Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Großglockner Hochalpens. a Gamsgrubenweg

Druhý deň nášho dovolenkového pobytu v Rakúsku vstávame skoro ráno, aby sme už o siedmej boli na raňajkách a najneskôr o ôsmej mohli odísť z Gollingu. Do mestečka Fusch an der Großglocknerstraße je to približne 70 km a plány spojené s cestou Großglockner Hochalpenstraße sú veľké. Počasie sľubuje jasnú oblohu, možno popoludní sa objaví pár oblakov. Keďže samotná Großglockner Hochalpenstraße je veľmi pekne a podrobne popísaná v článku z roku 2008, vynechám technické a historické detaily a popíšem výlet tak, ako sme ho absolvovali.

Do Ferleitenu, kde sa vyberá mýto, prichádzame niečo po deviatej, platíme 29,- € a nestačíme sa čudovať, koľko je tu už teraz ráno ľudí (najmä motorkárov). Ostáva nám len dúfať, že parkovisko pri chate Kaiser Franz Josef Höhe ešte nebude plné. Bez zastávok smerujeme práve sem - dohodnutí, že stáť kvôli fotkám budeme až cestou nazad. V pláne je i výstup na Hochtor (2504 m) a Edelweißspitze (2572 m) – opäť až na spiatočnej ceste.

Auto sa nám okolo pol jedenástej po krátkom hľadaní darí zaparkovať v štvorposchodovom garážovom dome, ktorým je chata vďaka obľúbenosti vybavená. Po povinnej návšteve WC, nákupe pohľadníc a sady troch turistických máp Národného parku Hohe Tauern si vychutnávame prvé pohľady na najvyšší kopec Rakúska – Großglockner (3798 m) a hneď na to smerom dole na párik svišťov, hodujúcich na jablkách a mrkve, ktoré im dopriali turisti. Samček ako správny ochranca občas zdvihne hlavu a kontroluje, či sa niekto z návštevníkov neodvážil ísť príliš blízko – no tohto sa naozaj obávať nemusí. Ľudí a sviští párik oddeľuje plot vyhliadkovej terasy a niekoľko metrov vysoký múr.

Hľadíme dole na postupne sa topiaci ľadovec Pasterze a množstvo ľudí, ktoré sa okolo neho a po jeho okraji prechádza a volíme pre nás zaujímavejší výlet – Gamsgrubenweg s cieľom ľadovec Südliches Bockkarkees, nachádzajúci sa pod horskou chatou Oberwalderhütte (2972 m). Keďže nemáme vhodnú výbavu a v živote sme ľadovcami neprechádzali, neplánujeme výstup až na chatu.

Cesta ide na začiatku šiestimi tunelmi vytesanými do skál pod horami Friewandkopf (2854 m) a Friewandspitze (3034 m). Prvý tunel je kratučký – vedie priamo z chaty na Gamsgrubenweg. Druhý tunel je dlhý 224,4 m a nachádza sa v nadmorskej výške 2372,66 m. Tunel číslo tri má dĺžku 179,59 m a prechádzame ním v nadmorskej výške 2375 m. Štvrtý tunel, nachádzajúci sa v nadmorskej výške 2383,3 m je kratší, meria len 149,75 m. Predposledným tunelom prechádzame vo výške 2392,91 m. Je zároveň najdlhší – meria 228 m. Posledný tunel meria oproti tomu len 160,3 m a nachádza sa vo výške 2406,97 m. Zároveň je na ceste posledným miestom, kde sa môžete schovať pred slniečkom. Za tunelom číslo šesť nasleduje široká štrková cesta až ku koncu samotnej Gamsbrugenweg, ktorý sa nachádza vo výške 2548 m pri krásnom vodopáde, tvorenom vodou, topiacou sa v ľadovci Südliches Bockkarkees. Voda z vodopádu steká až dole do doliny, v ktorej sa rozprestiera stále sa zmenšujúci ľadovec Pasterze.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kým sa však k vodopádu dostaneme, čaká nás necelá hodinka vyplnená nádhernými výhľadmi na ktorúkoľvek stranu, na ktorú sa pozrieme. Nad uzavretou chatou Hofmannshütte (2444 m) mám chuť celý chodník premenovať na Marmottaweg – toľko svišťov pokope som ešte nevidela. Vyhrievajú sa na skalách, pasú sa na tráve a pozorujú turistov, ktorí robia všetko možné len aby sa im podarilo získať čo najlepší záber. Občas sa niektorí z nich postaví a zapíska na ostatných – aby ich vystríhal pred blížiacimi sa návštevníkmi.
Celá cesta je lemovaná nielen skalami a krásnou miestnou flórou, ale aj informačnými tabuľami, vďaka ktorým sa môžeme dozvedieť, aké kvety sa tu nachádzajú, aké zvieratá tu žijú, ako vznikali morény, či na aký kopec sa práve pozeráme. Takto sa dozvedáme, že myšlienka vyhlásiť Hohe Tauern za národný park sa zrodila v hlave pána Alberta Wirtha, ktorý v roku 1899 navštívil americké parky Yellowstone a Yosemite. Až v roku 1971 však vzniká prvá oficiálna oblasť Národného parku Hohe Tauern po tom, čo vedúci predstavitelia oblastí Salzburgska, Tirolska a Korutánska podpísali v mestečku Heiligenblut vyhlásenie (Heiligenblut je druhým miestom, odkiaľ sa dá dostať na Großglockner Hochalpenstraße).

Na jednom z informačných panelov nad chatou Hofmannshütte môžeme vidieť „mapku“ svištích nôr a dozvedáme sa tiež o spôsobe života týchto sympatických tvorov. Neobídeme ani informácie o tom, aké rastliny dokážu v tomto mierne nehostinnom, takmer neustále zasneženom mieste prežiť a tvoriť potravu pre miestnu faunu. Najznámejším alpským druhom je samozrejme edelweiss – rastlinka, ktorú má vo svojom symbole i Rakúska horská asociácia.

Dostávame sa na koniec Gamsgrubenweg. Obdivujeme vodopád, Großglockner, Schwerleck, Zweiter Leiterkopf a ostatné vrcholy NP Hohe Tauern v oblasti a premýšľame čo ďalej. Bez väčšieho váhania sa vydávame mierne strmým skalnato–štrkovým chodníkom k jazeru pod ľadovcom Südliches Bockkarkees a odtiaľ až k miestu, kde naše dobrodružstvo skončí – k nástupu na ľadovec. To sa nachádza približne 40 minút od jazera, ktoré je napájané vodami z ľadovca a z ktorého je tvorený aj vodopád pri konci Gamsgrubenweg. Počasie nám stále praje – na oblohe nie je ani obláčika. Stúpame stále vyššie a vyššie, kde-tu skalami, kde-tu skalnými platňami, občas po štrku a suti, vychutnávame ďalšie pohľady na Großglockner a späť k chate Kaiser Franz Josef Höhe, až sme pri ľadovci.

Tu nás čaká výstražná tabuľa (ktorá sa ostatne nachádza aj dole pri jazere) – ak nemáte vhodnú obuv, na ľadovec nelezte. Jeho hrúbka a stabilita je síce pravidelne monitorovaná a tomu je prispôsobovaný aj turistický chodník, no bez mačiek a/alebo paličiek cesta nie je veľmi pohodlná. Zisťujeme to aj my, keď sa navzájom fotíme na začiatku ľadovca. Prejdeme len pár metrov, povrch je pomerne mäkký a pod nami sa nachádza nádherne modrá vrstva ľadu, no pri pohľade na celú trasu nám je jasné, že toto v trekových topánkach nemusíme zvládnuť. Svoj cieľ sme ostatne už dosiahli – došli sme až ku ľadovcu. Je čas vrátiť sa nazad.

Do auta sadáme príjemne unavení a s malou dušičkou okolo pol tretej - dojazd 80 km a pred nami prevýšenia niekoľko sto metrov. Najskôr klesáme z výšky 2370 m na 1859 m, aby sme vzápätí opäť stúpali pod Hochtor do výšky 2504 m, klesli na 2262 m a vystúpali pod Edelweißspitze do výšky 2455 m. Keďže na samotný Edelweißspitze je to ešte ďalších pár desiatok výškových metrov a nám pod Hochtorom pípa kontrolka nádrže, toto vyhliadkové miesto vynechávame. Síce nemám problém jazdiť na spotrebu, no aj sama by som už bola najradšej pri najbližšej benzínovej pumpe. Takmer prázdna nádrž nás však neodrádza od zastávok na parkoviskách (samozrejme väčšinou len na tých, ktoré sa nachádzajú v klesajúcich častiach, aby sme sa nemuseli rozbiehať do kopca) a od vychutnávania si nádherných výhľadov, ktoré táto cesta ponúka.

Užitočné odkazy

www.grossglockner.at
www.wetter.at
Großglockner Hochalpenstraße na Hiking.sk

Fotogaléria k článku

Najnovšie