Pravdou je, že ešte aj pri stúpaní do Červenohorského sedla sme o avizovanom metri snehu dosť výrazne pochybovali. V skepticizme nás utvrdil aj pohľad na zošúchané zjazdovky a teplomer ukazujúci niekoľko stupňov nad nulou. Meter snehu nebol hádam ani na zľadovatenej topiacej sa kope pri pokladni. Zjazd do Jeseníku bol ešte pesimistickejší. Už po pár desiatkach výškových metrov zmizla väčšina snehu a na obdiv sa vystavovali hnedé rozmočené lúky a polia. Takto vyzeral náš príchod do lyžiarskeho raja severnej Moravy.

Trasa

Červenohorské sedlo – Klínovec – Malý Jezerník – Slatě – Švýcárna – Praděd rozcestí – Praděd – Praděd rozcestí – Švýcárna – Slatě – Kamzík – Petrovka – Nad Petrovkou – Skalní tabule – Červenohorské sedlo

Raňajšie slnko so sebou prinieslo trochu optimizmu a keďže deň vyzeral naozaj nádherne, rozhodli sme sa pre hrebeňovku z Červenohorského sedla na Praděd. Šmýkajúc sa zľadovateným parkoviskom sa nám podarilo dostať sa bez ujmy na červenú turistickú značku, ktorú sme si zvolili za výstupovú trasu. Kým na parkoviskách robil ľuďom radosť čistý ľad, na zjazdovke a turistickom chodníku sa situácia mierne zlepšila a my sme sa mohli tešiť z dokonale zľadovateného snehu. Tu začala alchýmia mazania, ktorá nás nasledujúcich niekoľko dní nie a nie opustiť. Skúšali sme kadejaké vosky s väčším či menším úspechom a vyvinuli jednoduchšie i zložitejšie mazacie teórie. Do najhlbších tajov mazania sa nám však žiaľ zatiaľ preniknúť nepodarilo.

Červenohorské sedlo – Praděd

Výstup po zratrakovanej bežkárskej trati križujúcej viaceré zjazdovky a vleky bol teda značne strastiplný. Niekde tu sa ustálil terminus technicus „plácanie sa“, čiže viac či menej koordinovaný a viac-menej neúspešný pohyb na bežkách vpred, aplikovateľný na rôzne povrchy, od ľadu až po stopu dokonale posypanú ihličkami. I napriek značne odrádzajúcemu výstupu sme sa napokon doplácali víťazoslávne na Klínovec (1100 m n. m.), kde sa pred nami otvoril pohľad na hrebeň Jeseníkov a tiež pekné výhľady. Taktiež sa s narastajúcou nadmorskou výškou pomaličky menila kvalita ľadu na trošku prívetivejšie a menej vražedne pôsobiaci primrznutný sneh, ktorého výška mohla dosahovať ten sľubovaný meter, a aj výstup bol o čosi menej bolestný. Niekoľko mazacích a vyzliekacích zastávok teda po Klínovec stačilo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Klínovca, kde stojí aj drevený prístrešok, bol už výstup podstatne zaujímavejší. Trať síce nebola zratrakovaná a taktiež pribudli aj rôzne hlboké stopy peších turistov, no plácanie sa po hrebeni má ďaleko väčšie čaro než urputný boj so síce zratrakovaným, no o to zákernejším kopcom. Hrebeňom sme teda za asistencie pekných výhľadov pokračovali pomaly, ale isto ďalej s rôznymi prestávkami, či už na jedenie (na Výrovke, 1167 m n. m.) alebo na fotenie. Výstup na každý z vrcholov bol zaujímavý. Vedie jednoznačne stúpanie na Velký Jezerník (1306 m n. m.) s vyše stometrovým prevýšením na výrazne krátkom úseku. Pri nekonečnom „stromčekovaní“ som zas trošku ošúpala lyže zhora. Nič to, aspoň si ich spoznám. Zjazdov bolo pomenej, za zmienku stojí jedine ten z Výrovky, ktorý je síce kratší, no v zamrznutom snehu veľmi akčný. Všetky stromy a stromčeky vytŕčajúce zo snehu však napokon prežili bez ujmy a my sme postupom času i vďaka tejto skúsenosti pochopili, ako dobre sme si vybrali smer nášho výletu. Zísť na lyžiach mnohé z kopcov, ktoré sme krvopotne vyšliapali, sme si kolektívne vedeli predstaviť za daných podmienok jedine s lyžami na ramene.

Po zdolaní Velkého Jezerníka a následnom napojení sa na upravovanú bežkársku stopu nás zakrátko uvítala prívetivá a obľúbená chata Švýcárna (1304 m n. m.), kde sme neodolali teplej polievke a chlapi ani vychladenému pivu. Hoci bol pondelok, chata praskala vo švíkoch. Predsa len sa nachádza na jednej z najnavštevovanejších turistických trás v Jeseníkoch. Zdalo sa však, že väčšina návštevníkov prichádzala z Pradědu a Švýcárna bola ich cieľom.

Čas nás ešte veľmi nesúril, preto sme sa pridali k davu vracajúcemu sa na Praděd. Mnohým sa zjavne nechcelo bojovať s ľadovým povrchom a tých 2,5 kilometra si odšliapali s lyžami na ramene. Po absolvovaní Veľkého Jezerníku nás taká drobnosť odradiť nemohla. Vytrvalo sme postupovali štýlom dva kroky vpred, jeden vzad a po pomerne krátkom kolektívnom trápení sme sa pod Pradědom rozhodovali, kam ďalej. Teba podotknúť, že zdolanie trasy na bežkách bolo skôr otázkou prestíže, nakoľko tí, ktorí to vzdali, išli rýchlejšie a menej namáhavo.

Demokratickým hlasovaním dvaja proti dvom sme dospeli k názoru, že ešte stíhame vybehnúť na Praděd. Napodiv bol výstup pomerne jednoduchý a nešmykľavý (predovšetkým po ďalšom voskovaní). Navyše nám do chrbta fúkal slušný vietor a keď sa cesta začala stáčať doprava, mala som problém zastaviť, a to sme šli do kopca. Úplný vrchol Pradědu dobyl len jeden člen výpravy, ktorý sa pred posledným výstupom nevenoval mazacej alchýmii. Nám ostatným stačil vetrisko na zákrute a pár fotiek a mastili sme dolu, čo protivietor dal.

Praděd – Červenohorské sedlo

Po dlhokánskom výstupe nastal čas zahájiť dlhokánsky zostup. Slnko sa už povážlivo skláňalo a nás čakalo ešte jedenásť kilometrov. Nelenili sme teda a spustili sa rýchlym a tvrdým zjazdom ku chate Švýcárna. U niektorých dostali zabrať hrany, u iných (odvážnejších) zas všetky odkryté časti tela, ktoré pri styku s ľadovým snehom dosť výrazne trpia. Až na pár škrabancov celí a niektorí aj dosť „uplužení“ sme popri chate len prefrčali a ponáhľali sa po upravenej trati späť. Z kopca to šlo po primrznutom snehu občas až pridobre, naopak, po rovine či nebodaj trošku do kopca sme sa len bezútešne plácali. Našťastie pozostávala takmer celá trasa z plytších či strmších zjazdov, po ktorých tých opatrnejších čoskoro začali dosť bolieť nohy nezvyknuté pluhovať niekoľko desiatok minút vkuse. Kratšie výstupy teda boli, paradoxne, relatívne vítané, hoci sa vtedy postup vpred výrazne spomalil.

Na cestu nám teplými malebnými farbami svietilo zapadajúce slnko a prečerpávacia vodná elektráreň Dlouhé stráně sa nám ukazovala v plnej kráse. Postupne sme prešli okolo dvoch prístreškov – na križovatke Kamzík a pri ukazovateli Skalní tabule. Sporadicky sa tiež objavovali vracajúci sa bežkári a po dlhokánskom zjazde sme napokon našli naše autíčko poslušne čakať na Červenohorskom sedle. Slniečko sa s nami už dávnejšie rozlúčilo, preto sme len naložili lyže a ponáhľali sa odmeniť sa dobrou večerou v hoteli Stará pošta vo Filipovicích.

Záver

Trasa z Červenohorského sedla na Praděd je skutočne nádherným výletom, ktorý poteší aj srdcia tých, ktorí sa neradi vracajú tou istou cestou. Či v lete, či v zime, vždy má čo ponúknuť. Za podmienok, aké sme mali, bol náš smer ďaleko výhodnejší. Do strmých neupravených rozrytých kopcov sa šliapať dá, horšie by to bolo s brzdením. Naopak, upravovaná trasa bola ideálna na zjazd práve kvôli možnosti relatívne pohodlného brzdenia pluhom. Výstup dlhou, zľadovatenou zratrakovanou cestou by však bol výrazne útrpný. Náročnosť trasy podstatne závisí od typu a množstva snehu.

Chata Švýcárna predstavuje strategicky výborne umiestnené miesto, kde si možno oddýchnuť, načerpať energiu, doplniť zásoby alebo sa len tak pokochať nádhernými výhľadmi. Za zmienku tiež stojí úroveň služieb a bežkárskeho značenia, ktorá je, napríklad v porovnaní s Kremnickými vrchmi pýšiacimi sa prívlastkom „raj bežeckého lyžovania“, veľmi vysoká. Turistické aj bežkárske značenie sa nachádza na každej križovatke, niekedy je dokonca zdvojené, a skutočne sme ani raz nemali problém nájsť správnu cestu. Na našich potulkách nás sprevádzala mapa Hrubý Jeseník 1:25 000 zimní lyžařská mapa z vydavateľstva Jena.

Užitočné odkazy

mapa upravených lyžiarskych bežeckých tratí v Jeseníkoch
snehové info

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek