Trasa

Havranovo – Javorina – Šoproň – Chata pod Borišovom – Košariská, koliba – Havranovo

Rozjímanie až do súmraku

Je niečo pred ôsmou hodinou ráno a pomaly sa hrboľatou cestou dostávame do lokality Havranovo v závere Belianskej doliny. Zdá sa, že je pred nami nádherný jesenný deň. Vystupujme z auta, no v doline, kde ešte dnes slnko nezablúdilo, je celkom chladno. Typické horské jesenné ráno. Rýchlo sa vystrojíme a už aj rezkým krokom kráčame ďalej dolinou. Dostávame sa k nádhernému vodopádu v Došnej doline, ktorý je len na skok od Chaty Havranovo. Ako som už spomínal v predošlom článku, plánujeme k tomuto krásnemu miestu realizovať turistickú trasu.

Okolo pol jedenástej sa dostávame na Javorinu – jeden z malebných vrcholov turčianskej časti veľkofatranského hrebeňa. Je tu naozaj nádherne. Zlatožlté horské slnko príjemne šteklí líca našich tvárí. Sme unesení nádhernými výhľadmi. Hrdo sa pred nami týči veľkofatranská kráľovná – Ploská, jej majestátny brat Borišov a zamatové stráne Šoproňa. Východným smerom spoznávame rozoklaný Čierny kameň. Za zástupom mladých smrekov sa črtajú krivky Rakytova, Nízkych Tatier, Lysca i hrebeňa Malej Fatry. Ponúka sa i pohľad do temných, tajomných hlbín Ľubochnianskej doliny – najdlhšej doliny Slovenska. Človek by tu rozjímal až do súmraku.

Značkárska drina

Takto nakŕmení jesennou idylou fatranskej prírody si letargicky pripravujeme značkárske náčinie, ktoré dnes až do zotmenia nepustíme z ruky. Farby, štetce, drôtenú kefu, sekerku či pílku, to všetko je treba na značkovanie. Nechce sa nám z tohto krásneho miesta odísť, ale máme dnes pred sebou dlhý a zle preznačený úšek Veľkofatranskej magistrály, a tak sa púšťame do práce. Kolega Milan sa začína pasovať s husto obrasteným smrečkom na vrchole Javoriny. Mamina zatiaľ dokončuje prvú značku dnešného dňa na kameni v blízkosti smerovníka na vrchole. Zatiaľ čo Milan stále bojuje s nezbednými smrekovými vetvami, ja s mamou sa vydávame ďalej po značke, a tu natrafíme na ďalší „ideálny“ objekt na umiestnenie turistických značiek. Je to smrečok hneď vedľa chodníka. Opatrne opiľujem nevhodné vetvy, aby mohla mamina namaľovať značky. Vidno, že ju to baví. Naozaj jej to maľovanie ide od ruky. Nečudo, veď je absolventka umelecko-priemyslovej školy. A tak je po chvíli značka na strome a my môžeme pokračovať ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dostávame sa k ďalšiemu zhluku stromov. Púšťam sa do opiľovania. Je to naozaj drina. Tu nás už dobieha i Milan, ktorý pokračuje k ďalšiemu smreku. Práca nám ide pomaly, pretože sa tento úsek už dlho neudržiaval. Mladé smreky sú husto obrastené vetvami až po zem a je potrebné ich opíliť. Maľba značky je už len čerešničkou na torte. Postupne sa prepracúvame až do sedla pod Javorinou. V blízkosti sa nachádza tzv. „komín”, diera v zemi, ktorá je však prikrytá haluzinou. Je to kvôli tomu, aby do nej nespadli jalovice, ktoré sa tu zvyknú v letnom období pásť. Zo sedla je nádherný výhľad na liptovskú veľkofatranskú vetvu s jej dominantou – Rakytovom. Spoza hrebeňa sa pyšne ukazujú i nízkotatranské končiare.

Veľké nasadenie

Začíname sa potiť. Pri toľkej nádhere som si ani neuvedomil, že stúpame na predvrchol Šoproňa. Cestou hore sa zastavujeme pri skalách a stromoch, aby sme tu zanechali náš poznávací znak – pásovú značku, ktorá poslúži ostatným priateľom-turistom. Z určitého bodu máme nádherný výhľad do Belianskej doliny, ktorou sme do týchto končín ráno dorazili. Jesenná príroda je naozaj úchvatná a my sa pri práci občas zastavíme a so zatajeným dychom sledujeme jej pestrofarebnú jesennú róbu. Cestou sa stretávame s niekoľkými turistami, ktorí si tiež prišli užiť jeseň na horách. Ako sa čoraz viac približujeme k vrcholu Šoproňa, ubúda i objektov, na ktoré môžeme umiestniť značku. Cestou míňame oceľový kôl, ktorý tiež ozdobíme červeno-bielou značkou. Pracujeme s veľkým nasadením, ale čas je neúprosný. Na vrchol Šoproňa sa dostávame niečo po druhej hodine poobede.

Púšťam sa do namáhavého opiľovania jedeného z vrcholových smrečkov a užívam si aj maľovanie značiek. Je odtiaľto nádherný výhľad. Rozhodneme sa, že tu na Šoproni si spravíme prestávku a najeme sa. Teraz je čas trochu si odpočinúť a nabrať ešte sily na dokončenie zostávajúceho úseku k Chate pod Borišovom.

Krvilačné šelmy

Asi o pätnásť minút opúšťame vrchol a schádzame, značkujúc, do ďalšieho sedielka na hrebeni. Tu sa už Milan pasuje s ďalším obrasteným smrekom. My pokračujeme do vytúženého bukového lesa. Prečo vytúženého? Buky sú vďačné stromy na značkovanie. Netreba toľko opiľovať a ľahko sa na ne maľuje. Príjemné zadosťučinenie za celý deň strávený v smrečinách s pilinami, kôrou a ihličím za krkom. Sú už štyri hodiny a podľa plánu sme mali byť na chate. Ale plány nie vždy vychádzajú. Najmä tie značkárske. Slnko je už nízko a mama sa obáva večerného zostupu do Havranova. Neviem síce prečo, asi kvôli "krvilačným šelmám", čo na nás čakajú v lese. Asi priveľa pozerá správy. S Milanom si hovoríme, že keď sme to dotiahli až sem, už to musíme dokončiť. Máme čelovky, takže zostup potme by nemal byť problém.

Opäť sa dostávame na poľanu so smrečkami. A čas letí ako šarkan v jesennom vetre. Mama je už čoraz nervóznejšia a tak ju posielame, aby šla napred na Chatu pod Borišovom a objednala nám kapustnicu a pivko. My s Milanom v šialenom tempe makáme, aby sme všetko stihli v akceptovateľnom čase. Keby sme šli sami, tak nám je to jedno, ale berieme ohľad aj na iných a tak pílime a maľujeme, čo nám ruky stačia. Kúsok od sedla pod chatou míňame pár ležiaci v tráve a užívajúci si posledné slnečné lúče jesenného dňa. Ach, ako im je dobre. My spotení, zaprášení, dochrámaní od vetiev a pílenia pokračujeme k ďalším stromom. Ešte ani posledný smrek mi nedá pokoja a poriadne ma vytrápi. Toľko ihličia a bordelu som spoza krku už dávno nevyťahoval. Ale nič to. Hlavne, že je značka hotová. Okolo piatej končíme “šichtu” a s vidinou teplej kapustnice a vychladeného piva stúpame k Chate pod Borišovom.

Prenádherná príroda

Po príjemnom a hlavne zaslúženom občerstvení na chate sa začíname zberať dolu. Lúčime sa s hrebeňom Veľkej Fatry a vnárame sa do tmavého karpatského lesa. Za tmy a svetla čeloviek prichádzame k autu v Havranove. Bol to dobrodružný zostup, párkrát sme si cestu skrátili priamo dolu svahom.

Nakoniec vysvitne, že mama ako šoférka sa najviac obáva nočného prejazdu rozbitej cesty v Belianskej doline. Ale s opatrnosťou a rozsvietenými diaľkovými svetlami sa nám podarí vyhnúť väčšine jám a v Belej-Duliciach sa opäť dostávame do civilizácie.
Bol to naozaj nádherný jesenný deň vo Veľkej Fatre. Využili sme ho naplno. Spravili sme dobrú vec a opäť sme sa presvedčili, aká je príroda u nás na Slovensku a v Turci prenádherná.

Hore zdar, priatelia!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek