Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Topoľčianky – Topoľčany

Predpoveď počasia na nedeľu nevyzerala dobre a tak sme sa dohodli, že ráno pôjdeme autobusom k horárni Hrušov, od nej vybehneme na Hrušovský hrad a tak začneme náš druhý deň putovania z Hronského Beňadiku do Klátovej Novej Vsi. Taký bol totiž náš pôvodný plán. Neskutočný lejak a nenájdená žltá značka na Javorovom vrchu však úplne zmenili našu trasu.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+430 m stúpanie, -430 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 15.08.2010
Pohoria
Tribeč a Podunajsko (Podunajská nížina - Podunajská pahorkatina)
Trasa
Voda
Topoľčianky, Skýcov, Krnča, Topoľčany
Nocľah
Futbalový štadión v Topoľčiankach (turistická ubytovňa)
Doprava
Topoľčianky (bus) - Skýcov (bus)
Topoľčany (vlak, bus) - Bratislava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1081 Tribeč (1:50.000)

Trasa

Skýcov – horáreň Prostredný vrch – Adamíková – Krásny vrch – Bukovinský vrch – sedlo Rakyta (Rakytovské sedlo) – Javorový vrch – dolina Dršňa – Krnča – štátna cesta č. 593 /Nitra – Partizánske/ (Krnča, rázcestie)

Milan si celú noc myslel, že prší a ráno neveriacky pozeral na suchý asfalt pred ubytovňou. Vstávali sme o šiestej, naraňajkovali sa a pred siedmou vykročili na autobus. V suchu sme však stačili dôjsť len na autobusovú zastávku. Rozpršalo sa a tak keď prišiel autobus, dohodli sme sa, že sa odvezieme až do Skýcova a tam prečkáme „ranný dáždik“.

Hromy blesky na naše hlavy

Pred obecným úradom je súsošie partizána s dievčatkom. Svoju podporu partizánom obec draho zaplatila a Nemci sa kruto mstili na civiloch. Je tu tiež atrapa rumpálovej studne a hlavne krásna, červená, vahadlová hasičská striekačka. Keď dážď ustal, vykročili sme po náučnom partizánskom chodníku. Chcel som si odfotiť roky rekonštruovaný miestny kaštieľ, no hafani mi skoro odhryzli objektív. Tak som sa sústredil na fotenie cez pletivo, že som si ich nevšimol a len Milanova duchaprítomnosť ma zachránila.

Nad kaštieľom je miestny futbalový štadión a kvôli stromom okolo neho sa mi napokon kaštieľ nepodarilo odfotiť ani z diaľky. Nevšimli sme si pravouhlú odbočku do uličky a skoro polhodinu sme sa motali nad dedinou, hľadajúc značky. Keď sme sa konečne vymotali zo Skýcova, vyšli sme na veľkú lúku a zase sme tápali. Ja som išiel k medzere na konci lúky a Milan cestou do lesa. Značku som našiel a nás zas našla búrka. Začali biť blesky a hore otočili vedro. Na lúke sme zostať nechceli a pod stromy sa nám tiež veľmi nechcelo. Napokon sme sa učupili zabalení do ponča pod stromy v hájiku a len sme dúfali, že si ho blesky nevyberú. Takto sme skoro hodinu čupeli. Milan to už nevydržal a vykročil v daždi. Horko-ťažko sme došli na zelenú na Adamíkovej. Katastrofálne značenie, nečudujem sa, že Nemci nenašli partizánov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hríbový raj

Hoci nám v teniskách ločkalo, vykročili sme po lesnej ceste optimisticky naladení. Veď už len mrholilo! Všade z lesa na nás svietili hlavičky bedlí. Mať ich do čoho zbierať, tak neviem, kto by to niesol. Dlho sme zase odolávali, no keď sa ukázali dubáky a kozáky, neodolali sme. Najprv šli do klobúka, neskôr som si vyzliekol tričko, zauzľoval rukávy, klobúk som dal do otvoru pre hlavu a začali sme toto vrece plniť. Do cesty nám príroda naukladala okrem hríbov neskutočné množstvo pováľaných stromov.

Dážď sme prestali vnímať a raz sme sa zohýbali k hríbom, potom sme preliezali stromy. Takto cvičiac sme prišli k tabuli označujúcej miesto bývalých partizánskych bunkrov. Zbiehali sa tu dve cesty a na tej ľavej stála unimobunka. Potešili sme sa jej a hoci v nej bol parádny bordel, aspoň tam nepršalo. Najedli sme sa a len sme sa čudovali, kto tu po sebe zanechal taký svinčík. Veď by to mohla byť skvelá turistická útulňa. Nachádza sa 40 minút pred Rakytovským sedlom.

Po stravovacej pauze sme vykročili a tešili sa z už len mierneho mrholenia. Zbieranie hríbov sme vzdali, už ich nebolo kam dávať. Za Rakytovským sedlo sme za 20 minút prišli k pionierskemu teľatníku. Je to známa útulňa na hrebeni Tribeča. Hoci nemala dvere, okno bolo celé a dnu poriadok. V pohode sa tu vyspí 4 – 5 ľudí. Je tu aj ohnisko a lavičky.

Zmiznutá žltá

Úplne prestalo pršať a tak sme verili, že vander dokončíme v pohode. Prešli sme okolo kríža a o 30 minút sme stáli na kope kamenia pod smerovníkom na Javorovom vrchu. Je tu vrcholová kniha a spomienka na Jozefa Zita, asi miestneho turistu. Do cieľa nášho vandru sme to mali mať dve hodiny. Žltá značka bola evidentne nová, ale len na smerovníku. Hoci sme s Milanom krúžili v stále väčších polkruhoch, okrem jednej úplne vyblednutej sme ďalšie nenašli. Po návrate domov som telefonoval s Tónom Záhradníkom, ktorý písal o tejto žltej pred pár rokmi a vraj bola pekne značená. No neviem, asi sme potom mali s Milanom vlčiu tmu.

Keď sme na pravej strane navyše došli k plotu, zavelil som kolmo dolu a veď sa uvidí. Prišli sme na asfaltku a tak sme sa po nej vybrali. Určite ide do dediny. Nechápavo sme hľadeli na polámané stromy vo svahu, pričom tie na hrebeni stáli. Zase sme mali pred sebou prekážkovú dráhu. Za hodinu a pol sme došli ku kameňolomu a konečne sme vedeli, kde sme. O obci Krnča som dovtedy nepočul, no potešil som sa jej. Márne sme sa chceli z otrhaného cestovného poriadku dozvedieť, kedy nám ide autobus. Ani krčmárka a pripití mládenci, hotujúci sa hrať poobedňajší futbalový zápas, nám to neobjasnili.

Navyše keď sa Milanovi podarilo vyliať liter kofoly a rozbiť pohár, radšej sme sa vybrali peši smer Topoľčany. Keď sme už dochádzali k hlavnej ceste, podarilo sa nám stopnúť mladý pár a ten nás doviezol k autobusovej stanici v Topoľčanoch. Optimisticky sme si mysleli, že máme vyhrané! Od zdesene telefonujúcich ľudí sme sa dozvedeli, že Prievidza a Handlová sú povodňami odrezané od sveta. Žiaden autobus teda cez ne do Topoľčian nepríde. Babky nevedeli, čo s vnúčatami, štuďáci, ako sa dostanú do škôl a pracujúci do roboty. Víkend končil a národ chcel cestovať!

Milan tiež znervóznel, lebo do Skalice mu po 19-tej hodine z Trnavy už nič nešlo. Dva autobusy, ktoré prišli s trojhodinovým meškaním, boli vítané skoro potleskom. Všetci sme sa do nich natlačili, začali driemať a starosti nechali na šoféroch.
Doma som skoro do polnoci čistil hríby a keď bol už stôl na balkóne plný, rozhodla sa žena zo zvyšku spraviť smaženicu. A bolo veru pre mňa, svokrovcov a niečo skončilo v mrazáku. Usušené hríby zaplnili dvojlitrovú prachovnicu. Silvestrovská kapustnica bude chutiť!

Predchádzajúci deň putovania nájdete v tomto článku.

Fotogaléria k článku

Najnovšie