Reportáž

Trnavská stovka 2011

10.06.11
Po absolvovaní Lazovej stovky som myslel, že s mojím plazením do diaľky je definitívny koniec, no človek je tvor nepoučitelný a tak som v sobotné ráno júna štvtého, roku dvetisíceho jedenásteho spočinul opäť na štarte zrazu “masochistov”, tentokrát 38. ročníka diaľkového pochodu Trnavská stovka. Trnavská stovka je najstarší, najslávnejší a najdlhší diaľkový turistický pochod na území Slovenska. Organizátori ponúkajú účastníkom trasy až do 169 km.

Trasa

Bratislava, hl. žel. st. - Kamzík - Biely Kríž - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - Čermákova lúka - Vápenná - Buková - Sokolské chaty - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom

Štart - Bratislava - hlavná stanica 06:30 (0 km)

Tak ako svojim nohám, tak i kolegovi Barošovi som dal druhú šancu napraviť krivdu, keď ma na 90tom kilometri Lazovky s vytknutým členkom nechal samého putovať lesom. Rozhodli sme sa štartovať priamo z Bratislavy a tak sme využili pohostinnosti nášho kamaráta Tomáša a dočasne sa u neho deň pred akciou ubytovali. Ten sa o nás staral tak špičkovo, že sme zabudli sledovať čas a tak som šiel spať o polnoci a Baroš ešte o dve hodinky neskôr. A tak sme ja po piatich, Baroš po troch hodinách spánku dorazili na štart, kde sa to len tak hemžilo námahychtivými stovkármi.

Vedel som, že tento pochod je veľmi populárny, ale vyše 500 kúskov som fakt nečakal. Pred štartovnou registráciou bolo ľudí ako za totality na banány a tak sme sa trpezlivo začlenili na koniec dlhej rady. Posúvali sme sa vcelku rýchlo a so štartovnými číslami 410 a 351 sme o pol siedmej vyrazli na trasu. Ja osobne veľmi zvedavý na to, čo nás čaká.
Stupák na Kamzík z nás vyhnal posledné zbytky nešváru v krvi a s kropajami na čele sme v dusnom teple štelovali tepovú frekvenciu na optimum. Tempíčko sme zladili, po smogu a cingajúcich električkách sme si konečne vychutnávali krásu a vôňu lesa, občas dobiehajúc nežnejšiu časť stovkárov, aj pekné výhľady.
Prehliadka rôznych športových oblečení aj obuvi. Flanel a “šuščáky” sa pretekali s funkčným prádlom. Cez ľahké trailové tenisky, či ťažké koženné pohorky, po sandalé typu “kristusky” či plážové nízke plátenky. Nuž, kto chce kam...
NIektorých sme obiehali my, niektorí obiehali nás. Po prvý kontrolný bod na Bielom kríži vedie prevažne asfaltová cesta, čo pre mňa nebolo to pravé orechové, ale na dosť miestach sa dala “ošáliť” po mäkšej krajnici.

K1 - Biely kríž 08:45 (12,8 km)

Posádka kontroly sa nachádzala na krásnej lúke s voľne pohodenými turistami, chatičkou Klinec a bufetom Včelín so zástupom vyprahnutých trúdov. Po “štempli” do kontrolnej karty som si ešte namastil a premasíroval šľachy, čo ma minule zradili a preventívne oblepil náplasťami kritické miesta. Táto metóda sa mi osvedčila v praxi, pretože lepiť už vzniknutý pľuzgier znamená poväčšine koniec diaľkoplazenia.

Ešte som sa rozhliadol, či niekde neuvidím Hetina, človeka, ktorý ma na diaľkoplazenie nahovoril a zatial svoju účasť len sľuboval. Nikde ho nebolo a tak sme vyrazili okolo ohrady s divými sviňami smerom na Pezinskú Babu. Cesta sa pomaly z nechutného asfaltu zmenila na príjemný lesný chodník. Všetko by to bolo takmer dokonalé, príroda nádherná, tropické dusno pomáhal prežiť príjemný chládok v lese. Na kráse tohto celku uberala moja mierna davová psychóza a keď sme kráčali v dave ako zajatí Nemci pri Stalingrade, mal som z toho trochu nervy. A keď som na tých užších úsekoch musel uskakovať cyklistom do priľahlého krovia, to už som poriadne penil. Pripomínalo mi to jednu akciu v Tatrách, kde vznikol termín Hypermarket Rysy, keď sme videli cez hlavnú sezónu, ako je hlavou na hlave obsypaný jeden aj druhý vrchol štítu. Mnohokrát tak bezohľadnými turistami, ktorí v snahe spraviť si super fotku neváhali zvrtnúť sa s batohom na chrbte tak, že vás kľudne zhodili zo skaly. Ale čo už, dal som na masovku, musím vydržať, cyklisti sa časom hádam minú a stúpajuca hodnota kilometrov preriedi rady nadšencov. Aj tak bolo.

Na pomocnom kontrolnom bode Tri kamenné kopce som konečne stretol Hetina, vlastne sme sa v živote naživo nevideli. Spájal nás geocaching a tak sme na seba nejak natrafili na známej sociálnej sieti a tam na mňa vyblafol s diaľkoplazením. Tak konečne nevymenil domáce práce za turistiku, pomyslel som si. Spolu sme už v trojici cválali po ďalšie razítko do karty.

K2 - Pezinská Baba 11:44 (30,1 km)

Po príchode na Babu, kde sa aj skutočne pekné baby občas ukázali, sme sa postavili do dlhej rady, s ktorou sme už tak nejako počítali. Keď už som tam zapúšťal korene, začal som zisťovať, čo už na razítkovaní môže toľko trvať. A tak som si všimol, že každý orazítkovaný dostáva do cesty čerstvo natretú palacinku s džemom. Hladný som nebol, sladkého som mal plný batoh, no keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj, tak ma učili. Moje prekliatie v hypermarketoch, kedy si vždy vyberám radu, kde sa pokazí čítačka čiarového kódu, alebo predo mnou stojí pani, ktorej nechce zobrať kartu a nemá hotovosť, zrejme funguje aj v prírode. Poslednú palacinku zobral panáčik predo mnou a kým pani vybalila ďalší balíček a začala ho natierať, bol som orazítkovaný a vytlačený palacinkychtivým davom. Nevadí, aj tak som ju nechcel.

Od lákavej ponuky dať si pivo ma odradila jednak nekonečná rada vo vydýchanom interiéri a druhak som chcel trochu hrať na čas, aby som nemusel do cieľa dobiehať. A tak sme po krátkej prestávke vyrazili. Opäť krásna príroda, sem-tam sa už objavili aj výhľady na ďalšie kopce. A ako to už u ľudského jedinca bohužiaľ býva zvykom, vždy sa nájde nejaké hovädo a buran, ktorý má silu vyniesť na kopec tubu s energo-gelom, ci sladkú tyčinku, no je tak vyslabnutý, že namiesto toho, aby už prázdy, odľahčený obal v batohu zniesol dole, šmarí ho jednoducho na zem. Každú chvíľu som na zemi našiel čerstvý odkaz. Zdvíha mi žlč, keď toto vidím.
Na Skalnatej som už kedysi bol, tak sme si rýchlo vychutnali výhľady na Vysokú a Vápennú a pokračovali na “Čermáčku”. Počasie bolo ako na objednávku.

K3 - Čermákova lúka 13:51 (35,2 km)

Lúka pána Čermáka bola plná ľudí, nechýbali “trnavskí úradníci”. Vedel som, že poniže je studnička a tak sme išli po orazítkovaní natankovať potrebné tekutiny. Že sa čakalo v rade, snáď nemusím spomínať, no bolo už vidieť, že rýchlejšie a slabšie články sa už začali separovať. Na chodníkoch už nebolo toľko ľudí. Od Čermákovej lúky po Bukovú som to už raz išiel, no opačne a s plnou poľnou, preto som vtedy na dobrú radu kamaráta Taricove skaly obišiel cez oboru. Teraz som však išiel naľahko a keďže oficiálna trasa vedie cez Taricove skaly, poctivo sme sa vybrali tade. Chvíľu som si aj hovoril, čo už môže byť na skalnatom chodníku také strašné, keď ma pred ním onehdá kamarát tak strašne varoval? To som zistil na mieste. Nie je to totiž kompaktná skala ale skôr suťovisko, kde si nezvrtnúť členok vyžaduje vysokú dávku pozornosti a šikovnosti. Po daždi to môže byť vcelku husté, s plnou poľnou ani nehovorím. Nakoniec sme to však bez ujmy s krátkou doplňovačkou potravy úspešne prešli a mohli sme si tak nafotiť davy turistov, preliezajúcich plot pri návrate z obory. Ich vec, ja mám svedomie čisté.

K4 - Vápenná 17:42 (47,5 km)

Po nejakom čase sme sa dostali k úpätiu Vápennej. Ako som už spomínal eliminačnú schopnosť otlaku, potvrdila sa v praxi, tentokrát Hetinovi. A tak sme sa s ním museli rozlúčiť a poslali sme ho napospas Sološníckej doline.
O Vápennej, alebo ak chcete Roštúne, sa v rámci trnavskej stovky hovorí, že ak toto najväčšie prevýšenie trate, asi 500 výškových metrov na vzdialenosti 2,8 km zvládnete, dôjdete do cieľa.
Mňa teda preverila poriadne. Išiel som vypľuť dušu. Dusno, stojaci vzduch a stupák riadne otestovali moje “pajšle”. Ale poctivosť som nestratil, držal som sa značky, na rozdiel od “skratkárov” pred nami. Boj som nakoniec vyhral a spočinul tak na vrchole Vápennej, najvyššieho bodu trasy, 752 m.n.m. Silnejúci vietor, tmavé mračno na juhovýchode a vzdialene basové mumlanie oblohy nám dodávali pocit neistoty a tak sme sa hore dlho nezdržovali. Kontrola tu aj tak nebola, bola presunutá na bezpečnom mieste Mesačnej lúky.

Tradičná hra s razítkami a zápis do štatistiky. Voda v studničke tiekla cícerkom a vzhľadom aj na radu stojacu pred ňou som zvolil presun až na Amonovu lúku, kde už bola studnička mnou testovaná. “Bručoun” na oblohe sa čoraz viac približoval a ani som nestihol dočapovať vodu do rezervoáru a už som čupel aj s Barošom pod malým prístreškom studničky, skrývajúc sa pred rozplakaným nebom. Chceli sme sa presunúť aspoň pod prístrešok na lúke, no len čo som vybehol v snahe spraviť akčné foto, vylialo sa na mňa snáď vedro vody a ja som sa pokorne vrátil pod strechu studničky. Tu sme “skysli” asi pol hodinu, kým lejak trochu povolil. Potom sme cvalom prebehli pod prístrešok, kde sme sa stretli s ďalšími dvoma stovkármi. Dážď po nejakom čase ustal a jeden z nich odišiel. Tak sme sa zoznámili s Marekom z Dolian. Popísal nám svoj príbeh, ako ho traja kamaráti opustili, alebo ako sa im on stratil. Spýtal sa, či sa môže pripojiť a tak sme si ho adoptovali. Ked už sme boli odhodlaní vyraziť, spustil sa opäť krátky dážď, no po skončení tohto sme už išli hlavou proti múru. Čas bol vzácny a my sme tu stratili asi hodinu a pol. Cestou ešte zo dvakrát výdatne spŕchlo a tak sme do Bukovej prišli poriadne premočení. Tu sa Marek stretol so svojou pôvodnou posádkou.

Teraz pre malú pikošku trochu odbočím. Po návrate domov, keď som sa prehrabával vo fotkách, zistil som, že panáčik, ktorý mi “vyfúkol” palacinku na Babe, bol práve Marek. Už som mu odpustil;-)

K5 - Buková 21:50 (64,1 km)

Na terase milej krčmičky v Bukovej už táboril štáb, ktorý nás vítal hlasitým “tu sme!” a my sme mali tú česť nastaviť kartu a dať si oraziť čoraz vzácnejšie razítko. Terasa a krčma boli plné stovkárov, dopĺňajúcich chýbajúce látky. Vzduchom sa niesla mámivá vôňa držkovej a klobások, občas prebíjaná nos vykrúcajúcim smradom odhalených šľapají, mojich nevynímajúc. Povera o Vápennej, jej zdolaní a záruky šťastného príchodu do cieľa zrejme nepočíta s nepriazňou počasia. Preto sme videli celé skupiny účastníkov, prichádzajúcich kompletne premočených, ako tento ročník vzdávajú a ukončujú. To však nebol náš prípad a keď sme videli, že na chvíľu prestalo pršať, pobalili sme, rozlúčili sa s váhajúcim Marekom, dopili “zrzek” a vyrazili do tmy. Cestou po asfaltke nás obehol jeden mladík a tak sme šli za svetluškou. Malé reflexné štvorčeky pod turistickými značkami a mnohokrát nalepené aj častejšie výrazne pomáhali v orientácii. Po čase sa trasa konečne vytrhla z asfaltu a o chvíľu, na naše počudovanie, aj zo značkovanej trasy. A tak sa z klasiky stal nočný orientačný pochod. Značenie musím pochváliť, bolo skutočne blbuvzdorné.

Medzitým nás dobehol mládenec, ktorého sme stihli nejak obehnúť a tak sme si adoptovali dnes druhého diaľkoplaza, Tomáša z Bratislavy. Opäť v trojici sme nasledovali reflexné svetlušky, ktoré boli vždy tak nastavené, že od jednej bolo vidieť ďalšiu. Až po odbočku na lúku. Tu boli trochu vidieť koľaje od kolies, krížom po lúke, ale boli poriadne zarastené, tak po pás. Po výdatných dažďoch som sa rozlúčil so suchými ponožkami, ktoré som si víťazoslávne nahodil v krčme na Bukovej. Po štyroch krokoch som pocítil nepríjemný chlad, ako mi naberali tenisky cez vetracie mriežky vodu. Nuž, univerzálna obuv neexistuje. Potvrdili to aj Barošové membránové tenisky, ktoré cez ponožky nasali vlhkosť a o chvíľu už žblnkajúc mávali bielou zástavou. Ostré steblá tráv v kombinácii so žihľavou tetovali moje odhalené nohy. Stále sme si neboli istí, či ideme dobre. Prešli sme zo dva objekty, kde kľudne mohli byť povzbudzujúce blbuvzdorné svetlušky, no ich neprítomnosť v nás budila podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Občas nás potrápila nočná fatamorgána, keď sa zaleskla v diaľke mokrá kôra stromu a my sme k nej leteli plní nádeje. Nakoniec sa však zadarilo a my sme našli skutočné odrazko. Nasledovala eufória, ďalšia šípka a... koniec. Traja sme tam pobehovali s čelovkami v okruhu asi 30m a hľadali svetielko nádeje, ktoré nám našepká, kadiaľ ďalej. Opäť sklamanie. Rozhodol som sa teda vybrať moje GPS a vrátili sme sa na cestu na lúke. Kráčali sme ďalej a ja som čakal, kým mašinka načíta satelity. Len čo sa tak stalo, zistil som, že ideme úplne zle. Keby som ho zapol predtým, hneď by som vedel, ktorou cestou a že sme mali len pekne pokračovať po lesnej ceste. Nuž, keby, keby. Zvolili sme teda stratégiu “za šipkou”, pretože vracať späť sa nám nechcelo. Občas les vcelku dobre hustol, ako aj vrstevnice, ktoré sme preskakovali. Až sme konečne dorazili ku koľajam. kadiaľ to už bol kúsok na vlakovú stanicu Buková, kde už pokračovala regulérna turistická značka. Ako hovorí klasik, skratka bola síce dlhšia, ale zato menej pohodlná :-)

K6 - Sokolské chaty 01:20 (71,3 km)

Po Sokolské chaty vedie asfaltka, ktorú sme po tom mokrom a šmykľavom teréne vcelku radi privítali. Na kontrolnom bode blčal oheň a panovala veselá atmosféra. Nechceli sme sa dlho zdržovať a tak sme odmietali jednu ponuku za druhou. Keď už milá dievčina videla, že sa fakt ponáhľame, ponúkla mi cesnačku v plastovom pohári, čo sa mi už zdalo vhodné a lákavé. Šupol som to do seba a orazítkovaní sme cváľali ďalej. Na trase sme natrafili na Mareka aj s parťákom, ktorí na rozdiel od nás nezablúdili a napriek neskoršiemu štartu nás výrazne predbehli.
Terén začínal byť čoraz nehostinnejší. Výdatné dažde rozbahnili lesné zvážnice do maxima a miestami som cítil, ako mi bahno vyzúva tenisky. V spomienkach sa mi vynáral pochod z Dobrej Vody smerom na Bukovú a vtedy, napriek suchu, boli za Mihalinovou miesta s kalužami a blatom, ktoré sme museli obchádzať. Čo nás čaká teraz, pýtal som sa sám seba? Blato, blato a stále viac blata, toť bola odpoveď na moju otázku.

Po opustení lesa sme vyšli na lúku a videli svetlá Dobrej Vody. To, čo nás malo povzbudzovať, po čase pôsobilo skôr ako dráždidlo. Strmý, neskutočne šmykľavý a nevyspytateľný terén nás oberal o potrebnú energiu. Vypleštené oči do zeme, v snahe udržať rovnováhu za každú cenu, poskakovanie do strán kvôli hľadaniu akej-takej trakcie významne spomaľovalo náš posun vpred a tak mi celkom slušne tiekli nervy, keď sa tie svetielka z dediny odmietali priblížiť. Chvíľami som sa pristihol, ako vykrikujem “zlatý asfalt!” No nakoniec sme to zvládli a čvachtajúc už po dedinskej pevnej ceste sme dorazili do krčmy pri kostole.

K7 - Dobrá voda 03:08 (82,7 km)

Niektorí prítomní sa evidentne držali hesla, že v pive je vitamínov málo, preto ho treba piť veľa a ich vzájomná komunikácia prebiehala s tzv. námrazou na hube. Nuž, ale niet sa čo diviť, čakať do hlbokej noci v krčme na nás “šuchtákov” a nepiť, to je martýrium aj pre pána Norrisa.
Tu som si bez váhania objednal aj ja pivo a prezul suché ponožky. Pôvodný “poctivý” zámer ísť iba po oficiálnej značkovanej trase sme nechali utopený v blate dobrovodských kopcov. Bol som tak akurát na pokraji síl. Neriešili sme teda ako a kadiaľ, asfaltka bola jasná voľba.Pre kverulantov uvediem, že oficiálna trasa po červenej značke po miesto, kde sa tieto dve trasy pred Brezovou stretajú, meria 8 km s prevýšením hore 278m/ dole 92m a lesná asfaltka 6,74 km s prevýšením hore 266m/ dole 74m. Takze obtiažnosť adekvátna, akurát o kúštik kratšia. Ale toto som už nemal silu riešiť a tak sme po chvíli vyrazili. Na moje prekvapenie boli malé svetlušky aj na tejto trase, čo trochu ukľudnilo moje svedomie, keďže organizátor evidentne pripúšťal aj túto variantu. Asfalt je asfalt a aj keď bol určite príjemnejším povrchom ako spomínaný hardcore pred Dobrou Vodou, po čase mi začal robiť problémy. Zrejme zlé previazanie kritických miest spôsobilo, že sa mi začal otláčať malíček na pravej nohe. Nebolo to nič, čo by ma zastavilo, no výrazne spomalilo a v polovici trasy som začal trochu krívať v snahe zmierniť bolesť. Tak som sa sústredil na prežitie, že som si skoro nevšimol svitanie. Čelovky sa pozhasínali a my sme privítali nový deň.

Cieľ - Brezová pod Bradlom 05:15 (91,5 km)

Tak ako pri výstupe na Vápennú, aj tu som sa uisťoval, že to všetko raz musí skončiť. Aj tak bolo. O štvrť na šesť ráno sme dorazili na učilište v Brezovej, kde bol cieľ dnešného pochodu. Skôr to tu pripomínalo partizánsky lazaret, v nedýchateľnom prepotenom stojacom vzduchu sa na zemi povaľovali telá stovkárov, tí, čo sa presúvali na vlak a autobus, sa pomaly z nohy na nohu s kŕčom v tvári plížili preč. Každý bol však spokojný, že to zvládol. Podmienky boli naozaj bojové a rozhodne to bola skúška, ktorú zdolať bola obrovská výzva. O pár minút nás autom vyzdvihol kamarát Miro z Myjavy, absolvovali sme ešte jednu spätnú otočku na autobusovej stanici, pretože som si nechal diplom aj s kontrolnou kartou vonku na parapete učilišťa. Aj napriek tomu, ze na mňa Miro v aute stále niečo rozprával, ukončil som zdvorilostné pritakávanie a “vypal poistky”. Zobudil som sa až doma na Starej Turej, teraz už definitívne závislý:-).

Na záver

Čo som opomenul spomenúť a za čo ma asi nebude mať nikto rád, je fakt, že súčasná trasa s obchádzkou Zárub a skratkou z Bukovej na stanicu Buková nemá už pôvodných 92 km, ktoré si poctivci dobiehajú návratom z cieľa v Brezovej späť na Dobrú Vodu a doťahujú 8 km do rovnej stovky. Skutočne je to necelých 88 km, teda s dupľou na Dobrú Vodu to je “len” necelých 96km a to hovorím o značkovanej trase, nie o asfaltke. To je krutá pravda štatistiky, mapy a trasy vrátane prevýšení. Nemá to našťastie “vlyv na funkci” tejto nádhernej trasy. Bezpečnosť je samozrejme prvoradá.

Článok bol zároveň napísaný pre http://turanskehovada.ning.com/profiles/blogs/trnavska-stovka-2011-alebo?xg_source=activity

Fórum 21 príspevkov
Trnavská stovka 2011 19/06/11 22:14 21 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra BéKáčko - absolútny prechod Bielych Karpát Hrebeňovky sú na Slovensku obľúbenou turistickou disciplínou. Katalóg najobľúbenejších ponúka Malé Karpaty, Vtáčnik či Považský Inovec, pokračuje masovkami Malá a Veľká Fatra až po lahôdky pre fajnšmekrov v podaní Nízkych a Západných Tatier. Určite ich je viac, no nie je cieľom článku ich všetky menovať. Nás zaujali tentoraz naše Biele Karpaty. 28/01/17 Jaroslav Naď Biele Karpaty
Túra Sicília - výstup na Monte Cofano Ak ste čítali môj predošlý článok, ako a kam zdrhnúť z pláže na kopce počas rodinnej dovolenky na západe Sicílie, určite viete, že základom je vybrať destináciu, kde sa vôbec nejaké kopce nachádzajú. Počas dovolenky som si tak odbehol po Monte Monaco na Monte Cofano, ktorému je venovaný článok. 25/10/16 Jaroslav Naď Svet
Túra Sicília - výstup na Monte Monaco Ak ste si na úvodnom obrázku všimli len slnečníky a more, ďalej radšej ani nečítajte. Článok je, aj keď samozrejme nie výhradne, určený obetavým partnerom-horalom, ktorých krajšia polovička preferuje chytanie zlúčeniny bronzu v polohe ležmo na piesku, za ktorý by si slovenský murár nechal do kolena vŕtať a za šplechotu nepitnej vody pod slnkom, ktoré za ideálnych podmienok aj starému vetchému berberovi vysuší posledný tuk na ušnom laloku. 11/10/16 Jaroslav Naď Svet
Najnovšie články na titulke
 
PR Pozvanie na čaj v Maroku je príležitosť spoznať miestnych Korenistá exotika medzi púšťou a oceánom! Tisíce uličiek a ani jedna rovnaká! Cestovateľské kino v utorok 19. novembra v KC Dunaj vyzýva nasadnúť na lietajúci koberec a vojsť do labyrintu farieb, vzorov a vôní, v ktorom sa miesia kultúry arabského sveta, Afriky a Európy. Návštevníci budú mať možnosť nahliadnuť pod pokrievku tohto pestrého kultúrneho tajinu a ochutnať všetko, čo Maroko ponúka. Večerom bude sprevádzať skúsená cestovateľka Katarína Líšková. dnes sponzorovaný článok Festivaly a premietania
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. dnes Vladimír Popluhár Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Trnavská stovka 2011 19/06/11 22:14 21 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 752 m n. m.
    • min: 170 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2830 m
    • klesanie: 2750 m
  • Vzdialenosť
    • 90 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 04.06.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 48.1583 ° SŠ
      dĺžka: 17.1076 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.66471 ° SŠ
      dĺžka: 17.54023 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • hlavná stanica BA, bufet pri Kamzíku, Pod Chlmcom, Máriin prameň, Zbojníčka, Himligárka, Včelín - Biely kríž, bufet Pezinská Baba, Mesačná lúka, Amonova lúka, Mon Repos, krčma Buková, krčma Dobrá Voda
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • vlak, bus
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.04 (0.44)