Trasa

Sliezsky dom – Velická dolina – Litvorové sedlo – Malá Litvorová veža – Veľká Litvorová veža – Lavínový štít – Zadný Gerlach – Tetmajerovo sedlo – Gerlachovský štít – Batizovský žľab – Batizovské pleso – rázcestie pod Suchým vrchom – rázcestie pod Batizovskou zákrutou – Velický most – Tatranská Polianka

Príprava

Keď na jar tohto roku prišiel manžel s nápadom ísť na Gerlachovský štít Martinovou cestou (II – III UIAA), pripadalo mi to ako holá nemožnosť. Po dvoch pôrodoch, chronicky nevyspatá, s kondičkou na bode mrazu. Manžel sa ale nikdy ľahko nevzdáva, zostavil tréningový plán a začala pomalá premena zmľandravenej turistky na lezkyňu – ašpirantku. Pravidelné behanie, túry, lezenie na skalkách a "Martinovka" bola čoraz reálnejšia. Manžel je síce lezec, ale nemá dosť skúseností, aby si trúfol viesť a istiť ma takú dlhú a na orientáciu náročnú trasu. Sami dvaja s Kroutilom v ruke by sme tam mohli stráviť pár „pekných“ dní a nedošli by sme možno ani na Zadný Gerlach.

Padlo teda rozhodnutie zaplatiť si horského vodcu, Tibora, ktorého nám odporučil jeden náš známy. Mal to byť náš vzájomný darček k piatemu výročiu sobáša. Celý podnik napokon ohrozila návšteva Orlej prti, kde nás zastihla búrka a pod vplyvom tejto skúsenosti som "Martinovku" vymazala z hlavy. Manžel je našťastie múdry muž. Dva týždne o "Martinovke" ani necekol a potom mi oznámil, že volal Tiborovi, že má voľno 15. septembra. Netuším prečo, ale z úst mi nevyšlo: "Preskočilo ti?", ale povedala som: "Dobre."

Do Litvorového sedla

Celý týždeň pred výstupom sme úzkostlivo striehli na počasie. Ako na potvoru mal tesne predtým prechádzať front a streda so štvrtkom si podávali zrážky ako ping-pong. Front sa napokon vypršal v stredu večer a štvrtok bol hlásený bez oblakov, hoci dosť chladný. V stredu večer volal manžel Tiborovi a ten nám oznámil, že jediný voľný transport z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom je o štvrtej ráno. No čo už, bola naša odpoveď, a do batohu sme pribalili čelovky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Štvrtok, 15. 9. 2011 3.00 h - Vavrišovo budíček. 3.20 h – odchod z domu, 4.00 h – Tatranská Polianka. Hotelové auto parkuje súčasne s nami, nastupujú ešte štyria ďalší chlapi. Tibor prichádza posledný, okamžite sa hlási moja hanblivosť. Keďže sme prišli s vlastným matrošom, zaujíma ho, koľko toho máme nalezené. Lukáš porozpráva, teraz je rad na mne. "Nuž, začala som liezť len popri Lukášovi. Vieš, body za umelecký dojem nedostanem, ale preleziem."

V aute sa dozvedáme, že šofér dnes do deviatej musí hore vyviesť 120 ľuďí! Dúfam, že nejdú všetci na Gerlachovský štít, prebehne mi hlavou. Na Sliezskom dome sa bez dlhých rečí dávame na pochod. Štyria chlapi za nami v tesnom závese dupú bez čeloviek. Nad Kvetnicovým vodopádom sa odpájajú od značky. "Idú do Velickej próby?", pýtam sa Tibora. "Zrejme áno". "A čo tam teraz budú robiť bez čeloviek?", pokračujem nechápavo. "Asi majú radi vzrúšo." Okolo nás je slušná tma. Svieti síce mesiac, ale začiatok doliny pokrýva hmla, čelovky sú rozhodne užitočné. Mesiac spoza gerlachovského masívu premieta na hmlu zlovestný zubatý tieň.

Cesta dolinou ubieha rýchlo, kdesi medzi Dlhým plesom a Poľským hrebeňom schádzame mimo chodníka do Zadnej Velickej doliny. Skáčeme z balvanu na balvan, každú chvíľu ma zapotáca. "To máš rozcvičku na hrebeň", hovorí mi manžel. Tibor nás necháva ďaleko za sebou. Je neuveriteľné, ako potichu kráča! Nám každú chvíľu odskakujú skalky spod nôh, alebo zarachotí pohyblivý balvan. Tiborovi sa pod nohami nepohne ani kamienok. Začína svitať, vypíname čelovky. Po balvanoch nastupuje suťovisko, mám pocit, že najviac výškových metrov nastúpame práve tu.

6.20 h - Tibor nás čaká v Litvorovom sedle a vybaľuje matroš. Je poriadna kosa, od západu fúka protivný vietor. Obliekame na seba, čo sa len dá, čokoládu rozmrazujeme horúcim čajom a vychutnávame si moment, keď slniečko prvý raz vykukne spoza štítov. Rozcvička je za nami, teraz začne skutočná zábava.

Litvorové sedlo – Zadný Gerlach

Obliekame sedáky a naväzujeme sa na lano. Prekvapuje ma malá vzdialenosť medzi mnou a Lukášom, ale nekomentujem. Dávame sa do pohybu, no po chvíli ma Tibor zastavuje. "Zvoľni, ideš moc rýchlo." Nechápem. Nadávali mi už všelijako, ale do rýchlych ešte veru nie. "Rýchlo? Veď ma stále ťaháš za lano." "Hej, ale tak to má byť. Celý deň ťa tak budem ťahať. Musím ťa cez to lano cítiť, keď na teba nevidím. Ty sa snažíš ísť rýchlejšie a nestíham hľadať najlepšiu stopu v teréne." Tak zvoľňujem, a ideme ďalej. Zatiaľ je to ľahké, myslím si pre seba, užívam si pohyb po skalách a zakrátko už dávam dolu rukavice, čo mi je tak teplo na ruky. Otravuje ma len lano, nikdy ho nemám na správnej strane a tak ho musím každú chvíľu preskakovať. Pri prvom dlhšom výleze nás Tibor necháva stáť a ide dopredu, keď urobí aký-taký štand, pískne a doliezame za ním. Začína nám prekážať krátke lano medzi nami dvoma, miestami to totiž vyžaduje synchrónne lezenie a také dačo sme veru necvičili. Raz potiahnem Lukáša, raz on mňa, samozrejme vždy v nevhodnej chvíli. Keď sa pýtam Tibora, čo s tým, dozvedám sa, že vzdialenosť je normovaná, je to pre našu bezpečnosť a jednoducho musíme si s tým poradiť, ako vieme.

Bála som sa, že dnes to bude mĺkva túra. Manžel introvert, ja mám sociálnu fóbiu a s nami cudzí človek. Reč ale napočudovanie nestojí. Preberáme s Tiborom naše horské začiatky, deti, rodinné dovolenky a neviem čo všetko ešte, Tibor sa ukazuje ako príjemný spoločník.

Už chápem, čo znamená trasa náročná na orientáciu. Darmo by ste sa ma teraz pýtali, ako a kde sme čo liezli, preliezali, či obchádzali. Ani si nie som istá, kedy sme boli na Malej a Veľkej Litvorovej veži. Vežička ako vežička, skala ako skala, raz sme na východnej strane, raz na západnej strane hrebeňa. Nechápem, ako si to Tibor môže pamätať. Tvrdí, že túto trasu pýtajú klienti tak raz, dvakrát do roka. Expozícia je miestami naozaj impozantná a to nás ešte len čaká slávny vrcholový hrebeň. Priznávam, som od prírody posero a dnes veru musím veľa miest najprv predýchať. Manželov tréning ale urobil svoje. Na začiatku leta mi robilo problém pozerať dolu z Rysov, teraz sa už viem od takých pocitov odpútať a sústredím sa len na skalu a na kroky, ktoré treba urobiť. "Neboj, to dáš", povzbudzuje ma Tibor veselo. Občas zakladá aj postupové istenie, ale mám pocit, že je to len pre lepší pocit. Radšej veru padať nebudem. Lukášovou úlohou je všetky sľučky a frendy po nás pozbierať, Tibor nám pritom rozpráva o klientovi, čo za ním veselo doliezol a všetok matroš nechal pekne v stene.

Z celej tejto časti mi najviac utkvela v pamäti jedna lávka, myslím, že to bolo niekde medzi Veľkou Litvorovou vežou a Lavínovým štítom (dodnes neviem, ako sa volá). Krátko nad ňou Tibor zastal, že tu je najťažšie miesto na trase, treba dolu zliezť. Robí štand a prvý ide dolu Lukáš. Keď vidím, čo chytá a stúpa, ťažko pregĺgam. "Dobrý horolezec je ten, čo dokáže zliezť to, čo vyliezol.", doberá si ma Tibor. Nakoniec ma ale radšej spustí, sám ten kúsok zlaní a prechádza na druhú stranu. Sú tam dve výrazné police, po spodnej sa ide, hornej sa drží, len je to kúsoček previsnuté. Na záver sa treba vyškriabať po policiach nahor. Tu veru moje lezecké (ne)schopnosti dostali zabrať. "No, už som tu veru videl aj horšie", utešuje ma Tibor.

Nad nami je nádherný modrý plech, štíty majú bezchybné ostré kontúry, nad Liptovom, Spišom aj Poľskom leží hustá načechraná šľahačka. Počasie nám praje. V takýto nádherný jesenný deň by bolo hriechom sedieť doma.

Zo Zadného Gerlachu až na vrchol

Myslím, že Zadný Gerlach by sa nedal s ničím pomýliť. Nie kvôli schránke, ktorá hlása jeho názov a nadmorskú výšku. Mám pocit, akoby sme vyliezli na nejakú rozhľadňu. Skalami vydláždená podlaha, dookola kruh skál ako hradby a výhľady a výhľady. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a čítame "perly", ktoré tam zanechali ľudia pred nami: "Lezieme Martinkou a sme z toho otrávení". Chudáci. My máme od takýchto pocitov na míle ďaleko, sme plní horskej eufórie a dnešný deň by sme nemenili za nič na svete.
Je desať hodín. Za chvíľu nás čaká veľkolepé finále výstupu, ale mne sa akosi ťažko vstáva. Jaj, zle-nedobre, príliš som sa zasedela, nôžky sa mi chvejú. Zostup do Tetmajerovho sedla na nás našťastie nekladie veľké nároky. Horšie je to s vetrom, ktorý zosilnel a nepríjemne na nás doráža.

Na chvíľu vypínam mozog a bezmyšlienkovite kráčam za lanom. Tibor ma hneď pucuje: "Kadiaľ to kráčaš? Lano nie je značka. Nevidíš chodník? Ak nepoužívaš hlavu a ideš za lanom, môžeš si cestu pekne sťažiť." Sme v sedle a nad nami Gerlachovský štít. Čaká nás posledný výlez. Dávam pozor, kadiaľ lezie Tibor, ale za chvíľu je z dohľadu. Fuj, ten vietor je protivný. Napínam uši pod čiapkou, aby som počula Tiborovo písknutie. Jediné, čo mi kazí radosť z lezenia, je vietor. Inak je to tu super. Vidím síce, kade ide lano, ale keďže už viem, že to nie je značka, snažím sa používať hlavu a hľadať čo najlepšiu cestu. Väčšinou je tu chytov a stupov bohate. Som ale dosť pomalá a Tibora zatiaľ na štandoch klepe od zimy. Zrazu sme hore. Tibor si berie foťák, aby nám urobil akčné fotky z hrebeňa, keď už máme výročie.

Tak a máme pred sebou „najkrajšiu časť Martinky“. Myslela som, že si ju budem užívať, ale mozog ma zrazu nechce poslúchať. Tvrdí, že tie šlichty na obe strany sú fakt veľké. Môj morál vzal roha. Asi som sa už príliš dlho sústredila a vyčerpala svoju dennú kvótu. Tibor skáče z balvanu na balvan s ľahkosťou a eleganciou, ja sa každej skaly kŕčovito držím a úzkostlivo dodržujem zásadu troch pevných bodov. Je to k zlosti. Cieľ je na dohľad a predsa tak ďaleko. Ďalší a ďalší balvan. Nemá to konca. Tam, kde by som mohla kráčať, idem na všetky štyri, ani mi nevadí, že turistom na vrchole poskytujem zábavné divadielko. Na poslednú skalu pred vrcholom si rezignovane sadám obkročmo. Tiborovi práve došla trpezlivosť: "To ako chu--- si si tam sadla? Zdvihni riť a obíď to sprava."

Konečne som v cieli. Vyššie sa už nedá, geodetický bod neomylne ukazuje najvyššie miesto republiky. Nasledujú tradičné vrcholové fotky. Je 11.20 h a na Gerlachovskom štíte práve vrcholí premávka. Pripomína mi to národný výstup na Kriváň. Kam sa pozrieš, všade ľudia. Gerlach cez sviatky by mali hádam zakázať. Horskí vodcovia si tu dnes dali nedobrovoľnú stretávku. Len dvaja mali dnes šťastie a vyhli sa Velickej próbe. Tibor je jedným z nich, ostatní sa čudujú, že je už tu, keď šiel s klientmi Martinkou. "To ste takí dobrí?", pýtajú sa. "Nie, len sme začali už o štvrtej", ideme s farbou von.

Aj dolu sa raz musí

Nejako sme si našli miesto na sedenie. Teraz mi to dochádza. Som na Gerlachovskom štíte. Dokázala som to. Prišla som sem Martinovkou. Zmocňuje sa ma eufória, nadšene volám rodine. Tibor veru nadšený nie je: "Toľko ľudí, to smrdí prúserom." Na potvrdenie jeho slov neopatrný turista zhadzuje kameň do Batizovského žľabu. Skalááá! Pozóóór! a séria nadávok sa ozýva dolu žľabom. Zostup asi nebude žiadna sranda. Jóój, vôbec sa mi do toho žľabu nechce, ale čo už, aj dolu sa raz musí.

Tibor nás súri, teraz sa urobila medzera medzi ľuďmi. Tvárou napred, nohy spúšťať a rukami sa držať po stranách. Tak znejú jeho pokyny. Lukášovi to robí dosť problém. Zvyk je železná košeľa a on je zvyknutý schádzať bokom alebo cúvať. Ja sa veru ani na zadok sadnúť nehanbím. Po tom, čo sme dnes prešli a preliezli, je Batizovský žľab ako za trest. Tibor a ostatní vodcovia nás ženú dole žľabom ako ovce. Už aby sme boli dolu. Ani próba vo mne nezanecháva silnejšie emócie. Dnes po prvý raz ma zrádzajú moje garmontíky. Nepríjemne ma bolia palce na nohách, cítim, že to skončí zlezenými nechtami. Tibor s Lukášom kecajú o štítoch, výstupoch, ľadoch a všetkých možných horolezeckých témach, na čo sa bohužiaľ nechytám. Čuším, kráčam a trpím. Už som ako malá morská víla. Je to na mne vidieť, musím s pravdou von. "Počkaj, okúpeme sa v Batizovskom plese, hneď ti bude lepšie", sľubuje mi Tibor. Že to myslel vážne, pochopím, až keď táboríme pri plese a on sa celý ponorí do ľadovej vody. Na moje prekvapenie ho Lukáš nasleduje. Mne úplne stačí ponoriť si nohy, ľadová voda naozaj pôsobí blahodárne. Dúfam, že sa tu dnes netúla žiadny ochranár.

Nepríjemný záver

Je čas porátať sa s Tiborom. Odovzdávame peniažky, ďakujeme za výstup, Tibor nám rozpráva, kde všade by sa ešte dalo ísť. Počúvame a myslíme si: Všade by sme vďačne išli, ale žiaľ, nekradneme. Musíme sa my len sami zlepšiť a stať sa sebestačnými.
Tibor nás odrádza od návratu sa Sliezsky dom. Teda skúsiť to môžeme, ale či sa vtesnáme do nejakého transportu a o koľkej, to nám nemôže nik zaručiť. Sami sme videli gerlachovské davy. Teraz sú tri hodiny. Uvažujeme. Tibor už fičí na Sliezsky dom, rýchlo sa nám stráca z dohľadu. Napokon sa rozhodujeme zísť pešo do Tatranskej Polianky.

Nebudem sa rozpisovať, ako ťažko sa nám šlo. Viete si sami predstaviť zostup po výdatnej túre. Vibramy a asfaltka, to je nanič kombinácia, nálada rýchlo klesá na bod mrazu. Až keď už konečne vyzutá sedím v aute, začína sa mi vracať radosť. Radosť z toho, že som strávila nádherný deň v horách, že som prešla Martinovou cestou, že som opäť raz prekonala samu seba a posunula svoje hranice, že som zdolala Gerlachovský štít. Pozerám na štíty, ktoré míňame cestou popod Tatry. Už sa teším, kam pôjdeme nabudúce.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek