Prvým úkazom, čo ma zaujal, boli tyčinky vykryštalizovanej vody, ktorú zo zeme "vytiahol" prudký mráz cez noc. Fotil som to veľmi z blízka, ľadové tyčinky mohli mať asi 10 cm. Pri prechádzaní cez Velický potok sme zazreli v pozadí ďalšie ľadové útvary. Vytvorili sa z odrazených kvapôčiek vody, ktoré sa postupne vykryštalizovávali na povrchu padnutého stromu. Úsek tesne pred Velickou poľanou bol úplne zľadovatelý a skaly na ňom boli obalené ľadovou čiapkou. Mali sme čo robiť aby sme to prešli.

Pri Velickom plese ešte hľadíme s úžasom na námrazu na vetvičkách kosodreviny. Hladina plesa je už po celom povrchu zamrznutá a Velický vodopád v prevažnej miere tiež. Chvíľu pobudneme na Sliezskom dome a pokračujeme ďalej už po magistrále. Terén je mierne žľadovatelý a pocukrovaný niekoľkými centimetrami snehu. Pozeráme ako sa oblaky valia ponad Velické granáty a Slavkovský štít. Pohľad na sever je užasný, sme priamo pod Gerlachovským kotlom, ktorý vytvárajú štíty Kotol, Kotlový štít a Kvetnicová veža. Vyzerá ako keby bol veľmi blízko, no dobre vieme, že to je len klam. Dojem obrovskej hĺbky dotvára oblačnosť, ktorá rotuje kotlom.

Sme na rázcestí Pod Suchým vrchom. Zvažujeme, či sa nevrátiť žltou na Velický most, keďže je už pokročilý čas. Nakoniec vítazí pôvodný plán a pôjdeme ďalej na Batizovské pleso a ukončíme túru vo Vyšných Hágoch. Časovo to vychádzalo LTT (pozn. editora: LTT = len tak tak). Nechceme predsa prísť za tmy. Cestou sa kocháme pohľadom na Podtatranskú kotlinu a naše mestečko Svit. Obchádzame Suchý vrch a začína sa nám ukazovať masív Končistej. O chvíľu sa pred nami otvorí Batizovská dolina ohraničená už spomínanou Končistou, Popradským Ľadovým štítom, Batizovským štítom a majestátnym Gerlachovským štítom. S oneskorením prichádzame ku Batizovskému plesu. Jeho hladina je tiež zamrznutá, no my ľadu ešte príliš nedôverujeme. Pokračujeme okolo plesa aj napriek tomu, že vidíme dvojicu turistov, ktorí bez obáv po zamrznutej kráčajú – blázni, vravíme si.

Za plesom v strede doliny sa týči Kostolík, ktorý vznikol v dávnych dobách, keď sa ľadovcom nepodarilo zarovnať ho pre veľkú tvrdosť hornín. V Tatrách takýchto príkladov viac, spomeniem Dračí hrebeň v Zlomiskovej doline, Hrubú vežu v Bielovodskej doline, ďalej Streleckú vežu vo Veľkej Studenej doline a Vežu Železnej brány s Kačacím mníchom v Kačacej doline. Takéto skalné útvary majú tiež svoj terminus-technikus – nazývame ich nunataky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od plesa ideme po žltej. Síce pár metrov ešte nadväzujeme na červenú, ale potom sa odpájame a zostupujeme. Klesanie je tu prudké a terén všakovaký. Keď sme došli do pásma lesa, slnko začalo zapadať a tak sme neskôr šli už skoro po tme. Najšťastie svietil mesiac a bolo posnežené, čo nám hodne pomohlo. Je to zvláštny pocit ísť po tme, človek viac vníma okolie sluchom a načúva zvukom lesa. Ešte doteraz mi v ušiach zneje hvizdot vetra. Po asi hodinke sme zazreli prvé chatky, to začínali Hágy, takže sme nakoniec úspešne dorazili do cieľa.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek