Trasa

Zverovka – Chata Zverovka – Hotel Primula – pliesko Maras – Pučatina poľana – Teplý žľab – sedlo pod Osobitou – Kasne – sedlo nad Kotlovým žľabom – Roh – Lúčna – Bobrovecké sedlo – rázcestie pod Suchodu dolinou – sedlo Umrlá – Juráňova dolina – Tiesňavy – ústie Juráňovej doliny – Šatanová poľana – Oravice

Do kopca

Z auta vystupujem okolo pol ôsmej na rázcestí Zverovka, pri smerovníku sa ešte pre istotu zorientujem a rezkým krokom vyrážam po asfaltke k Chate Zverovka. Po ceste míňam chatu Horskej záchrannej služby, kúsok za ňou sa ponáram do lesa. Hneď na úvod ma ceduľa na strome upozorňuje na obchádzku z dôvodu ťažby dreva. Schádzam teda z pôvodnej značky a orientujem sa podľa dočasných plechových značiek na stromoch. Za hotelom Primula prechádzam okolo malého plesa Maras a pripájam sa na pôvodný chodník, stále rozrytý od lesných mechanizmov. Stav chodníka a okolitého lesa dosť kontrastuje s tabuľou o zákaze zberu lesných plodov, ktorý som si včera všimol pri vstupe do neďalekej Látanej doliny.

Po chvíli chodník zatočí doprava a po okraji veľkej Pučatinej poľany začínam stúpať. Vchádzam do Teplého žľabu, kde stretávam skupinku turistov. Dávam si dole bundu a ukrajujem prvé výškové metre. Po štyroch dňoch som parádne rozchodený, už dlho sa mi tak dobre nešlo do kopca. Chodník stúpa najprv kolmo na vrstevnicu, neskôr sa objavujú serpentíny, väčšinu času stúpam lesom. Asi po hodine z neho vychádzam, do sedla pod Osobitou ostáva už iba niekoľko serpentín. Slnko mi svieti rovno do očí, spotený som ako kôň, okuliare mám úplne zahmlené, takže nevidím pomaly ani na krok, keby uprostred chodníka sedel medveď, zistil by som to asi, až keď by som doňho narazil. V sedle sedia dve poľské turistky, fúka tu chladný vietor a tak znova obliekam bundu. Keď sa mi "rozjasní" zrak, dych mi vyrazí pohľad na poľské Tatry, zahalené v jemnom modrom opare. Nad sedlom sa týčia vápencové bralá Osobitej, 1687 m vysokého kedysi veľmi populárneho vyhliadkového vrcholu. Chodník na vrchol bol v roku 1989 zrušený z dôvodu ochrany biotopu medveďov (aspoň podľa tabule), ale aj napriek tabuli o jeho zrušení, vyzerá byť stále používaný.

Hrebeňom na Lúčnu

Mojim cieľom však nie je Osobitá, ale Lúčna, vzdialená asi dve hodiny od sedla, kde sa práve nachádzam. Vykročím preto doprava, krátke stúpanie ma privedie na hrebeň pod Javorinu, po ktorom sa budem v najbližších hodinách pohybovať. Tu som opäť úplne sám, trasa vyzerá byť málo používaná, o čom svedčí aj absencia papierových vreckoviek okolo chodníka, ktoré mi išli na nervy v posledných dňoch. Chodník je blatistý, kľukatí sa lesom, ak sa náhodou vyskytnú stúpania alebo klesania, tak sú veľmi mierne. Nepríjemná je akurát rosa na čučoriedkach, ktoré lemujú prakticky celý chodník až na Lúčnu. Už po niekoľkých minútach mám úplne premočené nohavice, ale nič si z toho nerobím. Z času na čas sa objaví holina, na jednej z nich si dávam krátku prestávku, posilňujem sa horalkou a zajedám ju čučoriedkami. Ešte nikdy som nejaké nariadenie neporušoval s väčšou chuťou. Obloha je stále bez oblakov, po pravej ruke mi robí sprievodcu hrebeň Roháčov, no komu je lepšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi po dvoch hodinách prichádzam na Lúčnu (1652 m), kde ma víta vrcholový kríž a nádherný výhľad na všetky svetové strany. Lúčna je križovatkou mnohých trás, dá sa z nej pokračovať po modrej značke na Rákoň a ďalej na Volovec, zísť krásnym lesom do Látanej doliny, do Bobroveckého sedla alebo k poľskej chate - Schronisko na Polanie Chochołowskiej. Asi 15 minút sa tu kochám, výdatne sa posilňujem chlebom, ktorý sa mi ani do úst nevojde, a keď vrchol začína byť preplnený turistami z poľskej strany, dávam sa na zostup.

Z kopca

Chvíľu som zmätený, na vrchole chýba smerová tabuľka s modrou značkou, po ktorej mám v pláne zísť do Bobroveckého sedla. Zostupujem preto po žltej, ktorá vedie na Chocholovskú poľanu. Keď na kameňoch zbadám modrú farbu, som spokojný. Vôbec ma neprekvapuje, keď stretávam davy poľských turistov, prekvapí ma len ich výstroj. Na teniskových turistov som zvyknutý, ale zlatá saténová blúzka a dve turistky s motykami ma skutočne na chvíľu zarazia. Zarazí ma aj priebeh značky, na mojej mape vedie asi polhodinový úsek po poľskej strane, v skutočnosti však stále klesám po hranici. Žltá značka sa po chvíli odpojí doprava a klesá k turistickej chate, ja pokračujem v zostupe po modrej. Chodník vedie najprv hustou kosodrevinou, potom hustým lesom a na nič sa nehrá. Žiadne serpentíny, len kamene, korene stromov, blato a klesanie aké som už dlho nezažil. Nevidno mu konca, chvíľu mám pocit, že ma povedie do samého pekla. Za približne pätnásť minút klesnem takmer presne o tristo výškových metrov. Nechcel by som veru vystupovať na Lúčnu touto trasou.

V Bobroveckom sedle ma víta ďalšia tabuľa o zrušenom turistickom chodníku a zároveň chodník, ktorý vyzerá byť dosť používaný, tentoraz na Bobrovec (1658 m). Dôvod zrušenia je rovnaký ako pri Osobitej. Dodnes som nemal potuchy o tom, že vrch Bobrovec a Bobrovecká dolina existujú aj na severnej strane Západných Tatier. Po krátkom odpočinku a niekoľkých hltoch vody sa vydávam doľava, pokračujem po modrej značke a serpentínami zostupujem do doliny. V nej sa chodník mení na šotolinovú cestu a pridáva sa potok. Asi po hodine prichádzam ku smerovníku pod Suchou dolinou a keďže mám stále dosť času rozhodujem sa navštíviť Juráňovu dolinu. Do nej ma po krátkom stúpaní do sedla s vtipným názvom Umrlá, privádza červená značka. V sedle je prístrešok, niekoľko lavíc a začína resp. končí bývalá zelená značka, ktorá viedla cez Bobrovec a sedlo Príslop. Končí tu aj náučný chodník Juráňova dolina.

Prechod dolinou trvá približne 35 minút a obzvlášť časť nazvaná Tiesňavy stojí za pozretie. Juráňov potok tu vymyl nádhernú úzku roklinu. Po nedávnych dažďoch je v potoku dostatok vody, ktorá hučí v malých vodopádoch, kaskádach a rôznych hrncoch. Chýbajú síce rebríky, či iné pomôcky známe z tiesňav Slovenského raja alebo Malej Fatry, ale na kráse to tiesňave vôbec neuberá. Vôbec sa nečudujem keď tu stretávam množstvo turistov. Chodník popri potoku je dobre udržiavaný, jedno miesto je zabezpečené retiazkovým zábradlím. Ani sa mi z doliny nechce odísť, ale čas ma začína tlačiť a tak zrýchlim a po chvíli vychádzam na obrovskú Šatanovú poľanu, rovnú ako placka. Značky sú tu umiestnené na kovových koloch, takže s orientáciou problém nemám. Za lúkou Juráňov potok vytvára spolu s Tichou vodou riečku Oravica a tu sa pripájam na asfaltku, ktorá ma privedie do cieľa môjho dnešného putovania. Konečne obúvam sandále, trápiť si chodidlá na asfalte už nemá zmysel. Po trištvrtehodine rezkej chôdze popri lúkach a pasienkoch s kravami, končí moja pastorálna idylka a okolo bagrov, upravujúcich koryto Oravice, prichádzam do chrámu konzumu, kde ma víta hlučná hudba a tisíce ľudí, tlačiacich sa v niekoľkých bazénoch.

Záver

Trasa, ktorú som prešiel, je veľmi pestrá. Netrvá viac ako šesť hodín a ponúka hlboké lesy, lúky posiate čučoriedkami, krásne výhľady na Roháče aj romantický hlboký kaňon. Náročné je iba stúpanie pod Osobitou a prudký zostup do Bobroveckého sedla z Lúčnej.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek