Rozhľadňa na Poľane nad Brestovcom

Trasa

Myjava – U Svitkov – Poľana, salaš – Kamenne vrata (Kamenné vráta) – Vdoviakovci – Myjava

V sobotu ráno ma autobus 6.55 h z bratislavských Mlynských Nív odváža do Myjavy. Hneď na stanici skracujem nohavice a po zvítaní sa s Milanom vyrážame po zelenej smer Vrbovce. Chvalabohu nie je na ceste veľký dopravný ruch. Nemám rád turistické značky, ktoré vedú po cestách, ale poľom sa nám neznačene nechcelo ísť. Naľavo sa v diaľke ukazuje hrad Branč a vďaka 35-násobnému zoomu sa mi ho celkom slušne darí odfotiť.

Po 45 minútach stojíme pred miestnym smerovníkom a Milan môže spraviť historickú fotografiu – Svítek pod smerovníkom U Svitkov. Síce naše priezvisko skloňujem inak, ale nebudem malicherný. Miestnou komunikáciou pokračujeme doprava pomedzi jednotlivo roztrúsené domy so stodolami. Kde končí a kde začína tá ktorá osada obce Brestovec sa už nedozvieme. Obdivujeme staré stodoly z nepálených tehál a spomíname, kto má s nimi aké skúsenosti z detstva. Na miernom kopčeku nachádzame perfektné všešportové ihrisko s umelým povrchom a ako sa neskôr dozvedáme, je to Cirkevné centrum voľného času. Za ním sa nám na obzore ukazuje po prvýkrát rozhľadňa na vrchu Poľana.

Prichádzame k ďalšiemu miestnemu smerovníku a dozvedáme sa, že osadu U Svitkov sme už prešli a že k rozhľadni sa ide doľava, stále po asfaltke. V stúpaní míňame starú stodolu, ktorá ma strechu už úplne zarastenú machom. Skoro ako na Islande, lenže tam to robia plánovane. Bez akéhokoľvek pútača narazíme na občerstvenie U Lukyho. Vidina kofoly nás poteší a milé prostredie, dobré ceny a príjemný majiteľ dokonale uspokoja. V príjemnej debate, obklopení rôznymi ľudovoumeleckými výrobkami, debatujeme s majiteľom a jeho vnučkou skoro hodinu. Okrem iného o nie práve ľahkom živote prisťahovaného Bratislavčana a katolíka do miestnej luteránskej obce. Ale to snáď na turistickú stránku nepatrí.

Strmou cestou sa vyberáme ďalej k rozhľadni. Vľavo míňame kruhovú vodnú nádrž, nad ktorou krúžia vážky. Hore nachádzame, tak ako hovoril majiteľ, pútač na krčmu U Lukyho. Dávame sa doľava a sme na hlavnej ceste pri autobusovej zastávke Poľana salaš. Je tu posledný dom a od neho sme poľnou cestou za pár minút pod rozhľadňou. V rámci projektu – Pozrime sa cez hranice z výšky - ju dokončili v januári 2010 za pomoci financií z Fondu Regionálneho rozvoja EÚ vo výške 166 293,- €. Je celodrevená, vysoká asi 25 m a silne mi pripomína rozhľadňu na Veľkej homoli nad Modrou.

Vedomý si svojich obáv z výšok, neváham a kým si to telo neuvedomí, stúpam hore, pevne sa držiac zábradlia. Samozrejme, že ma Milan predbehne, ale došuchcem sa hore tiež. Vďaka bezoblačnej oblohe je vidno široko-ďaleko. Škoda len, že ružica s tým, čo sa dá vidieť, je nezmyselne dole. Natáčam na video kruhový výhľad a prosím Milana o komentár. Vďaka dosť silnému vetru však polovicu z neho nepočuť.

Schádzame dolu a kým obedujeme na lavičkách, prichádzajú ďalší návštevníci. Zaujímavé, že ani jeden nepovažuje za potrebné pozdraviť. Nabraté kalórie sa rozhodujeme minúť pokračujúc neznačene popod Kobylí vŕšok na modrú po hranici. Od rozhľadne sa kúsok vraciame späť a prvou lesnou cestou ideme doprava do lesa. Po včerajšom lejaku je ešte dosť blatistá, ale darí sa nám napredovať. Po 40-tich minútach nachádzame stavbársku bunku na lúke, ktorá je takmer celkom ukrytá burinou. Prekliesnime si k nej cestu a vnútri nás prekvapí posteľ aj s epedami. Je tu síce mierny neporiadok a rozbité okno, ale na prespanie asi troch vandrákov by po trocha upratovania poslúžila.

Za štyri minúty sme pri hraničnom kameni 26/1 a na modrej. Pokračujeme po nej smerom na Kamenné vráta. Veľa turistov po nej asi nechodí, lebo je zarastená. O to viac nás zarážajú stopy po bicykli. Veď musel byť onen odvážlivec doškriabaný a aj hlavu si musel otĺcť. Ale asi bolo hodne adrenalínu.

Za 35 minút sme pri smerovníku Kamenné vráta a uvažujeme, kade ďalej. Potreba chytiť autobus o 16.30 h za nás rozhoduje a tak sa púšťame po žltej dolu. Lesná cesta nás za 10 minút doviedla k posedu so zebrovým maskovaním. Prespať by sa v ňom dalo asi len poskladane, ale pred nečasom by sa tu traja usalašili. Navyše päť minút poniže je prameň. Za 20 minút sme na asfaltke a pri ďalšom, tentoraz miniatúrnom posede.

Čaká nás 90 minút asfaltky v páliacom slnku, no inak sa do Myjavy nedá dostať. Na začiatku osady Brestovec-Vdoviakovci je za potokom postavený nový prístrešok, kde by sa dalo parádne prespať. Avšak nie práve prívetivé pohľady obyvateľov najbližšieho domu jeho použitie na tento účel znižujú na nulu. Cestou do Myjavy nás zaujala už len obecná pálenica a železničný most na trati Nové Mesto nad Váhom – Vrbovce. K vodnej nádrži Brestovec sme neodbočili a Múzeum Slovenských národných rád v Myjave malo pred záverečnou. Nuž sme sa zastavili na zmrzline, na bratislavské pomery lacnej, a rozoberali nadchádzajúci vander Muránskou planinou. Pristavila sa pri nás kamarátka z oddielu, ktorá so známymi brázdila už tretí deň Myjavskú pahorkatinu na bicykloch. A veru aj naša trasa je pre cyklistov vcelku vhodná.