Svet

Lunzer See, Wasserlochklamm a Hochkar

06.09.11
Predpoveď počasia konečne po dvoch daždivých víkendoch sľubovala v oblasti hraníc Steinmark a NiederÖstereich v Rakúsku keď nie slnečné, tak aspoň polojasné počasie s občasným dažďom. Keďže podobnú predpoveď sme mali aj pri návšteve Bärenschutzklamm, rozhodli sme sa opäť pre tiesňavu (kde nám oblačnosť neprekáža) a vybrali sme si Wasserlochklamm pod hrebeňom Hochkaru. Vybrali sme sa len dvaja. Ja a kamarát Juraj, ktorý so mnou už absolvoval Ysperklamm a Bärenschutzklamm.

Ako sa tam dostať

Cesta do Viedne je z Bratislavy notoricky známa, takže tento úsek preskočím. Na obchvate Viedne je potrebné držať sa na St. Pölten a Linz. Po diaľnici prejdete okolo mesta St. Pölten a Melk (s nádherným kláštorom – ak budete mať čas, určite stojí za návštevu) a z diaľnice zídete až zjazdom na mesto Ybbs an der Donau. Na kruhovom objazde pred hostincom však nepôjdete ďalej na Ybbs, ale zvolíte tretí výjazd (ak rátame aj výjazd na parkovisko pred hostincom) a pokračujete miestnou cestou cez Lunz am See, Göstling an der Ybbs a Lassing ku odbočke na Mariazell. Odbočka je jeden - dva kilometre pred mestečkom Palfau. Pár minút za odbočkou sa dostanete k Wasserlochschenke, reštaurácii, pri ktorej je parkovisko a vstup do tiesňavy.
Celá cesta nám trvala viac ako tri hodiny, ale mali sme zastávku v Lunz am See, aby sme si pozreli Lunzer See a jeho okolie. Vzdialenosť z Bratislavy touto cestou je približne 250 km.

Lunzer See

Lunzer See (508 m) je podobne ako iné alpské jazerá vsadené medzi krásne skalnato-trávnaté kopce. Na ľavej strane môžete vidieť pohorie Steinbauerberg, na pravej strane od začiatku jazera k jeho koncu vrcholy Seekopf (945 m), Pauschenberg (1317 m), Lärchenstein (974 m), nad ním Kleiner Hetzkogel (1493 m),Grosser Hetzkogel (1582 m), údolie Seetal a na druhej strane údolia Schneiblingstein (1622 m), Scheibe (1602 m) a hlbšie do údolia Durchtassaim (1497 m).

Na začiatku jazera je platené parkovisko (sumy za parkovné začínajú od 1,5 €) s toaletami, no ak idete k jazeru len na pár minút, aby ste si ho pozreli a spravili fotky, odporúčam pokračovať autom popri vodnej ploche až na koniec a nájsť si miestečko, kde bude vhodné na chvíľu zastaviť a vystúpiť z auta (pozor na zákazy zastavenia, ktoré sú umiestnené na každom užšom mieste vozovky). Takto sa vezieme až za jazero, k jednej z množstva reštaurácií, ktoré ponúkajú i ubytovanie, pretože chceme vidieť hlbšie do doliny, a potom sa cestou nazad pristavíme aj pri samotnom Lunzer See. Súčasne s nami tam prichádza skupinka Rakúšanov, ktorí sa práve navliekajú do neoprénov a idú sa potápať.

Keď sa vraciame ku spoplatnenému parkovisku, jediné, na čo sa s prekvapením zmôžem, je zakričať na Juraja: "Stoj a priprav si foťák." Na lúke (pod pohorím Steinbauerberg) sa spokojne pasú tri srnky. Spočiatku sa bojíme vystúpiť z auta, a tak fotíme len cez otvorené okno spolujazdca, no keď vidíme, že srny nás zaregistrovali a veľa si z nás nerobia, odvažujem sa pomaly vystúpiť, potichu privrieť dvere na spolujazdcovej strane a priblížiť sa k nim na vzdialenosť asi desiatich metrov. Srny ma pozorovali, no ani jedna z nich sa netvárila, že by mala v pláne utiecť. Zjavne sú na turistov so smiešnymi vecami v rukách (rozumej s fotoaparátmi a kamerami) zvyknuté. Robíme si teda niekoľko záberov vysokej zveri v tráve a poberáme sme sa späť do obce Lunz am See a z nej ďalej do Wasserlochklamm.

Ak sa rozhodnete v tejto oblasti zostať dlhšie, určite to bude stáť za to. Pohoria a údolia okolo Lunzer See sú doslova popretkávané množstvom turistických chodníkov. Z tých si istotne vyberú aj ľudia, ktorí vysokohorskú turistiku s veľkými prevýšeniami nemusia. Za zmienku stojí cesta údolím Seetal, ktorou sa dostanete k ďalšiemu jazeru – k Obersee, a aby ste sa nevracali tou istou cestou nazad, pri Obersee sa môžete rozhodnúť, ktoré z pohorí obídete dookola. Nemali by ste opomenúť ani prírodnú rezerváciu Lechnegraben, na cestu ktorou sa dostanete z parkoviska pri dedine vedľa Lunz am See – z Kastenu. Ak sa nebudete chcieť vrátiť na parkovisko tou istou cestou, počítajte rovnako ako pri predošlom tipe s celodenným výletom, na ktorom budete mať po ceste ešte pár menších tiesňav. Pre fanúšikov vysokých hôr ponúka oblasť výstup na všetky pohoria a kopce, ktoré vidíte od jazera. Môžete si spraviť hrebeňovku cez Steinbauerberg či vystúpať na vrcholy na náprotivnej strane.

Wasserlochklamm

Vstup na turistický chodník do tiesňavy sa nachádza rovno pri hlavnej ceste medzi Palfau a Mariazell a určite ho neminiete – bezplatné parkovisko je už od rána plné áut. Vstupné do rokliny tento rok zvýšili – dospelá osoba zaplatí 5,- €, dieťa 3,- €. Kasa je na druhom brehu rieky Salza a dostanete sa k nej po visutom moste dlhom 65 m vo výške 22 m. Nebuďte prekvapení, keď na hornom toku Salzy uvidíte 6 m vysoký skokanský mostík. Rieka je vyhľadávaným miestom vodákov – splavujú ju na raftoch, člnoch alebo čomkoľvek inom, čo je schopné plavby po rozbúrenej vodnej hladine. A práve zo skokanského mostíka sme i my videli skákať ľudí v neoprenoch, ktorí potom plávali ku svojim plavidlám alebo ostatným členom posádky.
Po zaplatení vstupného nasleduje asi desaťminútový úsek popri Salze, kde sa na viacerých miestach dá zísť z chodníka až dole k rieke. Keďže tá počas stáročí vytvorila na brehoch krásne zákutia a podmytiská, ani chvíľu neváhame a využívame možnosť zliezť k vodnej hladine.

Keď sa dostávame ku križovatke výstupovej a zostupovej cesty, vieme, že sme neďaleko začiatku samotnej rokliny, ukončenej v hornej časti jaskyňou, z ktorej vyteká mohutný potok vinúci sa vápencovou tiesňavou až k Salze. K prvému mostu nás však ešte čaká niekoľkominútový strmý výstup lesnou cestičkou.

Roklina je dlhá 900 m a človek pri ceste hore prekoná 325 m. Celá cesta je zaistená drevenými lávkami, rebríkmi a schodami. Tie boli vybudované miestnymi z Palfau v rokoch 1986 – 1992. Aj napriek zabezpečeniu nepodceňte obuv – zostup je strmý a vedie hlinenou lesnou cestičkou, kde najmä po dažďoch môžete natrafiť na veľmi šmykľavé úseky.

Juraj si robí srandu – ešteže toto je tretia roklina v poradí, ktorú sme v Rakúsku navštívili. Ysperklamm a Bärenschutklamm nás „vytrénovali“ a teraz nám už jednoducho len dochádzajú slová (a to mám jeden výlet náskok – Myrafälle). Miesto toho sa vždy ten, kto je vpredu a uvidí ďalšie nádherné vodné divadlo, otočí za seba a s ústami otvorenými v nemom úžase ukazuje smerom hore. Uchvacuje nás nielen samotný potok, ale i vápencové steny, ktoré ho obklopujú.

Prvý vodopád je vysoký 22 m a keďže voda sa dole rozbíja o skaly, už zďaleka môžeme cítiť vo vzduchu zvýšenú vlhkosť. Pred vodopádom sa tiež nachádza posledné miesto, kde sa dá ísť mimo drevených schodov, lávok a rebríkov. Nasleduje prechod najužšou časťou rokliny k ďalšiemu vodopádu, vysokému 26 m. Prúd vody je tu široký len niekoľko centimetrov – viac mu skalné steny nedovoľujú. Avšak to, čo mu ubrali na šírke, mu bohate vynahradili jeho výškou. Keď nás neúprosné skalné zovretie opúšťa a dostávame sa opäť do širšej časti tiesňavy, v diaľke počujeme hukot vody. Nevidíme dobre, čo nás čaká, no vpravo hore tušíme jeden z najvyšších a najpôsobivejších vodopádov, aké sme kedy videli. Kým k nemu dorazíme, fotíme si kaskády a serpentínky, ktoré potok vytvára v tejto oblasti a veselo diskutujeme o nádherách alpskej prírody.

Akonáhle sa dostávam za poslednú zákrutu, nezmôžem sa ani len na „ty brďo“ či niečo podobné. Stojím pred prvou časťou vodopádu, ktorý kvôli spodnej polovici volajú aj záclonový. V nemom úžase hľadím na vodu padajúcu mohutným prúdom široko dole netušiac, že toto je len „prízemie“. Posúvam sa po drevených schodoch bližšie a bližšie a už ani nezatváram ústa a nevypínam foťák. Nemá to zmysel – každým metrom sa mi núkajú krajšie a krajšie pohľady. Obaja sa pokúšame dostať vodopád do objektívu, no nedarí sa to ani s režimom panorámy. A tak si celé toto divadlo fotím čiastkovými fotkami, aby som z nich doma v počítači „vytrieskala“ maximum. Vodopád je tvorený dvoma poschodiami a v rôznej literatúre k nemu nájdete aj rôzne údaje. Oficiálna stránka Wasserloch hovorí o výške 67 m, k čomu sa dostaneme spočítaním oboch poschodí – 39 m a 28 m.

Odchádza sa nám len veľmi ťažko, no večne tu ostať nemôžeme. Posúvame sa teda po schodoch vyššie, nad záclony vody, a opäť ostávame prekvapení. V spodnej ľavej časti vodnej steny je dúha. Skúšam všetky režimy a nastavenia, len aby som mala istotu, že aspoň jedna fotka bude zaručene dúhová. (Neskôr doma zisťujem, že sa mi to podarilo aj v rámci režimu panorámy a tak mám celý vodopád aj s dúhou na jednom zábere.) Čaká nás posledný vodopád, pri ktorom končia drevené schody, lávky a mostíky. Je vysoký 37 m a vďaka pomerne širokej časti rokliny sa dá zísť dole až k nemu. Okamžite túto možnosť využívame a Juraj lezie i na skaly priamo pod vodnou stenou. Urobím mu pár záberov na pamiatku, pohráme sa so strakatým psom dvoch mladých rakúskych turistov a pokračujeme ďalej.

Chodník nás odkláňa od potoka a vedie strmou lesnou cestou k jaskyni Wasserloch. Prechádzame okolo drevenej búdy s lavicami a stolmi na vyhliadku, aby sme videli vchod do jaskyne na jednej strane a kopce Národného parku Steirische Eisenwurzen na strane druhej. Prezliekam sa do suchého trička a prepotené nechávam uschnúť prehodené cez drevené zábradlie, kým sa Juraj snaží nájsť geokešku. Po takmer polhodinovej pauze schádzame dole na križovatku zostupových ciest. Roklina je obojsmerná a máme na výber, či sa vrátime tou istou trasou, alebo naokolo. Keďže sme však sami stretávali v protismere turistov a vadilo nám to, rozhodujeme sa pre zostup svahom okolo rokliny. Najskôr musíme absolvovať krátky strmý úsek do sedielka a potom rovnako strmý dlhý úsek späť k hladine Salzy. Smerovník píše jeden a pol hodiny ku spodnej križovatke zostupovej a výstupovej cesty, no my sa tam dostávame bez väčších problémov za hodinku.

Hochkar

Vzhľadom na to, že počasie sa umúdrilo a po vystúpení z auta pri Wasserlochschenke niečo po štvrť na jedenásť doobeda sa začalo vyjasňovať, naša ďalšia cesta vedie k Hochkaru – jednému z vrcholov Göstlinger Alpen. V Lassingu odbočujeme doprava, platíme poplatok za použitie Hochkar Alpinstrasse (8,- € za osobné auto, ceny sa líšia v závislosti od spôsobu dopravy – za motorku platíte menej, za karavan či autobus viac) a mierime si to serpentínami hore k lyžiarskemu stredisku pod Hochkarom. Pri platení poplatku sme dostali niekoľko propagačných materiálov, z ktorých najdôležitejší – cenník na zimu/leto 2010/2011 – dostávame aj v českom jazyku. Na turistov sú tu teda pripravení.

Pôvodne sme si to od parkoviska na vrchol chceli odšliapať peši. No od severu sa k nám blíži veľká oblačnosť, ktorá neveští nič dobré. Pohybuje sa vcelku rýchlo a padá dolu do doliny. Keď už sme dali tých 8,- € za to, aby sme sa dostali na parkovisko v lyžiarskom stredisku, dávame ďalších 8,70 € na osobu za spiatočný lístok na lanovku, ktorá nás vyvezie do výšky 1770 m. Ani nás nenapadne pozrieť sa, dokedy lanovka premáva – predpokladáme, že sa vyvezieme hore, od stanice spravíme všetky možné zábery, ktoré sa budú dať, a možno už v daždi sa budeme viezť lanovkou zase dole na parkovisko.

Vo vrchnej stanici lanovky zisťujeme, že posledné jazdy dole sú o štvrtej. Je štvrť na štyri a oficiálny vrchol Hochkaru s krížom je od nás vzdialený asi 20 minút chôdze (výška 1808 m). Premýšľame, sledujeme valiace sa oblaky a fotíme, kým sa dá a čo sa dá. Juraj sa rozhodne prejsť aspoň k ďalšej lanovke (tá v lete nepremáva), ktorá je zhruba v polovici cesty na vrchol. Idem za ním, všade, kde mi to stromy umožňujú si fotím Alpy (viditeľnosť nič moc, ale v duši mi zážitky ostanú tak či tak v stopercentnej kvalite) a zisťujem, že môj spoločník je už takmer pri kríži. Neostáva mi nič iné než sa vydať za ním – sme predsa tak blízko! To, čo malo trvať 20 minút, sme dali asi za polovicu. Prichádzam ku krížu, fotím si Alpy a kričím na Juraja, ktorého nikde nevidím. Neodpovedá mi. No čo, v najhoršom sa stretneme dole na parkovisku pri aute. Nakoniec ho zbadám medzi kosodrevinou – hľadá ďalšiu geokešku. Trištvrte na štyri. Nemáme čas – rýchlo si navzájom robíme vrcholové fotky a celú trasu nazad bežíme ako o život. (Len na doplnenie – oblačnosť, pri ktorej sme sa báli dažďa, sa medzitým roztrhala a znova na nás svieti slniečko.) Rakúšania si z nás robia srandu, vrátane pani, ktorá si myslela, že posledná lanovka ide dole o piatej. Keď ju Juraj vyvedie z omylu, pridáva sa k nám a beží nazad (bola na ceste k vrcholovému krížu). Z diaľky vidím, ako obsluhujúci personál premiestňuje informačný panel k výstupisku zo štvorsedačky a igelitom zakrýva turniket, kam sa vkladá lístok. Kričím na Juraja, aby pridal do kroku, chlap pri lanovke vidí, ako sa rútime hlava-nehlava k nemu, s úsmevom na tvári nám odkrýva panel a usádza nás do štvorsedačky. Stihli sme to. Dve sedačky za nami sedí aj Rakúšanka, ktorá bežala za nami. Dole nám ďakuje za to, že sme ju upozornili na poslednú možnosť zviezť sa dole a že to stihla. Vymeníme pár viet anglicko-nemecky a lúčime sa.

Prichádzame k autu a vidíme, že sedačky lanovky personál v dolnej stanici pomaly odkladá – lanovka je síce stále v pohybe, no smerom hore už postupne nejde nič. Mali sme šťastie. Ľúto nám je akurát to, že sme sa nedostali do Hochkarloch – jaskyne, ktorá sa nachádza pod vrcholom. Je zatvorená, na jej prehliadku sa treba vopred objednať a aj to musíme byť aspoň desiati. Snáď nabudúce.

Panoramatická cesta domov

Späť na diaľnicu sa nám nechce. Premýšľame nad zastávkou pri Trefflingských vodopádoch, ktoré sa nachádzajú nad roklinou Hintere Tormauer v oblasti pohoria Ötscher, ale nemáme presné informácie ani o lokácii ani o dĺžke trasy. Je štvrť na päť, nechceme blúdiť, a tak vyrážame do Göstlingu, kde z hlavnej cesty odbočujeme na Mariazell. Chvíľu sa držíme trasy na St. Pölten a následne cesty číslo 21, ktorá nás dolinami a horskými priesmykmi vedie cez Halltal, Kernhof, St. Aegyd, Rohr, Gutenstein a Pernitz až ku Wr. Neustadt, kde sa napájame na diaľnicu do Viedne a odtiaľ pokračujeme späť do Bratislavy.

Celou cestou až ku Wr. Neustadt máme možnosť pozorovať krásy prírody, podchvíľou zastavujeme a vystupujeme z auta, aby sme si odfotili kaskádovitý vodopád vedľa hlavnej cesty, turisticky zaujímave skalné kopce, ktoré nám pripomínajú časti Malej Fatry z terchovskej strany, či takmer na záver Schneeberg a Hohe Wand. Tento výlet rozhodne stál za to.

Užitočné odkazy

www.wasserloch.at
www.palfau.at
www.hochkar.com
www.goestling-hochkar.at
www.lunz.at
www.kompass.de

Fórum nová téma
Lunzer See, Wasserlochklamm a Hochkar 06/09/11 00:00 nová téma
Najnovšie články autora
 
Túra Jesenný Bärenschützklamm so šesťročným turistom Prvá túra po májovej operácii chrbtice. Čo vybrať? Kam ísť? Voľba najskôr padá na Hintere Tormauer, menšiu sestru známej Ötschergraben, ktorá je nazývaná aj Grand Canyon Európy. Plánovač túr na kompass.de ukazuje čas štyri hodiny celým okruhom, to sa dá zvládnuť. Počasie sa však rozhodne na víkend v tejto oblasti pokaziť, a tak operatívne meníme cieľ cesty. Vyberáme Bärenschützklamm, kde sme boli pred ôsmimi rokmi. Ale vtedy ešte bez drobca. 31/10/19 Martina Haratíková Svet
Túra Nockberge – zimný Wöllaner Nock a Mallnock Zadanie bolo jasné: „Vyber také miesto, kde budeš aj Ty mať čo robiť.“ A tak som vybarala – Bad Kleinkirchheim – St. Oswald v Korutánsku. Lyžiari lyžovali a ja som si užívala dva dni krásneho slnečného počasia s tak úchvatnými výhľadmi, že môj obľúbený Kitzsteinhorn sa môže schovať. Raz darmo, každá časť Álp má svoje nezameniteľné čaro. 02/04/19 Martina Haratíková Svet
Svet Jesenný Wasserlochklamm s 5-ročným šibalom Vo Wasserlochklamme som bola prvý raz v lete v roku 2011. Bola to jedna z prvých rakúskych roklín, ktoré som navštívila, a jej 67 m vysoký vodopád mi doslova bral dych. Keď sme posledný septembrový týždeň premýšľali, čo s krásnym slnečným víkendom, dlho som neváhala. Táto tiesňava je rozhodne miestom, kam sa oplatí vrátiť. 06/12/18 Martina Haratíková Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. dnes Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč
Túra Tiesňava Prieboj a Peňažná z Ihráča Vždy ma poteší, keď domáci poznajú svoje okolie, zaujímavé lokality v ňom, keď vedia ich históriu a hlavne, keď si uvedomujú jej krásu a význam. Nie je to vždy tak. Veď z nejednej pamiatky sa už stalo smetisko alebo bola zničená kvôli vlastnému sebeckému prospechu. Taktiež ma teší, keď si tieto vedomosti nenechajú len pre seba, ale pamiatku sprístupnia, hoci aj miestnym značením, a tak umožnia, aby aj iní ľudia mohli obdivovať jej krásu a oceniť jej hodnotu. dnes Danka Tomášiková Kremnické vrchy
Recenzia Fjällräven Keb – trekingová bunda Má výstredný dizajn, netradičnú materiálovú skladbu, svojou funkčnosťou sa najviac podobá softshellkám a je súčasťou setu s rovnomennými trekingovými nohavicami. Výrobca ju označuje za letnú, no treba poznamenať, že leto myslí švédske. U nás je vhodná skôr do prechodných období jari a jesene, keďže však nie je nepremokavá, nesmie pršať. Môže však poriadne fúkať, na čo má aj prispôsobenú špeciálnu kapucňu. Pre túto sezónu bola aktualizovaná podobne ako nohavice Keb. včera Ľubomír Mäkký Oblečenie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Lunzer See, Wasserlochklamm a Hochkar 06/09/11 00:00 nová téma
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.54 (0.22)