Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Po stopách Ötziho II.

Expedíciu v Ötztálskych Alpách sme začali výdatným dvanásťhodinovým okruhom cez horu Saykogel. Na druhý deň sme si naplánovali o niečo jednoduchšiu trasu, výstup na 3457 m vysoký Kreuzspitze. Je jedným z najvyšších štítov Východných Centrálnych Álp, kam sa dá dostať bez ľadovcovej výstroje. Podľa všetkých informácií by malo ísť o technicky nenáročnú túru, sme ale zvedaví, čo s našou kondíciou urobí pohyb vo výške v akej ešte nikto z nás nebol.

3. deň

Stúpanie na Kreuzspitze začína prakticky pred vchodovými dverami chaty, vyzerá to ako keby prvá serpentína viedla priamo od schodov. Modrá obloha bez jediného mráčika sľubuje krásne výhľady a tak sa posilnení výdatnými raňajkami z vlastných zásob krátko pred ôsmou dávame do stúpania. Trávnatým svahom celkom príjemnými serpentínami stúpame asi hodinu, každý má svoje tempo. V nohách trochu cítime včerajšiu túru, ale nikam sa nemusíme ponáhľať. Čím je Martin-Busch-Hütte pod našimi nohami menšia, tým krajšie výhľady sa nám naskytajú. Majestátny Similaun je zatiaľ zakrytý hrebeňom Marzellkamm, takže na protiľahlej strane doliny dominujú Mutmal Spitze a Schalfkogel so svojimi ľadovcami. Približne vo výške 2900 m prichádzame na planinku, kde chvíľu odpočívame pri ruinách chatky, na mape označenej ako Brizzi Hutte. Naľavo od chodníka vidíme pleso Samoar See, zastavíme sa pri ňom až pri zostupe. Z planiny vidíme aj náš dnešný cieľ, javí sa ako krátky, ostrý hrebeň a dumáme, z ktorej strany vedie výstupový chodník.

Našu neistotu vyrieši stúpanie, ktoré nasleduje za planinkou. Chodník sa ťahá najprv doprava, takmer na hranu hrebeňa. Stúpame suťou, chvíľami po skalných platniach, podobne ako včera dominuje bridlica. Asi po pol hodine prichádzame na ďalšiu planinku, značka tu vedie po obrovských skalných blokoch, tento úsek je zaujímavým spestrením pred záverečným stúpaním. Tu stretávame prvých turistov, zostupujúcich z vrcholu, z chaty museli vyraziť viac ako hodinu pred nami. Kreuzspitze vyzerá byť populárnym vrcholom, preto stretneme oveľa viac ľudí ako včera.

V stúpaní do sedielka pod vrcholom je už poriadne cítiť redší vzduch. Krátku prestávku na vydýchanie si dávame po každých dvoch - troch serpentínach. Tie vedú opäť skalami alebo suťou, ruky netreba vôbec používať. Príchod do sedla nám podobne ako včera na Saykogeli vyrazí (aj tak už dosť krátky) dych. Viditeľnosť je ešte lepšia a pred nami sa rozprestiera celá severná časť Ötztalských Álp, nad ktorou kraľuje Wildspitze. Vrchol Kreuzspitze je na dohľad, zdá sa že nás čaká posledných 20 minút, opäť serpentínami. Posilníme sa a s chuťou sa do serpentín púšťame.

Na plató pod vrcholom prichádzame spoločne, celý výstup od chaty nám trval približne tri a pol hodiny. Pri výstupe fúkal chladný vietor, tu hore je skoro bezvetrie. Vrcholový kríž oblieha skupinka štyroch postarších nemeckých turistov a tak chvíľu čakáme, kým ich to prestane baviť. Keď sa vyšplháme ku krížu, ani sa na nečudujeme, že sa im nechcelo odísť. Vyťahujem ploskačku, stojíme na najvyššom vrchole aký sa nám kedy podarilo dosiahnuť. Kruhový výhľad z vrcholu sa slovami nedá opísať, už som stál na všelijakých horách, ale takúto nádheru som ešte nevidel. Wildspitze, Weißkugel, Similaun a ďalšie mohutní alpskí velikáni sa dvíhajú k nebu všade naokolo, väčšina z nich má úpätie prikryté pomaly sa plaziacim ľadovcom. Pod nami vidíme maličkú chatu Hochjoch-Hospiz, odkiaľ sme včera obdivovali štít, na ktorom stojíme. Fotoaparáty cvakajú o stošesť, ale keď vrchol začína byť preplnený, schádzame na plató. Tu si ešte pol hodinu užívame výšku, výhľady, slnko a zásoby z domova.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri zostupe prídu veľmi vhod palice. Suť a prach, ktoré pokrývajú chodník sa občas šmýkajú. Zostupujeme rovnakou cestou (na vrchol vedie iba jedna značkovaná trasa), už sa tešíme, ako sa vyvalíme pri plese Samoar See, ktoré na nás zdola hľadí svojím zelenomodrým okom. Na planinke pri ruinách chatky chvíľu čakám na Romana a Soňu. Oproti mne stúpa štvorčlenná skupinka, „Nazdar“ ma trochu prekvapí, ale keď potom slečna zo skupinky s absolútnou istotou prednesie „Aspoň že to nejhorší už máme za sebou,“ až tak prekvapený nie som. Snáď sa skupinke nič nestane, na to, že ju ešte čakajú dve hodiny stúpania a 500 výškových metrov v riedkom vzduchu znie táto veta až príliš optimisticky.

Pri plese odpočívame, hydratujeme a opaľujeme sa. Slnko dnes pripeká oveľa viac ako včera, ale to nám vôbec neprekáža. Vietor občas sčerí hladinu, ticho rušia iba zvonce oviec, takto má vyzerať alpská idylka. Postavíme sa až keď sa začne ozývať chuť na pivo. Pri zostupe k chate ešte obdivujeme priam učebnicovú bočnú morénu, ktorú vytvoril ľadovec Mutmal Ferner. Ani sa nenazdáme a sme dole, terasa chaty je plná turistov a tak sa skladáme na zem k zábradliu. Do zotmenia máme dosť času, preto ešte plánujeme približne dvojhodinovú prechádzku k ľadovcu Niederjochferner po neznačenom chodníku, ktorý sme videli zhora. Roman uprednosťňuje oddych pred dlhou cestou domov a tak sa popri rozbúrenom potoku Niedertalbach vydávame preskúmať ľadovec iba dvaja.

Začíname po značke vedúcej k Similaun Hütte, tá sa však po chvíli odpojí a stúpa úpätím svahu. My pokračujeme dobre vychodeným chodníkom popri potoku. Dolina, ktorou kráčame, je opäť iná ako včerajšie doliny Niedertal a Rofental. Má oveľa širšie dno, chvíľami sa zdá, že kráčame po obrovskej planine. Často prekračujeme potoky stekajúce z ľadovca Sayferner, občas máme pocit, že sa cez ne nedostaneme, ale nakoniec vždy nájdeme spôsob ako ich prekonať suchou nohou. V závere doliny je stúpanie prudšie, každú chvíľu to vyzerá, že sme už pri ľadovci ale vždy sa objaví nový skalný prah. Kúsok pred ľadovcom si pripadám ako na stavenisku, všade naokolo je piesok a kamene, v piesku sú dokonca stopy od bicyklov. Ľadovec takto zblízka vôbec nepripomína veľké biele monštrum, ktoré sme videli z Kreuzspitze. Jeho dolná časť je tmavošedá, pokrytá štrkom a skalami rôznych veľkostí. Pozoruhodné je ochladenie, ktoré cítime, akoby sme vošli do veľkej chladničky. Chvíľu sa po ľadovci prechádzame, ale zima nás prinúti zaveliť k zostupu. Okolo šiestej sme naspäť na chate, Roman vyzerá byť odpočinutý a tak sa zbalíme a opúšťame toto magické miesto. Čakajú nás dve hodiny dobre známou cestou do Ventu a potom dlhá nočná cesta domov. Tesne pred Ventom nás ešte chytí krátka prehánka, ale dojem z veľmi vydarenej alpskej expedície nám to vôbec nepokazí.

Zhrnutie

Ötztálske Alpy sú krásnym kútom Álp, určite stoja za návštevu. S ľadovcovou výstrojou a skúsenosťami sa dá niekoľko dní putovať od chaty k chate, ale veľa ponúkajú aj „neľadovcovému“ turistovi. Kreuzspitze je jedným z najľahšie dostupných vrcholov nad 3400 m, pri vhodnom počasí, výstroji, skúsenostiach a dobrej kondícii je výstup naň technicky jednoduchší ako na ktorýkoľvek štít v Tatrách.

Autorkou niektorých fotografií je Soňa Stránska.

Fotogaléria k článku

Najnovšie