Trasa

Dvorníky-Zádiel – Zádielska dolina – Bôrčanské sedlo – Lúčanské jazierko – Mútna studňa – Jablonovské sedlo – poľovnícka chata Rakyta – Silica – Silická Brezová – Kečovo – Domica

1. deň

Z nočného rýchliku Poľana vystupujeme o 6.30 h v Moldave nad Bodvou. Hodinku čakáme na osobák a potom sa vraciame pár zastávok nazad, na stanicu Dvorníky-Zádiel. Obloha vyzerá celkom fajn a tak vyrážame. Asfaltkou do obce Dvorníky-Včeláre, časť Dvorníky a potom do Zádiela. Kaňon nad obcou trčí ako perfektná pozvánka a my pozvanie prijímame a vstupujeme do doliny. Nikde ani noha. Pomaly stúpame cestou, ktorá sa pretláča s potokom a zdá sa nám, že z doliny je stále menej a menej vidno na skalnaté bralá a steny. Stromy už prerastajú takmer všetky výhľady a čaro doliny sa pomaly stráca.

Stúpame až po odbočku k Zádielskej chate, ktorá sa otvára iba na víkendy. Chvíľu oddychujeme v turistickom prístrešku na odbočke z doliny, naberáme vodu z potoka a začíname stúpať na hrebeň. Najprv chodník kopíruje cestu na druhej strane potôčika a potom sa odrazí serpentínou na lesnú cestu a za pol hodiny sme na hrebeni. Trasa vedie lesnými cestami a krúti sa ako had okolo prepadlísk a krasových jám. Občas sa nad nami preženú čierne mraky, občas svieti slniečko na modrej oblohe. Únava z nočného cestovania sa začína prejavovať a tak o 11.30 h zastavujeme a vyliezame rebríkom do veľkého posedu a robíme si obed. V posede je aj pričňa na spanie a v pohode by sa tam vyspali traja ľudia. Uvarím silný čaj s kvapku rumu, dobre sa najeme a o pol hodinky pokračujeme ďalej.

Zrazu sa pred nami vynorí vedľa chodníka drevená búda, v ktorej sme spali už pred 21 rokmi, kedy sme tu boli po prvý raz. Búda je stále v dobrom stave. Na zemi je suché seno, nie je tam takmer žiadny neporiadok a strecha je dobrá. Kľudne sa tam vyspí aj 10-12 turistov. Tak sa tam trošku potešíme a pospomíname a zasa ťaháme ďalej. Vtom nám obidvom takmer naraz udrie do nosa typický pach medveďa. Zastavíme takmer na mieste a začíname pokrikovať a pískať, ale nikde nepočuť žiadny pohyb.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly klesáme k Lúčanskému jazierku, ktoré už v skutočnosti neexistuje. Voda sa stratila, ale pôvodné miesto jazierka je ešte rozoznateľné. Lesom vystúpame na lúky a krajina je nádherná. Obdivujeme hrebene Slovenského rudohoria a dedinky v Rožňavskej kotline. Postupne sa rozľahlými lúkami dostávame až k Mútnej studni. Vo válovoch je ešte vidieť voda, ale či studňa vyviera, neviem povedať. A až vtedy si uvedomujeme, že na rozdiel od minulosti sa tam nikde nepasie. Ani ovce, ani kravy. Normálne nám to chýba. Žiadny zvonček, žiadny salaš, pusto.

Pomaly sa dostávame na posledný kopec a okolo 16.00 h schádzame do Jablonovského sedla. Motorest Soroška nás už očakáva. A pretože chceme ísť s módou ako Paríž, dávame si ihneď Šariš. No a nazeráme do jedálneho lístka, či tu ešte varia úžasnú fazuľovú polievku s údeným mäsom. Variť varia, ale polievka je prefeferónkovaný hnus a my sme zasa dostali ďalšiu ranu do našich spomienok. A tak zadupľujeme aspoň s pivkom a potom ťaháme krížom cez cestu na druhú stranu priesmyku. Ale už toho máme plné zuby, tak len šup sa pod les, staviame prístrešok, robíme oheň a s príchodom tmy zaliezame do spacákov.

2. deň

Spíme až do 8-mej hodiny. Vôbec som sa nebudil a ani kamarát nie. Varím čaj, dobre sa najeme a vyrážame. Lúčnou a neskôr lesnou cestou okolo čerstvého pamätníku akéhosi mládenca sa dostávame na rozľahlé lúky a asi o dve hodinky sme pri poľovníckej chate Rakyta. Chata pomaly chátra, ale ešte stále by mohla poskytnúť útočisko pred dažďom. Robíme si krátku prestávku pri chate a stretávame prvých ľudí na trase. Panáčik s dvomi peknými slečnami sú na prechádzke a asi majú niekde blízko zaparkované auto.

My však pokračujeme ďalej. Značka ide teraz už takmer výhradne po lúkach. Okolo 13-tej sa objavia prvé polia a potom vychádzame na kamennú cestu a pred nami sa objavia domy dediny Silica. Schádzame dolu k obecnému úradu a hľa - otvorená krčma nás priam vťahuje dnu. No veď už sme riadne vysušení. Dávame si ihneď pivko a pýtame sa krčmára, či sa môžeme v krčme najesť zo svojich zásob. Dostávame úplný súhlas, ba dokonca sa nás pýta, či nepotrebujeme tanier a nožíky. V pokoji sa najeme a dáme ešte jedno a pokračujeme.

Prejdeme celou dedinou a značka klesá dolu do lesa. Dostávame sa k odbočke k Silickej ľadnici, ale pokračujeme ďalej. Vychádzame z lesa a šípka na značkárskom kole nám velí doprava. Lenže vidíme, že lúčna cesta vedie takmer priamo. Chvíľu nad tým špekulujeme, ale potom počúvneme smer šípky a točíme po ceste vpravo. Plynári opravujú niečo na potrubí plynovodu. Míňame ich a vykračujeme lúčnou cestou, stúpajúc na akýsi hrebienok. Ale značky nikde. Po určitom čase sme si už istí, že kufrujeme. Ale neprekáža. Pokračujeme cestou nad plynovodmi, až zrazu stretávame modrú značku a s ňou sa dostávame na asfaltku. Po nej schádzame do obce Silická Brezová.

Poviem vám, nevidel som bezútešnejšiu obec. Nikde nikto. Ani kohúty nekikiríkali, ani psy nebrechali, ani rádio nikde nehralo. Žiadni domáci cyklisti, žiadna cirkulárka, obchod zatvorený, nikde ani noha. Smutno a pusto. Polovica domov opustená a rozpadnutá. Brrr. Rýchlo preč. Za dedinou hneď chytáme našu stratenú červenú značku a po nej sa dostávame do plytkej doliny. Najprv lúkami a potom lesom a zasa lúkami. A potom krátke a strmé klesanie kamennou cestou a zrazu už sme pri oáze, pri Kečovskej vyvieračke. Umývame sa, dopĺňame vodu a vstupujeme do dediny.

Prechádzame Kečovom a až takmer úplne na konci stojí krčma. A tam zastavujeme aj my. Len čo sa usadíme pod veľkým dáždnikom, začína pršať. A leje a leje asi 1,5 hodiny. Na stole si varíme polievku, dobre sa najeme a rozmýšľame, čo ďalej. Keď prestáva pršať, je už 19.00 hodín a tak obzeráme terén, kde by sme zložili hlavu, ale potom sa rozhodneme, že dotiahneme až do Domice a tam isto niekde nájdeme suché miesto pod strieškou.

Asfaltkou sme tam za pol hodiny. A pozeráme v nemom úžase na to čudo, čo tu vyrástlo. Akýsi Disneyland na slovenský spôsob, päť apartmánových domov, bludisko, zbierka sôch, dva turistické vláčiky, parkovisko a rozostavaný hrad. A všetko zarastené vysokou trávou, okolo bordel zo staveniska a medzi domami ruina starého hotela. Všetko zatvorené. Typický obraz skrachovanej vízie. Opatrne sa vkrádame pod schodisko jedného domu a tu v suchu si rozbaľujeme spacáky a o chvíľu už aj spíme.

3. deň

Večer sme sa obávali nejakého nočného strážcu, ale celý areál evidentne nikto nestráži. Nad hlavou máme oko kamerového systému, lenže ten nekameruje a tak sa v pohode balíme, sťahujeme sa k budove jaskyne Domica a až tam raňajkujeme. O ôsmej prichádza personál a otvárajú vstupnú halu. Hneď si dávame kávičku z automatu a čakáme na prvý vstup o 9.00 hodine. Lenže nikto neprichádza a pretože minimum na vstup sú štyri osoby, musíme čakať až do desiatej hodiny.

To už prichádza autobus a rozčúlená vedúca zájazdu žiada personál, aby otvorili parkovisko, lebo nemajú kde zaparkovať. Personál vysvetľuje, že vlastníkom parkoviska je obec Kečovo a tá odmietla dať parkovisko k dispozícii. Toto už naozaj nikto nechápe a tak riadne vytočená vedúca povie svojim kolegom: vys...me sa im tu na to a ideme do maďarskej jaskyne. Keď tu kašlú na turistov, my kašleme na nich. A autobus plný turistov odchádza smer Maďarsko.

Táto situácia sa opakuje aj s osobnými autami a len potom prichádza autobus školákov a tí vystupujú a tak o desiatej sa nás nazbierala asi stovka. Sprievodkyňa nás hneď zvýšeným hlasom upozorňuje že: "Nech sa nikto neopováži fotiť, lebo iba jeden pán si zakúpil povolenku na fotenie", ktorá stojí 7,- € a ostatní nemôžu fotiť. Lenže takmer všetky decká sú vybavené digitálmi a tak to v jaskyni blikoce ako na ohňostroji a takmer besná sprievodkyňa robí pekné scény. Nakoniec to vzdáva a my si fotíme, čo chceme. Po hodine je prehliadka končí. Ešte si dáme v miestnom bufete pivko, potom autobusom do Plešivca a odtiaľ domov.

Túra sa uskutočnila v dňoch 20. - 22. 6. 2011.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek