Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Javorníky – Chotárny kopec

Mesto Čadca sa rozkladá nielen v doline Kysuce, ale jej chápadlá siahajú aj do okolitých menších dolín a hôr – je tu možnosť vybrať sa do Javorníkov alebo Beskýd. Hory nepatria medzi najvyššie, no sú hlboké, tajomné a ľudské obydlia nájdete aj tam, kde by ste ich nečakali. Zvláštne čaro majú v zime, ktorá býva mimoriadne štedrá na snehovú nádielku. Trasa túry vedie z Čadce na Chotárny kopec do Zákopčia a neplánovane končí opäť v Čadci.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+546 m stúpanie, -546 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 7.1.2006
Pohoria
Javorníky
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 906 m n. m.
  • Najnižší bod: 420 m n. m.
Voda
sneh
Doprava
vlak Čadca, zo Zákopčia bus do Čadce
SHOCart mapy
VKÚ č. 109 - Javorníky Čadca

Vychutnávam si možnosť, ráno vstať a rovno po vlastných sa vydať na cestu. Je tri štvrte na sedem a ešte v šere prechádzam ulicami Čadce smerom k mestskému cintorínu. Ten cintorín uvádzam preto, lebo sa tu pripájam na červenú značku, vedúcu zo železničnej stanice. Cesta začne strmo stúpať a za poslednými budovami vstúpi do vysokého smrekového lesa. Dole v meste je relatívne málo snehu, asi tak do štyridsať centimetrov, tu ho však rýchlo pribúda. Keď vyjdem z lesa, cesta už nie je taká príkra. Po ľavici je tentoraz nový cintorín, zapadaný snehom. Cesta pokračuje cez osadu Krkoškovci (Kysučan by povedal „pľac u Krkošky“, tento tvar platí pre označenie akejkoľvek osady). Kysucké osady, samoty sú skutočne jedinečné. Kolonizátori Kysúc nenachádzali pre seba dosť miesta v dolinách, tak postupne osídlovali takmer hrebene hôr. Samozrejme, čím je samota vyššie, tým je domov („chalup“) menej.

Za osadou sa cesta rozvetvuje. Pravá vetva vedie do Zákopčia a ľavá k horskému hotelu Husárik. Informačná tabuľa je schovaná pod stromami zapadanými snehom. Vykročím vľavo, cesta je schodná, muselo po nej prejsť nejaké pásové vozidlo. Snehu očividne pribúda, je ho hádam cez meter, v závejoch aj viac. V tejto časti sú zmiešané lesy; listnaté stromy sú pod ťarchou snehovej vrstvy celé poskrúcané a miestami vytvárajú nad cestou klenby. Je pomerne teplo, niečo málo pod nulou, je hustá hmla. Cesta stúpa ďalej miernymi zákrutami až k lyžiarskym svahom, vedúcim vľavo do údolia Rieky. Sú upravené, nie je na nich nik a nepremáva ani vlek. Je to zvláštne, lebo je sobota po Troch kráľoch. O chvíľu zbadám v silnom opare hotel Husárik. Ten dlho chátral, v súčasnosti už mu svitá na lepšie časy. Zvonku je už zrekonštruovaný, pracuje sa asi na vnútrajšku. Zo strechy visia cencúle, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna ľadová jaskyňa. Jeden siaha cez dve poschodia! Opúšťam hotel a prichádzam k smerovníku – všetky tabuľky sú otrhané – zrejme následok podgurážených výrastkov. Za hotelom je opäť rovnomenná osada, zasypaná snehom, chodník tu vedie už po vrstevnici. Chodník je prešliapaný, pravdepodobne tu bol včera trojkráľový turistický pochod. Cesta vedie okolo kaplnky („kapličky“), ukrytej medzi majestátnymi chránenými stromami – červenými smrekmi. Kapličky a prícestné kríže patria neodmysliteľne ku kysuckej prírode. Ľudia si ich veľmi vážia, starajú sa o ne a netrúfnu si na ne ani vandali.

Chodník pokračuje riedkym listnatým lesom, treba zopárkrát prekonať hradbu snehom obťažkaných, zohnutých stromov. Na moje veľké potešenie sa opar pomaly pretŕha a zjavuje sa blankytná obloha. Prichádzam opäť na veľkú lúku, k smerovníku pri kríži, ktorý signalizuje odbočenie červenej vľavo, lepšie povedané signalizoval. Tabuľky sú opäť potrhané. Chodník je prešľapaný aj priamym smerom, vedúcim do osady U Holých, patriacej do Zákopčia. Červená značka vedúca vľavo vstupuje do osady Griečovci. Vychutnávam si pohľad, keď na smrekmi zalesnenom kopci nad osadou sa rozplýva opar a farba oblohy sa sfarbuje do modra. Chodník cez osadu je celkom schodný. Obdivujem jeden z domov, ktorý je celý biely okrem štítu strechy. V jednom neoplotenom dvore sa na mňa rozbrechuje psisko. Zaujímalo by ma, či tieto osady majú trvalých obyvateľov. Pravdepodobne sú domy majetkom chalupárov; kto však potom kŕmi psov?

Za osadou je veľká lúka a na začiatku rázcestník, tentokrát neporušený. Kto má zimnej precházky dosť, môže po žltej značke zostúpiť do osady Vojty, kde premáva čadčianska MHD. Nemyslite si však, že chodí nejako často. Červená pokračuje priamo – vlastne stačí, ak sa držím stôp, ktorých tu je neúrekom – po peších aj po bežkároch. Sneh je však riadne vysoký, tak vyberám z batoha snežnice. Dúfam, že po nie najlepších skúsenostiach zo Súľovských vrchov spred dvoch dní mi to pôjde lepšie. A ide. Sneh je premrznutý, prachový, hoci už tri dni nesnežilo. V snežniciach sa držím takmer na povrchu a keď sa aj kúsok zaborím, prašan sa na ne nelepí. Idem paralelne so stopami až k miestu, kde sa rozdelia. Vyžívam inštinkt, dám sa vľavo.Vychutnávam si pohľad na stopy predchodcu, zabáral sa asi 50 cm a ja hádam menej ako 10 cm. Zrazu sa lúka skončí a stopy vkročia do mladého smrekového lesa, kde cik-cakovite obchádzajú polámané stromy.To už v snežniciach nie je taká paráda, hlavne ak narazíte na zmrznuté bubny medzi konármi, nehovoriac o prekladaní nôh cez stromy. O chvíľu stratím stopy a nesnažím sa ich ani nájsť, po vyjdení na lúku sa pustím kolmo hore. Je to úplne iný pôžitok ako pred dvoma dňami! Podložím si päty a šľapem hore svahom cez panenský sneh. Keď vyjdem na koniec lúky, narazím na stopy turistov. Takže mal som ísť pôvodne priamo. Medzitým už opar úplne ustúpil krásnej modrej oblohe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Terén tu nadobúda charakter širokého lúčneho hrebeňa. V strede je úplná diaľnica – množstvo stôp po peších aj bežkároch. Tu by sa dalo ísť aj bez snežníc, nechce sa mi ich však skladať. Nejdem v stopách, na primrznutom zľadovateľom snehu to nepríjemne škrípe. Po chvíli dorazím k osamotenej väčšej chalupe, tu treba prejsť cez mierne zľadovatelý svah. Za ním sa hrebeň zužuje a je strmší. Snehu opäť pribudlo, už len podľa tvaru viete, či sa jedná o ihličnatý alebo listnatý strom. Napravo je dolina, je však ešte zahalená do hmly. Vstupujem do skutočného zimného kráľovstva. Prechádzam okolo nejakej haciendy (už som hádam cez 800 m.n.m.), kde opäť brešú psi. Už cítim, že sa blížim k Chotárnemu kopcu (902 m), tak pridám do kroku. Zrazu si všimnem, že všetky stopy niekam zmizli a zostala len stopa po bežkárovi, ktorý sa tadeto spustil dole. Keď tade prešiel on, tak hádam aj ja. O chvíľu sa vyštverám na nádhernú horskú lúku, kde sa otvorí výhľad na sever, od Beskýd až po Kriváňsku Malú Fatru, v diaľke sa dajú rozoznať aj Roháče. Až po chvíli opájania sa tou zimnou, priam gýčovou nádherou si uvedomím, že ani neviem, či som na oficiálnom vrchole. Nie je tu vrcholový stĺp ani rázcestník, ktorý by tu mal byť (z Chotárneho kopca vedie odbočka), ani stopy po turistoch. Vyštverám sa vyššie, kde smreky-snehuliaci zovrú výhľad, nie je tu však nikde ani náznak stúpania.

Väčšinou úzkostlivo sledujem turistické značky. Teraz, vyzbrojený snežnicami, palicami, mapou a kompasom som si povedal, že to skúsim „voľným štýlom“. Aj vďaka znalosti geologickej stavby kysuckých hôr, kde až na malé výnimky nie sú skaly ani skalné strže. Prejdem cez lesnú hať, pričom sledujem stopy nejakého zvieraťa. Na druhej strane je opäť strmá lúka, zvažujúca sa na severozápad. Idem kolmo dole na jej spodný okraj. Ale čo teraz? Je tu mladý, hustý smrekovo- listnatý les. Vkročím dnu, predieram sa medzi konáre. Prílišná sebadôvera sa mi nevyplatí, pravá noha aj so snežnicou mi skončí v metrovom záveji za mladým stromkom. Vyhrabem sa a pre istotu sa pozriem do mapy; kurz treba poopraviť na sever – miesto klesania sa vydať po vrstevnici. Idem opatrnejšie, prederiem sa až do starého lesa, kde narazím na úvoz. O chvíľu sa už zjaví lúka, z ktorej je výhľad na severozápad - osadu u Kordišov, ktorá sa na kopci kúpe v slnečnom jase, pričom údolie Kysuce a za ňou ležiace vrchy sú ešte ponorené v hustej hmle. Pokračujem ďalej a opäť prídem k dreveniciam. Meno samoty netuším. Cez osadu vedú stopy po peších aj po bežkároch. Za jednou z dreveníc na mňa spoza kopy snehu vybrechujú traja drobní psi. Namierené mám do Zákopčia, čo je sústava niekoľkých osád roztrúsených po okolitých dolinách ba aj kopcoch. Rozmýšľam, kade zostúpiť. Nakoniec sa poberiem lúčkou kolmo dole. Po vkročení do vysokého lesa uvidím zráz vymodelovaný potokom. Skúsim sa spustiť kolmo dole, snežnice sa takmer zmenia na lyže. To sa mi už nezdá byť príliš bezpečné, tak vytvorím vlastné serpentíny a neskôr traverzujem po ľavej strane doliny. Les však nebezpečne hustne a ja sa nechám opäť poučiť od zvieraťa, ktoré zvolilo cestu korytom potoka. Ten napodiv nie je zamrznutý, ale tvorí len úzku štrbinu v hádam jeden a pol metrovom snehu. Zmocňuje sa ma úžasný pocit slobody pohybu, ísť „po potoku“, kde ľudská noha nestúpila. Ráz doliny sa mení, rozširuje sa a z koryta potoku prechádzam na lúku, kde časom vytuším úvoz. Fascinujúce sú stopy, zrejme diviačej zveri, ktorá sneh nebrodí, ale razí v ňom tunely ako snežná fréza. Do cesty sa mi postaví súputník potok. Je širší a špekulujem, ako sa cez neho dostať. Postavím sa aj v snežniciach na kamene v toku a šmýkajúc sa vyhrabem na kopu snehu za ním. Prejdem cez lúku a o chvíľu som v civilizácii. Vpravo farma a rovno osada U Holých. Skladám snežnice, odhrnutá cesta je neklamný znak, že ľudia konečne zvíťazili nad prírodným živlom. Aj Zákopčie a jeho osady boli vyhlásené za kalamitnú oblasť. Ľudia teraz vyvážajú sneh z dvorov, niektoré autá sú ešte bezpečne zaparkované v kopách snehu. Na autobusovej zastávke som neúspešný. Najbližší autobus mi ide až o tri hodiny... Túru neplánovane predlžujem - po ceste smerom do Zákopčia dúfajúc, že narazím na iný spoj – nie všetky linky totiž zachádzajú do všetkých osád. Tak nakoniec prejdem nielen Zákopčie, ale aj Rakovú (tu mi autobus ujde pred nosom) až do Čadce, spolu asi desať kilometrov.

Táto túra určite neuspokojí turistov zameraných na výkon, neboli sme v Tatrách ani Fatrách. Ale povedzte úprimne, nie je tá kysucká zasnežená príroda pekná?

Fotogaléria k článku

Najnovšie