Plánovanie

Západná časť hrebeňa Nízkych Tatier ma lákala už dávno. Nie je to však také jednoduché. Túra z Donovál na útulňu Ďurková trvá podľa údajov z mapy takmer 10 hodín. Vzdialenosť 29,2 km, stúpanie 1780 m a zostupy 1140 m. Tieto fakty ma doteraz vždy od tejto hrebeňovky odradili. Jeden pokus o prechod v opačnom smere som absolvoval v roku 2004, no pre nepriazeň počasia bol predčasne ukončený v sedle pod Skalkou.

V novembri 2009, keď som stál na Rakytove vo Veľkej Fatre a hľadel na nízkotatranský hrebeň, som sa rozhodol, že to s ním skúsime v roku 2010. Naplánoval som akciu na jún. Dni šli, zimu vystriedala jar a mne počarili Západné Tatry, nevedel som im odolať. Tak sme ich ochutnali začiatkom leta a Nízke Tatry som posunul na jeseň. Povedal som si, že ak zvládneme Západné Tatry, bude to pekný predpoklad pre úspech aj v Nízkych. Západné Tatry však zvládli nás a poriadne preverili našu fyzickú aj psychickú pripravenosť. Neprešli sme, čo sme zamýšľali, ale dodali mi odvahu na zblíženie sa s Nízkymi Tatrami.

Trasa

Donovaly, osada Bully – Polianka – sedlo Moštenický príslop pod Kečkou – Kečka – Handliarka – sedlo Hadlanka – traverz Kozieho chrbáta – Hiadeľské sedlo – Prašivá – Malá Chochuľa – Veľká Chochuľa – Košarisko – Skalka – sedlo pod Skalkou – traverz Veľkej hole – Latiborská hoľa – sedlo Latiborskej hole – Zámostská hoľa – sedlo Zámostskej hole – Ďurková (hoľa) – sedlo Ďurkovej – útulňa Ďurková pod Chabencom

Donovaly – Hiadeľské sedlo

Je polovica októbra a na hrebeni vo výške 2000 m je už chladno. V noci sú teploty pod nulou, cez deň okolo nuly. Dni sú kratšie a nás čaká 10 hodín pochodu, preto je rozumné vyraziť zavčas rána. Z toho dôvodu cestujeme na Donovaly už vo štvrtok večer, prespíme v malebnej chatke v časti Bully a v piatok skoro ráno vstávame do mrazivého dňa. Pobalíme sa a plní elánu vychádzame z chaty. Tráva je krásne namrznutá, dýchame štipľavý mrazivý vzduch. Vraciame sa na červenú turistickú značku a veselo kráčame, najprv časťou Donovaly - Polianka, za ktorou sa konečne vnárame do lesa. Je 7 hodín ráno.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vzduch je chladný, ale nám sa kráča výborne. Snažíme sa veľmi nezastavovať, na dnes je toho pred nami ešte veľa. Pomaly stúpame a získavame tak prvé výškové metre. Okolo 8.00 h sme na Kečke (1225 m), kocháme sa prvými výhľadmi. Schladzuje nás studený vietor, ktorý spôsobuje, že nádherné výhľady fotíme časom maximálne 1/250 s, inak by boli roztrasené. Svetla je našťastie dosť. Úžasné sú pohľady hlavne na juhovýchod. V dolinách je inverzia efektne nasvietená nízkym ranným slnkom. Vietor-nevietor, musíme sa zastaviť a fotiť. Svietiace slnko nám dodáva síl. Prechádzame hôľny vrchol Kečky. Mierne klesáme a o chvíľku znova mierne stúpame na Handliarku (1211 m). Tu sa nám odkrýva pohľad na Kozí chrbát. Nad ním rozpoznávame Prašivú a Veľkú Chochuľu, do ktorých sú zo severu zaseknuté ťažké tmavé oblaky. Poriadne fučí a začína mi byť zima, tak pridávam do kroku, aby som sa zahrial, nechce sa sa mi dávať dolu batoh a obliekať sa. Predpokladám, že v sedle Hadlanka bude závetrie.

Počas chôdze sa neustále pozerám na Kozí chrbát (1330 m) a postupne vo mne dozrieva rozhodnutie na jeho traverz. Plánoval som prechod cez jeho vrchol, po hrebeni, ale mám rešpekt pred náročnosťou dnešnej trasy. Bude lepšie si ušetriť sily na úseky, ktoré nás dnes určite neminú. V sedle ma dobieha Roland a neskôr aj Rasťo, súhlasia s traverzom. Roland je zaskočený zimou, ktorá tu panuje, ale zatiaľ sa nesťažuje. Tráva žiari bielou inoväťou nasvietenou zubatým slnkom. Nuž o 700 m vyššie na Prašivej bude ešte chladnejšie, pomyslím si.

Začíname traverzovať Kozí chrbát, ostatní chalani nás postupne nasledujú. Traverz nám ponúka výhľad na Donovaly, vrchy Zvolen a Novú hoľu nad nimi. Postupne sa halia do sivej oblačnosti. Fotím teleobjektívom mozaiku zmiešaného lesa v pravých jesenných farbách. Kvôli optimalizácii hmotnosti fotovýbavy som vzal okrem tela zrkadlovky objektívy 70-200 mm a pevné sklo 50 mm, samozrejme vláčim aj statív a polarizačné filtre. Juro nesie na svojej zrkadlovke širokáč 17-40 mm a filtre Cokin. Spolu tak máme komplet výbavu, len nesmieme chodiť ďaleko od seba.

Hiadeľské sedlo – Prašivá

Okolo 10.00 h prichádzam s Rolandom do Hiadeľského sedla (1099m). Tu končí naša púť Starohorskými vrchmi a dostávame sa do kráľovstva Nízkych Tatier. Zatiaľ sa držíme môjho časového harmonogramu. Zhadzujem z chrbta batoh a prezliekam si prepotené tričko. Doteraz som šliapal len v termotričku, tenkej mikine a softshellovej veste, no na hrebeni, kde fučalo, mi bola zima. Obliekam si hrubšie termotričko a naň polartekovú bundu s nowindovou membránou. Takto to snáď bude lepšie. Psychicky sa začínam pripravovať na stúpanie na Prašivú. Prichádza párik z Čiech, tiež pokračujú na Ďurkovú. Postupne prichádzajú chalani, Rasťo, Andy, Juro. Dlho čakáme na Slava.

Konečne prichádza a hneď nám oznamuje, že on hore nejde. Nečudujeme sa, ani mu to nevyhovárame, podľa jeho pomalého postupu nám je jasné, že na Ďurkovú by to dnes nezvládol. Po chvíľke rozmýšľania sa k nemu pripája aj Juro, ktorý sa tiež na to necíti. Nuž, ani mne nie je všetko jedno, s počasím to nevyzerá najlepšie a čaká nás ešte 6 hodín pochodu a nemalé prevýšenia. Na druhú stranu ma však toto dobrodružstvo veľmi láka a konečne by som tento úsek hrebeňa rád prešiel. Chalani ma v správny čas povzbudzujú.

Rozdeľujeme sa na 2 skupiny. Slavo a Juro zostúpia po modrej do Korytnice a odtiaľ sa nejako dostanú do Jasnej, kde prespia a zajtra sa na obed stretneme v Kamennej chate na Chopku. My štyria budeme pokračovať v hrebeňovke podľa plánu. Lúčime sa a naša štvorka začína stúpať na Prašivú (1652 m), čaká nás zdolanie 600 výškových metrov. Najprv prudko stúpame lesom, chytám dobré tempo a vychutnávam si čerstvý horský vzduch. Postupne les redne a jeho miesto preberá kosodrevina. Teraz nás už chodník vedie na Prašivú z juhu. Slniečko nás pekne ohrieva, na oblohe nie je žiaden oblak. Dodáva mi to energiu. Na svahoch medzi kosodrevinou vidíme zberačov čučoriedok rodu "homo sapiens". Obzerám sa a kochám sa pohľadom na Kečku a Hadliarku, ktoré sme pred hodinou prechádzali. Po inverziách akoby sa zľahla zem.

Prašivá – Veľká Chochuľa

O 12-tej sme na Prašivej. Krásne vidno Donovaly. Hrebeň Veľkej Fatry je zahalený nízkou oblačnosťou. Sme radi, že oblačnosť, ktorú sme nad Prašivou a Veľkou Chochuľou videli z Hadliarky, sa rozplynula. Dá sa povedať, že počasie je teraz ideálne, dokonca ani vietor nefúka. Pôvodne sme plánovali obed na Veľkej Chochuli, no naše žalúdky už nechcú čakať. Dávame si teda obednú prestávku priamo na Prašivej.

Po turistickom obede pokračujeme hrebeňom Prašivej, chodníkom cez kosodrevinu. Postupne sa ukazuje Malá Chochuľa (1719 m). Nastáva magická polhodinka, obloha sa čistí, oblačnosť nad Veľkou Fatrou stúpa hore a odhaľuje nám hrebeň od Krížnej po Rakytov. Nádherne sa nám ukazuje aj nízkotatranský hrebeň, hlavne Chabenec, Kotliská a ich južná rázsocha s výraznou Skalkou. Samozrejme tieto podmienky spomaľujú náš postup, lebo musíme fotiť. Ale veď práve preto sme sem prišli. Teraz by sa mi zišiel širokáč, ten však putuje s Jurom do Korytnice. Ej veru, toto sme nedomysleli. Nevadí, fotím teleobjektívom.

Zostupujeme do sedla medzi Prašivou a Malou Chochuľou. Krátke stúpanie a mierne zvlnený hrebeň nás vedie na Veľkú Chochuľu (1753 m). O 13-tej sme pri rázcestníku na Veľkej Chochuli. Roland leží, ostatní fotíme pokračovanie hrebeňa, ktoré nás dnes ešte čaká. Ďurková je zatiaľ veľmi ďaleko. Magická polhodinka končí, akoby slablo slnko a citeľne sa ochladzuje. Začína fúkať nepríjemný chladný vietor. Na tyčovom značení je v smere vetra namrznutá inoväť.

Veľká Chochuľa – sedlo pod Skalkou

Rasťo vyráža ako prvý. Mierne klesáme a pokračujeme na Košarisko (1695 m). V týchto miestach hrebeňa sú prevýšenia menej výrazné. Smerujeme na Skalku (1549 m), z nej klesáme do sedla pod Skalkou (1476 m). V sedle si robíme prestávku, rozkladám mapu a počítam, aká dlhá trasa nás ešte dnes čaká. Podľa mapy sú to ďalšie 4 hodiny. Poriadna štreka. Čakal som menej, aspoň taký som mal pocit, ktorý mi zostal, keď sme to šli v opačnom smere z Ďurkovej do sedla pod Skalkou pred rokmi.

Tak toto je kríza, vedeli sme, že to bude dlhé, ale teraz je to naozaj. Nie, že by sme nevládali, ide skôr o psychiku. Takto dlhý trek sme zatiaľ nešli. Psychicky to trávime každý po svojom. Už ráno na Donovaloch sme sa dohodli, že hriatô si dnes uvaríme, až keď bude zle. Teraz je tá chvíľa. Rasťo teda inštinktívne vybaľuje varič, no Roland a Andy nechcú a kvôli nám dvom sa neoplatí špiniť hrniec. Hriatô rušíme. Dávam si fit tyčinku, balím veci a idem do boja. Bojujem sám so sebou.

Sedlo pod Skalkou – sedlo Zámostskej hole

Je 14.20 h, stúpam na Veľkú hoľu, vrchol traverzujem sprava. Chalani ešte stále sedia v sedle. Nevadí, musím pokračovať, ide sa mi dobre. Klesám z Veľkej hole a hľadím na Latiborskú hoľu. Prichádzam do sedla a začínam stúpanie na Latiborskú hoľu (1643 m). Po dlhšom čase strmšie stúpanie. Kráčam od tyče k tyči, vydýchať sa a idem ďalej. Počas prestávok fotím trasu, ktorú sme zatiaľ prešli. Dominuje jej masív Košariska a Veľkej Chochule. Samozrejme opäť zahalený tmavými mrakmi.

Na Latiborskej holi ma čaká rázcestník a pohľad na pokračovanie hrebeňa, snažím sa rozpoznať jednotlivé kopce a tipujem, ktorý je Ďurková, aby som vedel, pokiaľ to na dnes máme. Zdá sa mi to neuveriteľne ďaleko. Fotím ešte výrazný Salatín. Svetlo už nestojí ani za vybratie fotoaparátu z brašne, fotím len kvôli dokumentovaniu trasy. Zostupujem do sedla Latiborskej hole, zvládam to rýchlejšie, ako udával rázcestník, čo ma psychicky vzpruží.

Mierne stúpam na Zámostskú hoľu. Z nej vidím chalanov na Latiborskej holi, sú všetci spolu, nik nezaostáva, tak pokračujem ďalej. Mojim cieľom je sedlo Zámostskej hole. Rázcestníky sú tu veľmi milosrdné, vždy ukazujú len čas k najbližšiemu rázcestiu. Už chápem, čo je to čistenie si hlavy na horách. Počas prvých hodín pochodu do sedla pod Skalkou sa mi hlavou vírilo tisíce myšlienok. V sedle stíchli, všetky myšlienky sú preč. Sústredím sa len na chôdzu a postup od rázcestníka k rázcestníku. Začínam si to užívať a páči sa mi takýto hrebeň ako na hojdačke, sedlo, vrch, sedlo, vrch.

Sedlo Zámostskej hole – sedlo Ďurkovej

O 16-tej som v sedle Zámostskej hole, čaká ma výstup na Ďurkovú (1750 m) a následný zostup k útulni. Odtiaľto vyzerá kamenný vrchol Ďurkovej majestátne a prevýšenie na mňa pôsobí hrozivo. Chvíľu čakám na chalanov, no po piatich minútach mi začína byť zima, tak sa rozhodujem pokračovať pomalým tempom na Ďurkovú. Stúpam a naberám výškové metre. Obzerám sa a vidím kolegov zostupovať zo Zámostskej hole. Andy kráča sám vpredu, Roland s Rasťom asi 200 m za ním.

Hľadím na vrchol Ďurkovej a uvažujem, kadiaľ je vedený chodník. Stáča sa mierne doľava a nadobúdam zdanie, že vrchol budem traverzovať zľava. No v kamennom teréne sa zrazu chodník prudko stáča doprava a po kamenných blokoch vedie priamo na vrchol. Nie je tu žiadne označenie vrcholu, tak pokračujem ďalej. Začínam klesať a 300 m pred sebou zahliadnem rázcestie so smerovníkom. Hurá, to bude sedlo Ďurkovej. Prichádzam k nemu, odkladám batoh aj fotobrašňu a nechávam chrbát oddychovať, mám pocit, akoby som sa vznášal 2 cm nad zemou.

Je 16.40 h, vidím Andyho na vrchole Ďurkovej. Obliekam sa teplejšie, aby som už čakanie na mojich dnešných súpútnikov vydržal, lebo nepríjemný vietor silnie. Vítam Andreja a oznamujem mu, že nás čaká len 15-minútový zostup k útulni. Vraví, že sa mu išlo veľmi dobre a necíti sa byť unavený. Asi 10 minút čakáme Rolanda s Rasťom. Vítam ich. Nezdržiavame sa a vydávame sa na zostup k útulni pod Chabencom. Bojujeme so strmým zostupom. Andy, ktorý bol doteraz v pohode, teraz bojuje so svojimi kolenami. Strecha útulne nás magicky priťahuje.

Sedlo Ďurkovej – útulňa Ďurková pod Chabencom

Je to neuveriteľné, ale sme tu. Zvládli sme to za 10 hodín, presne od 7.00 do 17.00 h. Paličky nechávame vonku a vchádzame dovnútra. Zdravíme sa s chatárom a osadenstvom chaty. Je tu párik z Čiech, ktorý sme stretli v Hiadeľskom sedle a otec so synom, ich sme tiež nakrátko zahliadli práve v sedle. Samozrejme nemôžem vynechať chatárovho pomocníka Mira. Spolu nás tu je teda 10. Sadáme si k spoločnému stolu a pýtame si čaj, chatár nám k čaju ponúka po horci, nenamietame a pripíjame si na náš dnešný počin.

Je to úžasný pocit, zvládli sme to. Šesť rokov som čakal na tento okamih, náležite si to vychutnávam. Mám v sebe nesmierny pokoj. Hoci sme išli 10 hodín a prešli sme 30 km, necítim sa zvlášť unavený. Zrejme to s mojou kondičkou nie je také zlé. Chatár hovorí, že večera sa bude podávať až večer, teda po zotmení. Čas pre nás teraz neznamená nič. Okolo 19-tej si už pochutnávame na večeri, vydarila sa im. Rasťo si dáva dupľu.

Večer trávime rozprávaním si zážitkov z túr. V príjemnej spoločnosti sa cítime veľmi dobre. Vyzerá to, že dnes už nikto nepríde. Aj veľakrát negatívne popisovaný chatár Ďuro na mňa pôsobí pohodovo. Večer príjemne plynie, spať na povalu chaty sa poberáme až okolo 22-tej. Chatár s pomocníkom spávajú dolu, tak celá povala zostáva len pre nás ôsmych. Luxusný nocľah.

Záver

Doteraz som Nízkym Tatrám nevedel prísť na chuť, boli mi akési cudzie. Touto dlhou túrou som sa s nimi zasnúbil a prirástli mi k srdcu. Určite si budem chcieť túto trasu zopakovať. Myslím, že sme prekonali sami seba. Je to ďalšia užitočná skúsenosť pre pohyb v horách aj pre poznanie samého seba a vlastných limitov. Z fotografického hľadiska hodnotím túto akciu celkom dobre. Najväčšiu radosť mám zo záberov inverzie a fotiek hrebeňa z Prašivej a Chochúľ. Statív som poctivo nosil celý deň, ale nepoužil som ho ani raz. Chýbal mi objektív 17-40 mm, ktorý si vzal Juro so sebou na zostup do Korytnice, nabudúce mi nezostane nič iné, len si vziať vlastný.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek