Bielkoviny

Túlame sa po slovenských horách a skalách už týždeň. Svaly máme príjemne ubolené, prsty zhrubnuté a kapilárne línie plné zažratého magnézia. Spávame vonku, pijeme vodu z potokov a studničiek. Sme študenti - v škole nikomu nechýbame a doma tiež nikomu nechýbame, lebo si myslia, že sme v škole. Peňazí je poskromne a aj strava je skromná. V batohu už pár dní konšpiratívne nosím konzervu šošovice s párkom, rád a s láskou na ňu myslievam. A dnes večer prišiel jej čas. Zakladáme malý oheň, hviezdičky nad hlavou, Palo krája archívny chlieb. Slávnostne vyberám konzervu z batohu. Na obale je úchvatný obrázok – šošovica, z nej trčia párky. Tečú nám slinky, vo vyprahnutom žalúdku cítim prvé kontrakcie. Otváram poklad a opatrne položím konzervu na pahrebu. O chvíľu je všetko pripravené a na striedačku si bagrujeme tajomnú delikatesu. Len keď lúč čelovky dopadne na obsah lyžice, vidím, že papáme aj malé čierne chrobáčiky, ktoré v továrni uviazli v plechovici spolu s párkami a šošovicou. Mlčky ukazujem kamošovi tajomstvo konzervy. Myká plecami a hovorí: „Si hladný?“ Bol som hladný. Veľmi.

Liečivé rastliny

Bivakujeme na Plaveckom hrade, pod klenbou polozrúcanej pivnice. Palo spiklenecky vyberá z batohu špagety, ležiac v spacákoch varíme v ešuse vodu, všetko je ako má byť, o chvíľu sú hotové. Ale nastáva problém, máme len lyžice a jesť špagety lyžicou je takmer nemožné (skús...). Sme starí psi a takéto niečo nás nemôže zaskočiť. Vyliezam zo zaprdeného brlohu von do tmy a nahmatám prvé kroviny, ktoré mi prídu do rany. Šmyk, šmyk nožom a mám vystružlikané skvelé čínske paličky na konzumáciu cestovín. Trošku s nimi bojujeme, ale špagety boj prehrávajú. Ešte si pochvaľujeme príjemnú horkastú príchuť dreva paličiek a len sa tak zalizujeme. A potom, v noci, sa obaja zvíjame v kŕčoch a bolia nás bruchá, na striedačku vybiehame von a vylučujeme drahocenné pokrmy všetkými otvormi. Ráno, bledý a zoslabnutý, botanizujem a určujem druh kriaka, z ktorého sme vyrobili paličky – je to rešetliak prečisťujúci (Rhamnus cathartica) – v ľudovom liečiteľstve používaný ako silné preháňadlo a dávidlo. Funguje.

Ovocie

Šliapem po nekonečnom suťovisku, niekde medzi Nido Condores a Cambio de pendiente. Je to mechanická a úmorná drina, slnko páli, duje monotónny vietor, batoh je svinsky ťažký, Ivan je pár metrov odo mňa, ale nekomunikujeme, sme každý vo svojej ochrannej bubline. Nemám pocit hladu, ale cítim, že hladiny všetkých životne dôležitých minerálov, cukrov, tukov, bielkovín a neviem čoho ešte mi klesli pod úroveň zlučiteľnú so životom. Celý sa trasiem, mám rýchly pulz, je mi na tyčku, pred očami sa mi robia interferenčné kolieska. Je mi zle, zle, zle. Hlaďák ako vyšitý. V tom zbadám v suti oranžové „niečo“. Už pri predstave, že je to “niečo“ sladké sa mi vyvalia do úst sliny pripravené „to“ okamžite rozpustiť a premeniť na chemikálie strašne užitočné pre moje týrané telíčko. Ale mozog mi vraví: “Čo ti šibe? Nemôžeš zožrať niečo, čo nájdeš na zemi, sú tam bacily a vírusy a možno to už bolo raz zjedené. Si človek, nie zvieratko!“ Blížim sa k tomu, je to sušená marhuľa. Je nádherná. Lepšiu som v živote nejedol.

Tuky

Štyri týždne v kopcoch žeriem ovsené vločky, cestoviny a energetické maglajzy. Za tanier fazuľovej polievky, alebo za zemiakovú placku by som bez mihnutia brvou položil život. A potom sme dole, v civilizácii, vchádzam po prvýkrát do obchodu. Je to ako keď Alibaba vošiel do jaskyne plnej pokladov. Plné regále zázračných vecí – pečivo, mrkva, banány, mäsko, džús... V tom zbadám oddelenie nátierok a masiel. V sekunde mi môj uštvaný organizmus signalizuje, že mu, okrem iného, chýba tuk. Vidím v alobale zabalenú kocku akéhosi margarínu a viem, že ju musím mať. Je moja, v tichosti sa vytrácam na tichomorskú pláž a v absolútnej extáze hltavo jem umelohmotný tuk polievkovou lyžicou. Len tak, bez ničoho, až kým nie je po ňom, do čistúčka vylizujem alobal. Zapíjam ten sajrajt brutálne sladkou, červenou malinovkou. Mesačný cukrový a tukový deficit je dobehnutý, v blaženosti zaspávam priamo na piesku na pláži. Zobúdzam sa na to, že mi je príšerne zle. Nech robím, čo robím, hádžem do piesku tyčku – je to krvavočervená kaluž. Zalieva ma studený pot, v mozgu mi beží farbistý film o tom, ako mi praskli nejaké črievka v mojom bruchu a ja, opustený a sám v tejto strašnej prdeli tu vraciam krv. Odvezie ma sanitka, alebo pohrebný voz, ujde mi lietadlo a mama, oco a frajerka sa budú na mňa strašne hnevať. Až po chvíli si uvedomujem, že to zo mňa ide červená malinovka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zelenina

Kalamárka, lezenie od rána do večera, skvelé dni na skale a skvelé noci pod previsom, alebo len tak pod hviezdami. Týždeň? Desať dní? Prednášky? Cvičká? Všetko je nám fuk, dôležité sú „cesty“, alebo „Cesta“. Ale aj jesť sa musí a tak po čase zisťujeme, že sme v koncoch a asi sa musíme vrátiť „dole“. Posledná konzerva akejsi paštéty, posledný kúsok zatuchnutého chleba. Na dne igelitky zvädnutá vňať z reďkovky z predpredvčera. Ležíme v spacákoch na terase niektorej z chát a odovzdane prežúvame posledné jedlo aj s reďkovkovou vňaťou a aj s nadrobno nasekanou žihľavou. Nie je to zlé a možno je to aj zdravé. Mama o mne vie, že jem vňate a žihľavu a tak, keď nakupuje na trhu zeleninu, hovorí predavačovi: "Tú vňať z reďkovky mi odrežte, lebo môj syn to je..."

Dezert

Čundrujeme na bežkách, zasnežené Malé Karpaty sú náš Klondajk. Prešľapávame si stopu v nedotknutých závejoch, celé dni sme sami, len my a mrazom vyzdobené buky, Biele ticho, ako v Londonovi. Hlboké a studené noci plné hviezd. Zažiadalo sa nám strechy nad hlavou a tak preliezame plot a vchádzame do (vtedy?) boľševickej obory v okolí Bielej skaly. Opustená horáreň Panský dom nám už neraz poskytla úkryt a aj teraz je nám v nej fajn. Skvotujeme v jednej z izieb, varíme večeru a čaj. Ale v zime prichádza tma priskoro a nastáva nuda. A kto sa nudí, ten papká – ak má čo. Preukrutne by sme si dali sladký koláčik. Až tak veľmi, že sa nakoniec vysúkame z vyhriatych spacákov, pripíname bežky a frčíme až na Zochovu chatu. V malom obchodíku, u Fraňa Kráľa, si kupujeme makovník. A potom, pri čelovkách, frčíme nazad do Panského domu. Spacáky možno ani nestihli vychladnúť. Ležíme, máme skvelý dezert – makovník + šestnásť kilometrov v tme na bežkách.

Veľkonočná polievka

Zalezení v bivaku, pod veľkým balvanom, ešte je Zima, ale dole je šibačka a jar v rozpuku. Slnko zapadá a farbí zasnežené štíty do červena. Je ticho. Sme široko-ďaleko sami. Páli ma od mrazu vyštípaná tvár a opuchnuté končeky prstov, cítim vôňu vlhkého lana pod mojou hlavou. Sedimentujeme na kĺzavých karimatkách. Strapatí, červení, unavení. Šťastní. V polospánku, v spacákoch, varíme “sáčkovú“ polievku. Nechcelo sa nám čakať na vodu zo snehu a tak sme dali variť rozrobenú šumienku z fľaše. Polievka je o chvíľu hotová, avšak je mimoriadne odporná, kyslá ako šľak. Palo včera prezieravo odložil kožku zo slaniny a delí ju na polovice. Mlčky cmúľame slaninovú kožku a prelievame si ju kyslou, šumienkovou polievkou. Jedol som len málo hnusnejších vecí. Zažil som len málo krajších chvíľ.