Základným táborom sa nám stal Il Fuorn priamo v srdci národného parku. Tým bola daná naša záujmová oblasť po stránke turistiky. Pozoruhodných miest sme tu a v okolí počas zhruba týždňového pobytu videli neúrekom. Chcem vám však predstaviť jednu z vecí, na ktorú sú Švajčiari právom hrdí. Švajčiarsky národný park je najväčšie chránené územie štátu. A čo môže byť lepším príkladom, ako náučný chodník, ktorý človeka oboznámi so všetkým zaujímavým, čo sa tu nachádza.

Čo s načatým dňom?

Presne takú otázku si kladieme po návrate z Davosu. Je okolo štvrtej poobede a počasie praje turistike. S bratom pozeráme do mapy a hľadáme niečo primerané dennej dobe. Je tu vyznačený okruh na zruba štyri hodiny na neďalekú vyhliadku Margunet (2328 m n. m.). To by sme mali zvládnuť, ak sa nebudeme zarážať. Rýchlo zbaliť veci, obuť vibramy a môžeme vyraziť.

Na parkovisku pred hotelom ešte hádžem letmý pohľad na rázcestník a už naozaj šľapeme. Chodník vedie lesom popri potoku Ova dal Fuorn. Netrvá dlho a stojíme pri prvej informačnej tabuli. Víta nás tu orešnica, ktorá je maskotom národného parku. V piatich jazykoch nám predstavuje trasu. Ako prvý je použitý rétorománsky dialekt, s ktorým sa môžete stretnúť v podstate len na východe Švajčiarska. Potom nasledujú ostatné štátne jazyky a nakoniec angličtina. Z tejto bohatej ponuky by si mal vybrať snáď každý.
O pár desiatok metrov zastavujeme pri paneli, ktorý pojednáva o zdevastovanom lese na opačnej strane údolia. Dozvedáme sa, že pred desiatkami rokov tam bol lesný požiar a prostredie bolo ponechané samovývinu. Už si teda nemusíme lámať hlavy nad tým, prečo je tam priesek, keďže ho vidíme od hotela. Ďalšia zastávka sa venuje vývratom po víchrici, potom rozvodnenému potoku a jeho eróznej sile, zaujímavému vzrastu malých stromčekov, ktoré obhrýzaním v zime tvarujú kamzíky. Keď pri mostíku cez potok čítame o pstruhoch, začínam mať obavy, či to takýmto tempom stihneme. Našťastie za mostom je už parkovisko, na ktorom trasa odbočuje z hlavného údolia. Ťaží nás však pocit, že čosi nepasuje. Pri pohľade na tabuľu s mapou je nám to jasné. Sme na parkovisku č. 7 a odbočiť treba až z ďalšieho. Takže ešte 10 minút hore pomedzi potok a cestu.

Nie je všetko tak, ako sa zdá

Už na správnom mieste odbočujeme a vzďaľujeme sa od cesty. Príroda je tu naozaj dôsledne chránená. Svedčí o tom aj viacero hríbov, rastúcich priamo pri chodníku, ktoré nie sú pozbierané ani rozkopané a všade je čisto. Je pravda, že aj tu sa nájde papierik na zemi, ale musíte prejsť hodný kus a naozaj ho hľadať, aby ste nejaký objavili. Dôležitá je v tomto pohľade zodpovednosť jednotlivých návštevníkov. Aj vďaka tomu si môžeme vychutnať neopakovateľnú scenériu. Zeleň ihličia a trávy sa tu kombinuje so sivou a hnedou farbou kôry a niekoľkými popadanými stromami. Uprostred sa vinie bielo-šedý štrkový chodník a v lese kde-tu povsádzané kamene. Všetko to svojimi lúčmi so zlatistým nádychom oživuje klesajúce slnko. Je to neuveriteľne vyvážená súhra farieb. Taký upokojujúci efekt človek len málokde zažije a žiadny obrázok ho nedokáže zachytiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Všimol som si, že lesy v okolí Pass dal Fuorn sú iné ako kdekoľvek v Alpách. Na dolomitovom a vápencovom podloží tu rastú nevysoké limby a borovice horské, občas sa nájde aj smrek či smrekovec. Dlho som nevedel, čo takú anomáliu spôsobilo. Možno práve toto sú pôvodné lesy oblasti, ktoré sa inde nezachovali. Z omylu ma vyvádza ďalší infopanel. Píše sa na ňom, že pred 150 rokmi bola krajina vydrancovaná, drevo vyťažené a pôdny kryt zdevastovaný. Jediné, čo sa tu potom uchytilo, boli práve odolné borovice. To sa dnes prejavuje väčším počtom suchých stromov, keďže majú podobný vek a ich životnosť sa blíži ku koncu. Uvoľnené miesto však rýchlo zaberá omladina.
Pri chatke na Alp Stabelchod (1958 m n. m.) sa trochu občerstvujeme pred stúpaním, ktoré nás čaká. Je tu veľká lúka, ktorá bola kedysi pasienkom, no postupne ju pohlcuje les. Dnes sa tu pasú napríklad jelene alebo svište, ktoré sme videli v predchádzajúcich dňoch. Vraj tu žije aj zajac belák, ktorý sa na zimu presrstí na bielo, aby sa neprezradil dravcom. Ďalšou špecialitou, týkajúcou sa ochrany prírody, je prísny zákaz pohybu mimo chodníkov, ktorý sa aj naozaj dodržiava. Sú však aj miesta s voľnejším režimom. Vyznačené sú žltými kolmi a nachádzajú sa na logických bodoch príhodných na zastavenie.

Cesta ďalej vedie ešte kúsok lesom a potom, keď už je údolie úzke, sa ide kamennými nánosmi potoka. Niekoľkokrát ho križujeme mostíkmi a na jednom mieste je dokonca chodník zasekaný do skaly nad vodou a opatrený lanom. Zdá sa nám však, že ide skôr o atrakciu ako o nevyhnutnosť. Po chvíli sa trasa stáča doľava a začína stúpať svahom vrchu Margunet. Otvára sa nám výhľad na záver doliny Val da Stabelchod. Tri zastávky chodníka nás postupne oboznamujú s rôznymi formami erózie, ktoré tu môžeme vidieť, ukazujú skaly, kam sa s pomocou ochranárov znovu vrátil majestátny orlosup a posledná predstavuje vysokohorskú kvetenu. Z tej ma najviac zaujal plesnivec, ktorý som v prírode ešte nevidel.

Preteky so slnkom

Hore chcem byť skôr, než na vrchol vrhne tieň omnoho vyšší Piz dal Fuorn. Jediné, čo ma v serpentínach zdržuje, je obzeranie, či tu náhodou nejaký plesnivec neuvidím. Jeden tu síce je, ale chatrný. Sklamaný pridávam do kroku, keď tu zrazu hneď vedľa chodníka sa jeden pekný vyníma. Vystihnúť okamih bezvetria na peknú fotku nejaký čas zaberie. Brat už je medzitým skoro na vrchole, tak ho musím dobiehať.

Máme šťastie a chytáme hore posledné slnečné minúty. Naše prvé pohľady smerujú na juh k Munt la Schera a Munt Chavagl, ktoré sme mali v úmysle zdolať, ale včerajšie počasie to nedovoľovalo. Na východe sa hory rozostupujú v Pass dal Fuorn a v diaľke nesmelo z oblakov vykukujú zasnežené štíty zo skupiny talianskeho Ortleru. Od severu a západu výhľad uzatvárajú trojtisícový Piz Murters a o čosi menší Piz dal Fuorn. Schádzať budeme na druhú stranu do Val dal Botsch, ktorá je už ponorená v tieni.

Najprv kúsok traverzujeme trávnaté úbočie a potom sa cestička spúšťa dolu, priamo po nízkom, ale výrazne formovanom hrebeni. Celé to pôsobí ako veľký prírodný amfiteáter. Voľnosť priestoru si však nemôžeme vychutnávať príliš dlho, tak chvíľami aj pobehneme, aby sme sa vrátili včas. Zrazu vidím, že čosi beží oproti. Veď je to kamzík! Zbadá nás a ostáva stáť asi 20 alebo 30 metrov od nás. O dve sekundy však už ladnými skokmi zbieha druhou stranou hrebeňa a stráca sa v doline. Zhodou okolností sa to celé odohráva pri informačnej tabuli o kamzíkoch, takže to máme aj so živým príkladom.

Po pár serpentínach končíme na dne údolia. Doprava stúpa chodník do sedla a prechádza na druhú stranu hrebeňa. My sa musíme pustiť vľavo po prúde potoka. Voda sa o chvíľu stráca v hĺbke štrkových nánosov a na dolinu padá zvláštne ticho. Jedna z posledných zastávok chodníka upozorňuje na veľké šelmy. Spolu sa tu vyskytujú rys, vlk a najnovšie aj medveď. Práve ten sa sem vrátil po dlhých rokoch dosť komplikovanou cestou a je asi najsledovanejším zvieraťom v parku. Od chatky na Alp Stabelchod sme nikoho nestretli a aktivita zvierat stúpa, o čom svedčí aj kamzík, ktorého sme stretli na chodníku. Bol by to teda riadny paradox, keby som svojho prvého medveďa na turistike stretol práve tu.

Mierne napätie zo mňa opadá, keď opäť križujeme cestu v hlavnom údolí a do hotela je to už len kúsok, aj to po známej ceste. Dokonca tu dobiehame aj oneskorené slnečné lúče, presvecujúce ponad Grimmels. Rekapitulujem si dnešné popoludnie. Nebola to síce dlhá túra, no zato plná pestrých zážitkov. Je tu krásna a asi najdivokejšia príroda v celej krajine. Keď si však uvedomím, aký rozruch je tu povedzme kvôli medveďovi alebo vlkovi, príde mi to úplne smiešne. Veď u nás sú bežnou súčasťou lesa. Švajčiari chránia a obnovujú to, čo už takmer nenávratne stratili a na miestach, kde sa kedysi nešetrne hospodárilo. Len dúfam, že si uvedomíme, čo máme, skôr ako o to prídeme.

Webová stránka Švajčiarskeho národného parku

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek