťažšie treba liezť na začiatku. Ďalšou zaujímavosťou je, že „mínusoví“ oproti plánu sme boli iba na poslednom úseku a to napriek vyčerpaniu a lezeniu v tme. Možno vďaka tej tme, ktorá ma prinútila konečne odložiť fotoaparát. Neveril by som, že fotenie je až taký zlodej času. Keby som nefotil počas lezenia tak ako pred 6 rokmi, určite by sme to stihli za svetla.

Svetielka našich českých kamarátov sme videli naposledy pred sebou pod Veľkou Bučinovou vežou a vidíme ich aj teraz v žľabe pod sebou. Stále si udržiavajú zhruba polhodinový náskok. V rýchlosti balíme sedačky, odkladáme karabíny a slučky. Konečne sa môžem aj vyčúrať. S hrôzou si uvedomujem, že je to prvý raz po 10 hodinách. Moje obličky dostali riadne zabrať!!! Posledné zvyšky mojich minerálov v podobe tmavožltého koncentrátu rýchlo opúšťajú moje telo, ostatné som vypotil na trase. Aj toto svedčí o mimoriadne vyčerpávajúcom výkone, ktorý máme za sebou. Určite sa ale zaradujú kamzíky, ktoré tu nájdu viac soli ako na solisku. Dopíjame posledné zvyšky tekutín. Ja som mal so sebou 1,5 litra minerálky a to bolo málo. Som vysušený ako haring a pery mám vyschnuté ako po prechode Saharou. S takým niečím som v zimných podmienkach naozaj nerátal. Až po vypití poslednej tekutiny som zjedol malý bezlepkový keksík. To bola ďalšia veľká chyba. Ingrediencie nahrádzajúce lepok mi na najbližších 10 minút totálne zalepili vyschnuté ústa. Ani dnu a ani von. Ak by som sa v tej chvíli pokúsil prehltnúť túto lepkavú hmotu, stopercentne sa zadusím. Až ma oblial studený pot. Pred očami vidím svoju tabuľku na symbolickom cintoríne: „Zadusil sa bezlepkovým keksíkom počas zostupu z Orlej prte“. Bola by to tragikomická „čierna perla“ cintorína, o takýto primát ale veľmi nestojím.

Ďalšia chyba, ktorú robím v návale eufórie zo šťastného konca, je vyzutie mačiek. Zdenovi síce sľúbujem už len nenáročný zostup dole ku chate, ale po prvých krokoch si ich radšej rýchlo dávam naspäť. Chodník je dobre ľadový a až do polovice trasy zostupu sa bez nich nezaobídeme. Dobrú štrapáciu nám ale na záver pripravili aj naši českí priatelia, ktorí sa v hornej strmej časti žľabu pod sedlom Krzyżne nechali zviesť jednou zo skratiek mimo značkovaný chodník. Ten totiž odbočuje prudko doprava a chvíľu ide ako keby naspäť až pod Przełaczku pod Ptakiem, takmer rovnobežne so záverečnou časťou Orlej prte. Stopa našich českých kamarátov naopak smeruje rovno dole do strmého žľabu. Čoskoro zisťujeme, že tadiaľ to určite ísť nemôže a ak sa nechceme na záver zabiť, musíme sa vrátiť zasa hore na chodník. Kadiaľ zišli naši priatelia, to pre nás ostáva záhadou. Zrejme roklinou priamo dole. Už sa to ale nedozvieme, lebo tu sa naše cesty rozišli. Nevieme ani, o koho išlo a odkiaľ boli. Počas lezenia nebol na dlhé reči čas, stihli sme na seba iba navzájom usmievať počas istenia na štandoch. V každom prípade sme radi, že sme v stene neboli sami a ich prítomnosť nám psychicky určite veľmi pomohla.

Zostup dole do Doliny Piatich poľských plies nemá konca kraja. V strmej hornej časti cítim, ako sa mi stehná menia na tvrdý betón a ako mi v topánkach vykrúca prsty z nedostatku minerálov. Ich zásobu v tele som už dávno vyčerpal. O kolenách ani nehovorím. Na budúci týždeň mám ísť na ďalšiu zo série injekcií na podporu oslabenej imunity. Keby ma tak videl môj imunológ, ako som si ju dnes úspešne „posilnil športom“, asi by ma nepochválil. Teraz by mi ale možno viac pomohol nejaký efedrín alebo adrenalín rovno do žily. Alebo možno Zdenova ťapka Karpatskej horkej, ktorú sme už stihli vypiť. S menšou dávkou alkoholu mám len tie najlepšie skúsenosti, aj keď sa to vraj robiť nemá. Počas Orlej prte sme si tu a tam trošku „hrkli“, vďaka čomu ma nekvárila ospalosť z nízkeho tlaku a mohol som preliezť aj ťažšie skalné úseky posypané prachovým snehom s holými rukami, pričom mi vôbec nebola zima. Len to musí byť sladká „riťolepka“, tuhé domáce pálenky naopak silu odoberajú.

Spodná časť zostupu je najnáročnejšia na psychiku. Je to tam stále hore – dole a treba zasa prepnúť myseľ do polohy „človek – stroj“. V prvom žľabe s tečúcou vodou napĺňam svoje dve fľašky a ľadovú tekutinu v poslednom štádiu pred zmrznutím doslova lejem do svojich vnútorností. Mandle už nemám a tak by som angínu dostať nemal. Možno ak zápal pľúc, ale v tú chvíľu je mi to úplne jedno. V živote som nepil lepší nápoj. Kam sa hrabe pivo alebo kofola.

K Wielkemu Stavu zostupujeme okolo 21:00 hod. Predpísaných 1:30 hod. sme tak dodržali. Je neskoro a do chaty už nepôjdeme. V hrdle Potoka Roztoka vstupujeme naspäť do „mrazovej kotliny“. Príšerná zima nás núti naobliekať sa znova do flisiek a vetroviek. Znova naberám ďalšiu vodu, ktorú stihnem cestou k autu postupne vypiť. Ešte raz a už poslednýkrát vyberáme aj mačky a robíme dobre. V hrdle vodopádu Siklawa by sme sa bez nich na chodníku s vyliatym vodným ľadom asi prizabili. Pri údolnej stanici nákladnej lanovky ich zasa balíme a už nás čaká len nepríjemný zostup po príšerne zľadovatenom chodníku dole Dolinou Roztoki. O 23:30 hod. sme konečne naspäť pri aute na parkovisku na Poľane Pálenica. Stihli sme to za 2:30 hod., s päťminútovou sekerou oproti plánu (2:25 hod.). Rovnako sme s päťminútovým rozdielom dodržali aj celkový čas zostupu zo sedla Krzyżne na Poľanu Pálenica – za 4:00 hod. oproti plánovaným 3:55 hod. Celá akcia nám tak trvala 18,5 hodiny – od 5:00 hod. do 23:30 hod. Ak nepovažujem balenie vecí za oddych, okrem štvrťhodinového relaxu na vrchole Kozieho Wierchu od 13:45 do 14:00 hod. sme boli po celý čas v pohybe. Bola to riadna šichta, takýto záber som už dávno nezažil.

Zdenovi sa našťastie podarilo naštartovať naše totálne zamrznuté auto, ktoré úplne rozmrzlo až po niekoľkých kilometroch jazdy za Lysou Poľanou. Tak ako ráno, aj teraz nebolo nikde ani živej duše, premávka na ceste takmer nulová. Bol som taký ustatý, že som ani nevládal rozprávať. Počúvali sme rádio a ja som len dúfal, že Zdeno nezaspí za volantom. O 1:00 hod. som sa konečne dostal domov – po 21 hodinách a 30 minútach. Takže aj v zimných podmienkach sa to dá stihnúť do 24 hodín, čiže za 1 deň. My to už ale znova skúšať nebudeme. Ešte sa sem vrátime, ale už za normálnych podmienok na konci leta. Zažili sme riadnu pomstu orlov za to, že sme si dovolili podceniť podmienky a bez pozvania vstúpili do ich kráľovstva. Tvrdo nás za to potrestali. Čo mohlo byť v tento deň zlé, to naozaj zlé aj bolo. A to od prvej až do poslednej minúty. Následnú víkendovú dušičkovú „Tour de Hroby“ som v sobotu absolvoval mŕtvy, ale v nedeľu už len polomŕtvy. Vďaka športu mám predsa len tuhý koreň. A zvládol som aj rodinnú prechádzku na mikulášsku dominantu - Háj Nicovô. Ráno počas nedeľnej omše som ale pre istotu vložil do miništrantovho košíka mincu väčšej nominálnej hodnoty ako zvyčajne. Musím sa totiž polepšiť a udobriť si „orlov“. Nabudúce by mi už takéto výstrelky tolerovať nemuseli.

Titulná fotografia: Orlia prť v mačkách - žiadna sranda

Súvisiace články

Pomsta orlov - zimná Orlia prť I.
Pomsta orlov - zimná Orlia prť II.
Orlia prť (Orla Perć) zo Slovenska

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek