Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Senica – Bílkove Humence – Závod

Na Záhorácku magistrálu som sa chystal dlhšiu dobu a ten správny čas nastal poslednú februárovú sobotu 2011. Predpoveď počasia bola dobrá a hoci kamarát dal prednosť budovaniu rodinného hniezdočka, nezaváhal som a vyrazil sám. Jediný problém bol prinútiť sa vstať pred piatou, ale zvládol som to.

Vzdialenosť
29 km
Prevýšenie
+440 m stúpanie, -470 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 26.02.2011
Pohoria
Záhorie (Záhorská nížina - Borská nížina a Chvojnická pahorkatina)
Trasa
Voda
Senica, Bílkove Humence, Mikulášov, Závod
Doprava
Bratislava (vlak, bus) - Senica (vlak, bus)
Závod (vlak, bus) - Bratislava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

Trasa

Senica – Hrušov – Pri Červenom kríži – Bílkove Humence – Mikulášov – Biely kríž – Prídavky – Tŕnie – Šišulákov mlyn – Závod, železničná stanica

Keďže na mojej mape táto trasa nie je vyznačená, použil som služby www.turistickamapa.sk. Jednak som si vytlačil daný úsek, ale hlavne som si nakreslil vlastnú trasu, lebo sa mi nechcelo zachádzať do Studienky. V Senici na stanici ma privítala neskutočná zima a pamätná tabuľa vďačných Seničanov Lacovi Novomeskému k jeho nedožitým stým narodeninám v roku 2004.

Päť hodín rovno, potom doľava

Vedel som, že ma čaká skôr ideálna rovina, no tešil som sa na borovicový les a hlavne dúfal v množstvo zveriny, aby sa mi zase podaril nejaký fotoúlovok. Prešiel som cez koľajnice, ponad riečku Myjava a so záujmom zastal pri plote Záhoráckeho aeroklubu. Tabuľa totiž oznamovala, že tu sídli firma na vývoj a výrobu lietadla Shark.
Onedlho som už prechádzal ponad čiastočne zamrznutú Myjavskú Rudavu a konečne vošiel do lesa. Rozosmialo ma opustené drevené WC. Pravdepodobne stavbársky pozostatok, ale občas sa zíde aj turistovi. Popri lesnej ceste sa v miernom vetríku knísali „cigary“ tŕstia. A ja som si myslel, že som na Záhoráckych pieskoch.

Ponad stromy vykukla hlava vodojemu a stál som pri smerovníku Hrušov. Myslel som si, že to je na dlhú dobu posledná stopa civilizácie. Netrvalo však dlho a pomedzi stromy som zazrel nekonečne dlhý pás prepravníka vyťaženého štrku z neďalekých jazier. Tabuľa zakazovala v lete sa tam kúpať a v zime korčuľovať. A čo na jar a jeseň, vtedy je to dovolené?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Potom som sa však už naozaj ocitol v borovicovej aleji, ktorá sa tiahla rovno do diaľavy. Okolitý borovicový les občas pretínali do strán protipožiarne prieseky (predpokladám), občas holiny s malými stromčekmi. Oskar vyhral nad Mrázikom, do uší mi z MP3 prehrávača spieval Pavel Bobek, fotoaparát bol v pohotovosti. Nohy samy vedeli, kade ísť a mohol som resetovať hlavu. Občas sa v priekope vedľa cesty zjavila zamrznutá voda, ktorá nemala prameň, ani odtok. Ocitol som sa na križovatke pri Červenom kríži. Na ľavej strane cesty som obdivoval hru slnečných lúčov na zamrznutej vodnej hladine, z ktorej sa k oblohe dvíhali kmene borovíc. Opäť som sa pozastavil, som naozaj na Záhoráckych pieskoch?

Vyšiel som na lúku a uvidel som pásť sa srnca. Síce dosť ďaleko, ale môj zoom to zvládol. Žiaľ, vyplašil ho dusot kopýt koňa s jazdcom. To bol jediný človek, ktorého som stretol za celý deň v lese. Ďalšie srnky som vyplašil sám a boli rýchlejšie ako ja, takže fotenie sa nekonalo. Vyšiel som z lesa, na pravej strane sa v diaľke týčil stožiar zosilňovača a predo mnou boli Bílkove Humence. Privítal ma krásny hnedý havkáč na sobotňajšej vychádzke bez pána. Mierumilovne sme sa obišli a tak som zamieril k posedeniu pred miestnou krčmou na námestíčku. Vytiahol som pripravenú slaninku, chlieb, cibuľu, Jánošíka, dokonca aj horčicu a termosku s čajom. Keď pani krčmárka videla, ako mi chutí, povedala, že počká so zametaním, aby mi neprášila. Zlatá to osoba! Takto kaloricky posilnený som poobdivoval kamenný kríž na námestí z roku 1848 a vybral sa po asfaltke na Mikulášov. Vyprevádzali ma hrdzavé bociany v hniezde na jednom z posledných domov. Za obcou je ďalší kríž z roku 1916 od manželov Michala Májeka a Terezy Bílka. Po troch kilometroch som na okraji Mikulášova prestúpil z červenej na žltú.

Vojenský obvod Záhorie

Tá spočiatku vedie lúkami, ale napokon sa aj ona vnorí do borovicového lesa. Je v ňom veľký senník, či krmelec, ktorý síce nemá bočné steny, no prespať by sa tu dalo. Značka ma doviedla k opustenej horárni Biely kríž. Je tu otvorená stodola s tromi miestnosťami, kde by sa tiež dalo prespať, ba dokonca aj suché WC. Žiaľ, zo studne je odmontovaná pumpa. Doľava pokračovala cesta do Vojenského obvodu Záhorie. Tam som však nesmel, lebo som nemal povolenie. Zrazu na cestu vyšli dve srny a tak som tasil fotoaparát. Prvá to zbadala a zmizla, druhá bola pomalšia a tak som ju „ulovil".

Doma som si naplánoval, že keď červená, po ktorej som zase šiel, zahne doľava, pôjdem rovno. Kde zahla, neviem, no zrazu som stál na lúke a na nej vyrastal zo zeme osamelý komín. Zvláštny pohľad. Uvedomil som si, že som pri asfaltke zo Studienky na Tomky. Prešiel som ju a pokračoval neznačene po lesnej ceste, stále rovno na západ. Podľa mapy mali byť niekde v lese ťažobné zariadenia na ropu, no nijaké som nevidel. Ani nie za hodinu som sa ocitol pri strelnici Poľovníckeho združenia Závod. Majú tu chatu Jeleň, malé pódium, ale hlavne krytú kuchyňu so štyrmi pecami pre kotle a kryté posedenie. Tu by sa priam parádne nocovalo. Oproti v lese je ďalší altánok s lavicami a pod ním asi nejaký priestor, no bez okien.

Vyšiel som z lesa na polia a v diaľke som uvidel kostolnú vežu. Uvedomil som si, že by to mal byť Závod. Pohľad na hodinky mi napovedal, že za 50 minút mi ide vlak do Bratislavy. Čo tak pokúsiť sa ho chytiť? Zaradil som piaty prevodový stupeň, až spod tenisiek odletelo blato a vyrazil vpred. Vpálil som do obce a hľadal pokračovanie červenej, ktorá mala prísť zľava od Studienky. Za hlavným ťahom cez obec, pokračuje do mierneho svahu pomedzi rodinné domy. Stanica je totiž za diaľnicou D2. Kmital som pomedzi kočíkujúce mamičky a v duchu nadával, aká je to dlhá dedina. Napokon som sa ocitol na stanici. Do odchodu vlaku chýbalo 5 minút a na smerovníku ma šokoval údaj - Závod (bus) 40 minút. Asi som si práve utvoril osobný chodecký rekord na 6 km.

Fotogaléria k článku

Najnovšie