September je na turistiku vo Vysokých Tatrách ideálne obdobie. Počasie zvykne mať stály charakter a prudké výkyvy typické pre jar a leto už nie sú také časté. Obvykle stačí pozrieť predpoveď počasia a vývin oblačnosti a viete, na čo sa pripraviť. Aj zamračené ráno môže byť dobrým štartom na výlet – nemusí zákonite znamenať búrku či vytrvalý dážď. Na druhú stranu sa v takomto prípade treba zmieriť s obmedzenými výhľadmi a viditeľnosťou. Čo je ale hlavné – teploty sa pohybujú okolo príjemnej "dvacky", a to je na akúkoľvek túru príjemnejšie ako tropické horúčavy.

Skalnaté pleso – Svišťovka – Zelené pleso

Na Skalnaté pleso (1751 m) sme sa ako správne Bratislavou skazení lenivci vyviezli z Tatranskej Lomnice lanovkou. Nevedeli sme presne, aká túra nás čaká – terén sme poznali len po Kopské sedlo, a tak sme si radšej šetrili sily. (Pri zostupe Monkovou dolinou sme za tento nápad ďakovali Bohu.) Tí, ktorí si chcú cestu k plesu vyšliapať pešo, môžu ísť z Tatranskej Lomnice po zelenej značke až hore. Terén je pomerne prudký a výstup kosodrevinou a zvyškami lesa trvá približne dve a pol hodiny. Druhou možnosťou je štartovať z Hrebienka (kam sa dostanete buď lanovkou alebo po zelenej značke zo Starého Smokovca), ísť po červenej ku križovatke pri Zamkovského chate a pokračovať po červenej Tatranskou magistrálou až ku Skalnatému plesu. Cesta je príjemnejšia, stúpanie nie je také prudké a oproti priamej trase z Lomnice ušetríte asi pol hodinu.

V čase nášho príchodu na Skalnaté pleso sa po okolí už prechádzali prví turisti, ktorí čakali na lanovku na Lomnický štít (2633,8 m). Počasie im veľmi neprialo – oblaky zakryli Lomničák aj okolité kopce. Chvíľu sme premýšľali, či to neotočíme na Zamkovského chatu (1475 m) a neurobíme si tento výlet inokedy, ale nakoniec sme sa predsa len vydali po červenej značke mierne strmým výstupom po skalách hore na vrstevnicu, po ktorej vedie skalnatý turistický chodník na Veľkú Svišťovku (2037,4 m). Keďže túto trasu už sme prešli niekoľko ráz, foťáky sme nechali oddychovať a približne o necelú hodinu sme sa dostali do Sedla pod Svišťovkou (2023 m). Celú dobu sme sledovali oblaky a hmlu valiacu sa dolu do doliny, ktorá nás nútila pridávať do kroku.

Pred sedlom, pri ústí do Huncovskej kotliny (1893, 1m) sme si spravili krátku pauzu a nahliadli do mapy, aké alternatívy nám v tomto počasí Tatry ponúkajú – ani jeden z nás nepoznal terén v Monkovej doline, vedeli sme len, že prevýšenie je približne 900 m a či smerom dolu alebo hore to v daždi alebo hmle nebude nič príjemné. Definitívne rozhodnutie zmeniť trasu sme odložili na chatu pri Zelenom plese (1551 m) – a spravili sme dobre. Keď sme vyliezli na Veľkú Svišťovku, privítali nás slnkom zaliate Belianky. Kde-tu nad nimi poletoval obláčik. Ako na dlani sme mali Predné Meďodoly, Jatky, Beliansku kopu (1832 m), Hlúpeho (2060,8 m), Ždiarsku vidlu (2141,6 m), Havrana (2151,6 m) aj Nového (2009,6 m). A znova som si povedala, že jedného dňa vyleziem aj na ten Jahňací štít (2229,6 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zostup z Veľkej Svišťovky k chate pri Zelenom plese pokračuje po červenej značke kosodrevinou a je oveľa strmší a kľukatejší, ako výstup na ňu od Skalnatého plesa. V spodnej časti je niekoľkometrový úsek istený železnými reťazami a dá sa zvládnuť bez väčších problémov. Od tohto úseku je to k chate naozaj už len kúsok. Nám sa však tento raz zdal nekonečne dlhý – kamarátovi diabetikovi začala klesať hladina cukru v krvi. Dostal ako prvú pomoc horalky, no všetci sme veľmi dobre vedeli, čo bude nasledovať, ak sa v krátkom čase nedostane k jedlu.

Na chate sme boli do hodiny od začiatku zostupu a keďže sme mali približne polhodinovú rezervu, radšej sme si spravili dlhšiu pauzu, prezliekli sme sa a kamarát sa poriadne najedol. Až do Ždiaru už takúto možnosť mať nebudeme – na trase nie sú žiadne horské chaty, preto treba vopred myslieť na zásoby vody a jedla.

Kopské sedlo - Široké sedlo – Monkova dolina – Ždiar

Do Doliny Bielych plies nám to po kamenistom chodníku vedúcom kosodrevinou a značenom červenou značkou trvalo slabú polhodinku. Za sebou sme nechali Kežmarský a Lomnický štít, aj Svišťovku. Na tej čoraz viac pribúdalo turistov. Pri prechádzaní popri Trojrohom plese nám tichú spoločnosť robil Jahňací štít so svojím severovýchodným hrebeňom a dával tušiť výstup kosodrevinou do Predného Kopského sedla (177 8m). Ten je vo svojej najstrmšej časti zabezpečený drevenými brvnami, ktoré v ňom tvarujú niečo ako schody. Pri Veľkom Bielom plese sme odbočili z červenej turistickej značky doľava na chodník značený modrou a o necelú polhodinku sme boli v sedle.

Z Predného Kopského sedla sme pokračovali po modrej značke lúčnym terénom miernym zostupom do Kopského sedla (1750,2 m), kde sme si dali kratšiu pauzu a my fotografiami posadnutí sme si urobili niekoľko záberov Tatier zo zadnej strany. Nad nami sa týčil Hlúpy, za ktorým je Široké sedlo (1825,5 m), tvoriace záver Monkovej doliny. Do toho nás doviedla zelená značka, na ktorú sme odbočili v Kopskom sedle, krásnymi lúkami plnými kvetov. V Širokom sedle sme sa zastavili opäť – na tú nádheru, ktorú si pre nás príroda pripravila, sme sa nevedeli vynadívať. Okrem toho sme zaregistrovali vrtuľník horskej záchrannej služby, ktorý krúžil niekde v oblasti Kolového štítu ( 2418,1 m). Zaujatí sme nahlas premýšľali, či ide len o cvičenie, alebo niekto v oblasti hrebeňa Kolových veží potrebuje pomoc. Vrtuľník odletel do Poľska a o chvíľu bol späť. Pri maximálnom priblížení objektívu na fotoaparáte sme zistili, že o cvičenie bohužiaľ nejde. Ako sme sa dozvedeli večer, z hrebeňa spadol martinský horolezec.Vrtuľník naložil jeho kamarátov, ktorí už neboli schopní pokračovať vo výstupe, odviezol ich do Popradu a vrátil sa nazad – hľadať telo. 200m dlhý pád nemal horolezec šancu prežiť. (Hrebeň Kolových veží je známy tým, že je úzky a horolezci sa po ňom doslova súkajú na zadkoch smerom hore.) Aj toto sú Tatry.

Po krátkej debate s miestnym horalom, ktorý robil sprievodcu vietnamskému turistovi, sme sa vydali po zelenej značke dolu Monkovou dolinou. Širokým úplazom nám to išlo jedna radosť – trávnatý terén sa mierne zvažoval nadol a aby sme šetrili kolená, zdolali sme ho za krátky čas prískokmi. Kde-tu sa na nás prišli pozrieť aj kamzíky – to kvôli ich ochrane bola Monkova dolina roky smerom dolu zavretá, aby sa znížil počet turistov. Ako nám vysvetlil miestny, veľmi dlho tu kamzíkov nebolo vidieť vôbec. Teraz sa situácia zlepšila a pri troche šťastia má človek možnosť vidieť aj početnejšiu skupinu.

Pod Hlásnou skalou sa terén začal zvažovať oveľa prudšie a my sme museli nasadiť normálne tempo. Cesta sa kľukatila popri vodopáde, ktorý v týchto miestach tvorí Rígeľský potok, a práve tu sme naklesali najviac výškových metrov. Pocítili to aj naše kolená a bedrové kĺby. Keď sme po pravej strane minuli Lastovicu (1405 m), dostali sme sa do lesa a terén sa znova vyrovnal. Na šťastie. Náš nový známy – vietnamský turista – už v týchto miestach cúval. Tak veľmi ho boleli v topánkach prsty na nohách, že nedokázal strmý zostup zvládnuť, musel sa otočiť a ísť chrbtom k začiatku doliny. Bolo nám ho úprimne ľúto – aj my sme si totiž v lese povedali, že Monkova dolina smerom dolu nikdy viac.

Konečne sme sa pri zapadajúcom slnku po takmer troch hodinách dostali k začiatku Monkovej doliny s mýtnym domčekom. Odbočili sme doprava a pokračujúc ďalej po zelenej značke do obce Ždiar sme minuli hotel Magura. V Ždiari sme boli okolo pol deviatej večer a keďže sme na zastávke nenašli cestovný poriadok (niekto ho asi strhol), zavolali sme na chatu do Novej Lesnej kamarátovi, ktorý po nás prišiel autom. Unavení, ale šťastní sme si v Novej Lesnej dali večeru, na chate sme sa osprchovali a odpadli sme do postelí.

Aj napriek tomu, že išlo o pomerne náročnú túru plnú prevýšení a najmä klesaní, stála za to. Belianske Tatry ponúkajú turistom úplne iný svet ako hlavné štíty a doliny našich veľhôr. V sekunde sa ocitnete medzi pohoriami porastenými lúkami, hrajúcimi všetkými farbami a holé skaly s kosodrevinou nechávate ďaleko za sebou.

Fakty pre peší variant z Tatranskej Lomnice bez použitia lanovky:
- 24 km
- stúpanie 1750 m
- klesanie 1725 m

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek