11.deň

Ešte sme skúsili, či si Mizi nerozmyslel ten odchod. No nič – Mizi išou het. Odhadovali sme, že sú pred nami tak ešte dve tretiny cesty. Už to nebolo ideálne. Ak jeden vypadne, druhý pravdepodobne sám nedojde. Ako naschvál sa od dnešného dňa počasie úplne zmenilo. Do konca sme zmokli už iba raz. Keby to Mizi vedel. Mizi odišiel smerom na Dedinky.

S Ondrom sme pokračovali ďalej po asfaltke, pri kríži doľava, do lesa. Po lúčkach, ďalšom kríži a jednej závore až za Gápeľ. Za Gápľom je chata s kadibúdou, ohniskom, vodou a prístreškom. Naraňajkovali sme sa, doplnili vodu a samozrejme použili tú kadibúdu. Dlhšiu dobu sme potom šli po asfaltke, prešli popri nejakých chatách. Zaujímavé boli kone so zvoncami na krkoch. Na Čuntave je malý zrub a neďaleko potok. Pekné miesto na spanie. Do sedla Besník sme šli po lesnej ceste. Zo sedla bol super výhľad na Kráľovu hoľu. Bol som na vrchu už dvakrát, no nikdy za pekného počasia. Teraz to vyzeralo, že to vyjde. Po hlavnej ceste, popri prameni Hrona, do Telgártu.

Telgárt som považoval za pomyselný stred našej cesty. Nízke Tatry sme obaja poznali, takže to mal byť oddychový úsek. Aj sme sa naň tešili. Konečne stretneme ľudí. V Telgárte sme dokúpili potraviny a po známej ceste vyrazili smer Andrejcová. Na Kráľovu hoľu sme vyšli za pekného počasia, ktoré však trvalo len asi dve minúty. Počasie sa umúdrilo v oblasti Strednej hoľe a tak sme si naplno mohli užívať výhľady. Cestu sme dobre poznali, času bolo dosť. Na toto som čakal už vyše týždňa. Bola skutočná pohoda. Kľudne sme šli, občas posedeli. Na Andrejcovú sme došli asi hodinku pred zotmením vcelku unavení. V útulni bol plno, no ešte sa našli dve miesta a nemuseli sme spať na zemi. Konečne sme boli v spoločnosti iných ľudí. Už nám to bolo treba. Najzaujímavejší bol jeden turista – tramp. Niesol si kotlík, sekeru, všetko videl, všade bol a hlavne to musel každému povedať. Neuveriteľné koľko vydržal rozprávať. Aspoň nám potvrdil, že úsek na Čertovicu je veľmi ťažko priechodný. Bolo rozhodnuté, že nasledujúci deň zídeme do Pohorelej a odtiaľ busom na Čertovicu.
Jediná mrzutosť dňa bola, že Ondreja pri varení doštípali nejaké mušky.

12.deň

Dnes sme si konečne spravili oddychový deň. Z Andrejcovej sme odišli medzi poslednými. Nemali sme sa kam ponáhľať. Kvôli polomu sme zostupovali do Pohorelej. Tu je však tiež značka zaváľaná. Dole sme zišli len tak, kam nás nohy viedli po lesných cestách, po ktorých sa zvážalo drevo. V Pohorelej sme museli skoro dve hodinky čakať na autobus do Brezna. V Brezne sme sa najedli, nakúpili a konečne použili bankomat (takmer posledné peniaze sme použili na cestu sem). O piatej autobusom na Čertovicu. Keď sme došli lialo. Noc sme strávili na terase chaty Horskej služby. Prišiel aj jeden horskáč, našťastie sme mu tam nevadili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

13.deň

Začali sme za nie moc príjemného počasia. Viditeľnosť bola slabá, silno fúkalo. V Kumštovom sedle sa ako tak vyčasilo a na Štefáničke už bolo na chvíľu tiež pekne. Ale len na 10 minút. Pri odbočke na Ďumbier pršalo. Bola to škoda, že sme nemohli ísť na vrch, však bol by to najvyšší bod našej cesty ale v tom počasí by to bola hlúposť. A obaja sme na vrchu už boli. V Dämenovskom sedle sa vyčasilo a zostalo to tak až do večera. Po vydláždenej ceste sme boli za chvíľu na Kamienke. Dnes sa nám išlo dobre. Cesta rýchlo odsýpala, aj nálada bola dobrá. To ten známy a pekný terén. Na Chopku bolo strašne veľa ľudí. Čo už, keď funguje sedačka a vyvezie hore každého. Dali sme po Buchte Chopok a radi sme odišli z toho davu preč. No na vrchol sme vybehli! Na Chabenec sme došli vo veľmi dobrom čase a mohli sme si dopriať výhľady a oddych. Takto pohodovo si predstavujem ideálnu túru. K Ďurkovej sme prišli medzi prvými. O personáli sa v poslednej dobe šíria rôzne zvesti, no my sme si nemohli sťažovať. Zoznámili sme sa s Ďurom z Ďurkovej, pokecali, dali sme dve kolá výbornej šošovicovej, pivko a k tomu sme sa poumývali! Večer som skoro vyhral ubytovanie zadarmo, keď sa Ďuro považoval za majstra v dáme. Skončilo to remízou. Pred spaním sme ešte porozprávali jednej zaujímavej rodinke o našej ceste. Veľmi sa mi páčilo, že na prechod cez Nízke tatry nahovorila mama svoje dve deti (boli skauti a Tatry poznali). Ondro ukázal svoje fotky a popritom sme im zjedli takmer celú čokoládu, ktorou nás samozrejme ponúkli.

14.deň

Žiadne vstávanie o šiestej ráno. O pol ôsmej sme sa naraňajkovali, rozlúčili a za dosť silného vetra vyrazili. Výhľady boli úžasne a za Latiborskou hoľou prestalo fúkať. Krásne počasie, šliapalo sa super, no náladu mi museli pokaziť dvaja ignoranti. Nerobilo im problém rozložiť si stan priamo pri chodníku v kosodrevine pod Veľkou Chochuľou. Na prašivej sme opäť debatovali o SNP. Ondrov dedko tu totiž v zime za povstania bojoval. Obdivuhodný výkon. V Hiadeľskom sedle sme sa rozhodli nájsť prameň. Vedel som, že tu niekde je, no už dvakrát som ho nenašiel. Tentokrát som bol úspešnejší. Má peknú asi novú striešku. V sedle sme sa rozlúčili s rodinkou lebo sme sa ponáhľali. Chceli sme dnes dôjsť až na Repište pod Krížnou. Na Donovaloch sme si však uvedomili, že sme moc unavení a máme málo času. Rozhodli sme sa zostať. Klasický nájazd na obchod a presunuli sme sa k údolnej stanici lanovky na Záhradišti. Po večeri nás čakal skoro 10 hodinový spánok.

15.Deň

Ráno sme obaja zaspali. Prebudenie bolo o to horšie, že vonku mrholilo a okolité kopce boli komplet v oblakoch. Po raňajkách sme ešte raz navštívili obchod a potom vyrazili na vrch Zvolen. Je to pekne do kopca. Zo 75 minút na rozcestníku bolo 50. Na vrchole bolo dosť zlé počasie. Pršalo a dosť silno fúkalo. O výhľadoch sa nedalo vôbec hovoriť. Chvíľkami síce mraky rozfúkal silný vietor, no dážď len silnel. Za pekného počasia tu musí byť krásne. Po holiach a cez les do sedla Veľký Šturec. Tu začína dosť členitý terén. Jediná vec, čo nám zdvihla náladu bolo rádio (hlavne pesnička Far far away od Slade). Keďže som ráno kúpil nové baterky do čelovky, staré išli do rádia. To však vydržalo iba asi tri hodinky. Rádio zapríčinilo, že som pred Východným Prašnickým sedlom nepočul nejaký čudný zvuk. Ondrej ho identifikoval ako pravdepodobného medveďa. Pre istotu sme sa až po Prašnické sedlo hlasno rozprávali. Stretnúť maca v tej chvíli ani jeden z nás netúžil. Pri Repišti sme vyšli z lesa. Sem sme chceli dôjsť včera večer a dnes sme tu obedovali. Boli sme radi, že sme včera nevyrazili z Donovalov. Tá búda nestála za veľa. Deravá strecha, mokro. Prespať by sa tu dalo iba v núdzi. Počas obeda dážď ešte zosilnel. Bolo to vlastne jedno. Obaja sme boli do nitky premočení. Zostať sme tu však nemohli, cez Krížnu sme museli prejsť. Výstup na Krížnu počas dažďa po rozbahnenom chodníku bol zážitok. Jeden krok hore a šmykom polovicu z neho dole. Na vrchol som došiel úplne zničený. Hlavne psychicky. Toto bolo miesto, kde som to chcel najviac zabaliť, vykašlať sa na celú SNP-čku a ísť domov. Ondro sa mi neskôr priznal, že sa mu to tam páčilo. Keďže sme boli s rozpočtom natenko, platiť 200 Sk za noc na Kráľovej studni sa mi nechcelo. Nevedel som kde presne budeme spať a to moju náladu ešte zhoršovalo. Pri zostupe z vrchu sme stretli stádo kráv, z ktorého som tiež nemal veľkú radosť. Nakoniec sme predsa skončili na Kráľovej studni. Prišli sme na chvíľu pozrieť, Ondro zbadal cesnakovú za 15,50 a napokon sa nám naspäť do dažďa nechcelo. Teplá polievka, horúca sprcha – tá dokonca dvakrát, po dvoch týždňoch! Nabili sme mobily, usušili veci. Vonku by sme asi nevydržali.

« predchádzajúci diel | nasledujúci diel »

Fotogaléria k článku