Trasa

Popradské pleso – Zlomisková dolina – Dračie sedlo – Dračia dolinka – centrálny žľab Vysokej – Vysoká (SZ vrchol) – centrálny žľab Vysokej – Lavica Vysokej – Kohútik – sedlo Váha – Dolinka pod sedlom Váhy – Chata pod Rysmi – Vodopád – Žabie plesá – rázcestie nad Žabím potokom – Popradské pleso

Počasie posledných dní bolo ozaj rozmarné a "tento způsob léta zdá se poněkud nešťastným"... Neznesiteľné horúčavy vystriedali lejaky a my sme sa v duchu tešili na náhradný program v termálnom bazéne pod Tatrami. Peter však nesklamal a potvrdil, že má styky ozaj aj na tých najvyšších miestach. O pol šiestej sa stretávame na parkovisku pri Popradskom plese a nad nami sa otvára obloha bez jediného mraku. Pri chate vyberáme z auta materiál a vyrážame vpred. Všade naokolo je zdanlivý pokoj, ale vieme, že pred nami už kráča väčšia skupina. Po pár metroch sa odkláňame od červenej značky a dobre zreteľným chodníkom pomedzi kosodrevinu mierime nahor do Zlomiskovej doliny.

Výškové metre pribúdajú príjemným tempom, viac starosti robí voda, ktorá je po dažďoch všade. Onedlho opúšťame pásmo kosodreviny a ocitáme sa na plochom dne pod Zlomiskovou vežou. Peter nám dopraje krátku prestávku. Konečne sa je aj na čo pozerať – slnkom ožiarené hrebene na západe a dokonca vidíme aj cieľ nášho výstupu. Tupá však vrhá mohutný tieň na celú Zlomiskovú dolinu a chlad nás núti pohnúť sa ďalej. Stáčame sa doľava a začíname stúpať po balvanoch smerom na Dračie sedlo. Chodník sa stratil, smer do sedla ale spoľahlivo označujú kamenní mužíčkovia. Balvany sú síce masívne, ale nestabilné a po dažďoch šmykľavé. Našťastie onedlho uvidíme prvýkrát na vlastné oči dnešné slnko, nálada je hneď optimistickejšia a napriek stúpaniu, ktoré je neúprosné, držíme dobré tempo.

Po príchode do Dračieho sedla si doprajeme krátky oddych. Pohľad na Dračiu hlavu, či na dno Mengusovskej doliny so Štrbským plesom je nádherný. Ďalej nás však čaká náročný terén, naťahujeme sedáky, „čepičku“ na hlavu, pripájame sa na lano a vyrážame. Najprv Vinco so svojimi dvoma Ružienkami a o chvíľu Peťo s nami. Nástup je pre mľandravé telá poriadne ostrý, sme opäť v chladnom tieni a začíname tušiť, že dnes to bude celkom dobrý športový výkon. Onedlho dobiehame prvú trojicu, ktorá sa zasekla na nebezpečnej námraze dokonale pokrývajúcej chodník aj zvislé skaly. Vinco s Petrom zvažujú, ako ďalej. Čakanie na slnko, ktoré by si s ľadom poradilo, môže trvať hodiny. Obíjajú preto ľad z najexponovanejších miest, zdvojujú istenie a pomaly nás posúvajú vpred. Napriek, či práve kvôli opatrnosti, je to ťažký boj, ruky v premočených rukaviciach omŕzajú, postávanie v studenom vetre je veľmi nepríjemné a hoci sa bez problémov dostávame do centrálneho žľabu, treba zvážiť ďalší postup.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Predchádzajúca partia tu nacvičuje zlaňovanie a potvrdzuje, že terén v okolí kramlí je zľadovatený. Hoci sme kúsok od vrcholu, hrozí, že sa budeme musieť vrátiť. Nakoniec Peter zhodnotí naše sily a zvolí výstupovú cestu cez hrebeň. Je o poznanie technicky ťažšia, skaly sú však už vysušené slnkom. Hladké platne, kolmo sa zvažujúce do závratnej hĺbky Mengusovskej doliny, dokonale preverujú našu odvahu a schopnosti. Postup je ale plynulý a onedlho sme na vrchole. Jedinečná chvíľa stála za to. Nádherný výhľad na celé Tatry, vidíme dokonalú 360-stupňovú tatranskú panorámu v diaľke siahajúcu hlboko do Poľska. Z mapy ani nestíham vyčítať názvy všetkých tatranských štítov a dolín v dohľade. Zo západu sa však po chvíli začína nasúvať oblačnosť, ktorú sa márne snažia zadržať hrebene od Satana po Patriu. Zdržanie na poľadovici narušilo časový plán, na vrchole si rýchlo pripijeme horúcim bylinkovým čajom a vraciame sa späť.

Našťastie slnko už rozohrialo centrálny žľab, takže sa môžeme vracať po kramliach štandardnou cestou. Zostupujeme na Lavicu Vysokej, po ktorej pokračujeme viac-menej po vrstevnici. Hoci trasa vedie exponovaným terénom, v ktorom sa dá ľahko stratiť, je v ňom dostatok miest na oporu, takže postupujeme plynulo až ku Kohútiku. Tu sa otvára dychvyrážajúci pohľad na Chatu pod Rysmi, ležiacu v hĺbke pod nami a uvedomujeme si, aký kus ešte musíme zostúpiť. Časť úseku v komíne je zabezpečená dlhou reťazou, ale viac sa spoliehame na skaly, v ktorých nachádzajú ruky a nohy oporu. V bludisku hľadáme optimálnu cestu, niekoľko chodníčkov vytvára mätúcu sieť, ale Peter nás neomylne vedie k sedlu Váha. To najhoršie je za nami (myslíme si), skladáme sedáky a ponáhľame sa do chaty. Chata je nabitá, ale našťastie je pekné počasie a dá sa sedieť vonku.

Čas na oddych plynie rýchlo a vyrážame na únavný pochod na Popradské pleso. Peter sa nám ho snaží spestriť – po chvíli sa odpojíme od červenej značky a cez úseky zabezpečené technickými prostriedkami postupujeme po ľavej časti Dolinky pod sedlom Váhy. Zo začiatku príliš nechápeme význam tejto odbočky z pohodlia turistického chodníka, ale s ubúdajúcimi výškovými metrami uznávame, že ide o veľmi pekný, aj keď náročný úsek, ktorým onedlho zostúpime k Žabím plesám. Na Popradské pleso je to však ešte stále 400 výškových metrov. Chodník je síce pohodlný, ale nohy už cítia, že dnešný výlet bol ozaj výnimočný. Konečne vidíme jeho hladinu a vysilení a šťastní dobiehame silou vôle posledné metre.

Výstup na Vysokú bol asi najťažší výstup, ktorý sme v rámci našich "rodinných potuliek" absolvovali. Každému, kto má niečo natrénované, ju ale vrelo odporúčam. Vysoká je ozajstný total-panoramatický vrchol a nemusíte byť ani priaznivec horskej fotografie, aby ste si do hlavy uložili nádherné a jedinečné pohľady z tohto vrcholu. Aj keď popravde, v prípade Vysokej vo Vysokých Tatrách platí, že cieľom je už aj samotná cesta.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek