Trasa

Horné Orešany – chata Majdán – Olšovský Mlyn – Husí stok – Rybáreň – rybníky Parina – Solírov – Pri dube – Klokočina – Orešianske sedlo – Dolné Orešany

V sobotu ráno na autobusovej stanici sa nás zišlo pomerne veľa, no napokon väčšina šla na Kuklu. V autobuse boli však organizátori z Dunajskej Stredy a dosť sa čudovali, keď sme s manželkou nevystúpili v Dolných Orešanoch, ale pokračovali ďalej. Ja som mal však už svoj plán a ten počítal s nástupom v Horných Orešanoch. Vystúpili sme pri potravinách a po modrej sme sa vybrali ponad Orešanskú vodnú nádrž. Vodná hladina bola síce zamrznutá, no cesta bola rozbahnená a než sme došli na Majdán, boli sme zablatení až po kolená. V Majdane stojí budova bývalej chemickej továrne, kde som absolvoval svoju prvú exkurziu v živote. Vyrábali tu prášok na pranie Namo. Zdá sa, že pomaly speje k zániku, ako celá rekreačná oblasť okolo nej. Z modrej sme odbočili a popod chatu s reštauráciou Majdán sme došli k Olšovskému mlynu.

Náučný chodník Majdán

Vybudovali ho Lesy SR - Odštepný závod Smolenice a Lesná správa Majdán. Je dlhý 5,5 km a na piatich zastávkach v doline Dolná Parina oboznámi turistov s faunou a flórou okolitých lesov, históriou ochrany lesa, ťažby dreva, ale aj výsadby stromov. Kto z nás vie, že už v časoch Veľkomoravskej ríše v najstaršej právnickej slovanskej písomnosti „Zákon sudnyj ljudem“ je článok o pokute za neoprávnenú ťažbu dreva?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po asfaltke sme sa vybrali v miernom snežení k jednotlivým zastávkam. Prvá bola pri prameni Husí stok. Vraj má kvalitnejšiu vodu ako Lucka a chodia si ho sem naberať do bandasiek chatári zo širokého okolia. V lete je určite príjemné posedieť si v altánku nad ním. Dosť nás zaujali zelené vodné rastliny, ktoré iba na krátkom úseku úplne pokryli potok z prameňa. V okolitom snehu sa obzvlášť vynímali.

Druhá zastávka bola pri smerovníku Rybáreň. Zelená značka tu odbočuje vľavo na veľmi kvalitnú cestu opravenú z Fondov Európskej únie. Opäť je tu altánok a panel nás oboznámi so zakladateľmi moderného lesníctva na území Slovenska – Jozefom Dekrétom Matejovie, Ľudovítom Greinerom a Viliamom Rowlandom. Na druhej strane panelu sú vyobrazené typické vtáky, rastliny a zverina tejto lokality Malých Karpát. My sme pokračovali k chovným rybníkom, ktoré tu dal vybudovať gróf Móric Pálfy v roku 1876. Zabezpečuje sa tu chov rýb od ikier až po generačné ryby. Veľkou zaujímavosťou je smrek obyčajný, vysadený 1848 na počesť korunovácie cisára Františka Jozefa I. Nad rybníkmi je od roku 1993 vybudovaná vodná nádrž Parina a za ňou je vidno pozostatky úzkorozchodnej železničky, ktorú používali od roku 1900 do roku 1960 na dopravu dreva z lokality Kolovrátok do chemickej továrne. Žiaľ, sú to už len náznaky násypu.

Klokočina

K poslednému panelu Močiar sme už nemali čas dôjsť. Za vodnou nádržou sme odbočili vľavo a lesnou cestou sme vyšli na zelenú značku pri poľovníckom zámočku Solírov. Patrí poľovníckemu združeniu a kedykoľvek idem okolo, je tam nejaké auto. Aj teraz nás míňali autá so psami a veru to neboli lacné autá. Nebolo by zlé môcť tu stráviť víkend a túlať sa okolitými lesmi. Neďaleko je kríž na pamiatku Ivana Didiho, ktorý tu asi 16.2.2007 zomrel. Nie veľmi ďaleko je ďalší kríž na pamiatku cyklistu Štefana Srnu, ktorý tu 1.11.2010 tragicky ukončil svoju poslednú cyklotúru.

Zasneženou asfaltkou sme prišli k smerovníku Pri dube. Ešte kúsok a boli by sme pri bývalej horárni Zabité. My sme však odbočili vľavo a po modrej sme sa vybrali hľadať kopec Klokočina. V snehu sa pred nami vinuli stopy jediného chodca a tak sme sa hrali na Indiánov a sledovali ich. Nemal som so sebou mapu a len som si pamätal, že kopec je vľavo nad modrou, ktorá ho obchádza veľkým oblúkom. Prišli sme k posedu a lúke. Rozhodol som sa opustiť značku i stopy a začali sme stúpať pomedzi stromy hore vŕškom. Konáre stromov boli zrazu obalené do ľadového kruniera. Vyšli sme hore, no nebol to správny vrchol. Našli sme pod ním lúku s posedom a válovom so zrnom. To snáď len slepý netrafí. Chvíľu som rozmýšľal, ako ďalej, no napokon sme sa vybrali po vrstevnici a po pár metroch sme zazreli turistov zostupujúcich z vŕšku pred nami. Pozdravili sme sa dozvedeli sme sa, že už sa vracajú zo stretnutia na Klokočine. Tak sme vykročili hore priesekom a po vyjdení na lúku sa nám otvoril pekný spätný pohľad na okolité vŕšky zaodeté v bielom šate. Pomedzi stromy sa niesla vrava a netrvalo dlho a stáli sme u vrcholového ohníka. Na veľkú radosť organizátorov sa nás tam napokon zišlo 48. O dobrej nálade svedčil spev. Pozdravil som sa s viacerými známymi a pustili sme sa s uzimenou manželkou do prinesenej obživy. Vrcholový kalíštek tiež nebol na škodu. Turisti prichádzali a odchádzali. Určite sa duch okolitého lesa nestačil diviť. Celé veky je tu kľud a zrazu toto. Najmladším účastníkom výstupu bolo bábo, ktoré otec vyniesol v nôške. Dúfajme, že z neho vyrastie turista.

Návrat do Dolných Orešian

Napriek ohníku sme sa hore dlho nezdržali. Najedli sme sa a po ceste, ktorá sa napokon spojila s modrou značkou, sme zostúpili dolu. Takže stačilo ísť ďalej po stopách. No nič, ale to by sme nenašli posed s válovom plným zrna.
Cesta späť po modrej bola príjemná, pretože kopírovala vrstevnicu. Asi po dvadsiatich minútach sme zbadali na pravej strane veľký krmelec so senom. Vcelku dobre si viem predstaviť, ako v ňom zahrabaný bivakujem. Popri oplotení sme onedlho podchádzali vŕšok so zosilňovačom. Za ním nás čakalo veľké prekvapenie. Takú kopu obhryzených stromov som ešte nevidel. Bolo by zaujímavé zistiť, prečo zverine tak chutia, keď neďaleko je plný krmelec.

Prekonali sme posledné stúpanie dňa a klesli do Orešianskeho sedla. Tu sme prešli na žltú značku a dosť prudko hlbokým úvozom klesali popri vodnom zdroji k prvým domom. Sneh zmizol a o slovo sa opäť hlásilo blato. Dosť nás pobavil pohľad na psiu búdu z bývalého suda na víno. Žeby psí Diogenes?

Pri asi bývalom amfiteátri sme sa napojili na asfaltku a vinohradmi došli do Dolných Orešan. Keďže som si prozreteľne napísal viaceré časy odchodov autobusov, zistil som, že nám za päť minút ide do Trnavy. Dosť sa rozfúkal vietor a tak sme neváhali. Vlakom z Trnavy sme boli doma skôr, než mal ísť ďalší autobus na Bratislavu.

Síce som sa zabudol spýtať organizátorov, kam nás pozvú o rok, ale veď v ročenke Diaľkoplazov sa to v roku 2012 dozviem. Trošku pikantné je len to, že takto propagujú neznáme vrcholy Malých Karpát turisti z úplnej roviny Žitného ostrova. Ale veď láska k horám nepozná hranice.

Informácie o Náučnom chodníku Majdán boli čerpané z www.lesy.sk

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek