Túra

Roháčske kolečko 2011

14.11.11
Júlový výlet do Zuberca skončil fiaskom, pretože nám šesť dní vkuse pršalo a veľké plány s hrebeňovkou Roháčov padli. Zmohli sme sa iba na prehliadku Roháčskych plies a vodopádu, samozrejme bez akéhokoľvek výhľadu. Nakoniec sa potvrdilo pravidlo o stabilnejšom počasí na prelome leta a jesene a prišiel návrh od Libora z Moravy, aby sme krivdu napravili a do Roháčov na otočku vybehli. Prihlásil sa ešte Martin a tak som mohol začať behať prstom po mape a plánovať.

Z tohto behania nohy nebolia a tak sa rodia tie najodvážnejšie plány. Vznikli aj kratšie núdzové alternatívy, no hlavná nosná výzva bola nasledovná:
Šindľovec – Ťatliakova chata – sedlo Zábrať – Rákoň – Volovec – Ostrý Roháč – Pľačlivô – Tri kopy – Baníkov – Salatín – Brestová – Predný Salatín – Šindľovec.

Trasa vychádzala niečo cez 26 km a ignorujúc stúpanie a klesanie som smelo nahováral spolupútnikov na túto trasu. Veď čože je to 26 km? A niečo vyše 4.100 výškových metrov hore aj dole? Veď sú to len čísla, nevyskúšaš, nevieš.
Plán presunu bol pozbierať sa u nás v Starej Turej poobede po práci a presunúť sa čo najbližšie ku štartu. Bivakovať vedľa auta priamo pred penziónom Šindľovec sa mi zdalo nevhodné a tak som navrhol nocľah na neďalekom obrovskom parkovisku lyžiarskeho strediska pod Predným Salatínom. Plány sú plány a nakoniec sme vyrážali až okolo ôsmej večer a tak sme do Zuberca dorazili v neskorých večerných hodinách. Cestou nesmela chýbať paranoidná debata o premnožených medveďoch a ich drzosti pri vymetaní kontajnerov. Keďže sme nechceli plánovaným večerným hodovaním žiadneho chlpáča zbytočne dráždiť, navrhol som spať čo najďalej od lesa, ideálne v strede parkoviska. Ťažko povedať, či by nám to pomohlo, no nič iné nám aj tak nezostávalo.

Nakoniec padol návrh prespať v jednom nemenovanom objekte na pol ceste, ktorý bez závory, zámku na dverách či ceduľky informujúcej o zákaze vstupu priam ponúkal ideálne prístrešie a úkryt pred nežiadanou návštevou. Bolo aj tak už asi 11 hodín večer a budíček plánovaný na 4 hodinu rannú, takže v tomto čase sme sa naozaj nemuseli obávať nežiadanej kontroly. Nechcem nikoho samozrejme navádzať na podobné konanie, no mali sme strechu nad hlavou, závetrie a boli sme v relatívnom bezpečí, čo bolo pre nás prvoradé.

Ráno prišlo prv, než by som si želal, no kritizovať som mohol jedine toho, čo ma každé ráno obúva. Pobalili sme a pre bezpečnejšie parkovanie sme odstavili približovadlo pred Šindľovcom. Kedysi sa dalo parkovať asi 2 km ďalej, no dnes je tu rampa, ktorá odkláňa autá na parkovisko lyžiarskeho strediska. Pokúsili sme sa ešte zúfalo odchytiť vodiča Passatu, ktorý zrazu závoru odomykal, no keď som sa k nemu rozbehol a zakričal na neho, zvýšil tempo, naskočil do auta a zmizol. Keď sme si potom predstavili, že by na nás niekto cudzí z tmy reval: "Haló, vedúci", zhodli sme sa na tom, že by sme konali rovnako. Nemám rád úsek červenej značky po Ťatliakovu chatu, lebo je to nekonečná asfaltka. Ale na ranné rozdýchanie to nakoniec nebolo na škodu. Vyštartovali sme presne o piatej. Začalo sa pomaly brieždiť a dorazili sme ku Ťatliakovej chate.

Sedlo Zábrať dalo zabrať

Po krátkych raňajkách na čerstvom vzduchu pri chate sme prudko stúpali po zelenej značke na sedlo Zábrať. Libor sa podľa svižného tempa evidentne vyspal najlepšie (veď aj najhlasnejšie chrápal) a tak sme mu celý čas videli iba chrbát. Chvíľku trvalo, kým sme si každý našli svoju tepovú frekvenciu, no našťastie tento úsek nie je nejako dlhý a tak sme o chvíľu boli hore. Slnko začalo zalievať končiare Hrubej kopy a Baníka, po výstupe na hrebeň sa však spustil taký vetrisko, že sme mali čo robiť s rovnováhou.

Rákoň a Volovec je ešte vcelku pohodový “choďáčik”

Smerom na Rákoň po žltej značke už cesta stúpa pozvolnejšie, no vietor poctivo skúšal, či som si klobúčik dobre priviazal. Chvíľu som zatúžil po oceľových paličkách, čo mi moje hliníkové lietali vo vetre. Až ma z fujáku začínala hlava bolieť. Čím sme však stúpali vyššie, vietor zvolňoval tempo. Keď na chvíľu prestalo fúkať, zistili sme, ako vie byť slnko nepríjemné. Takže sme nakoniec striedavému pofukovaniu boli vcelku vďační.

Na chodníku sme nikoho nestretali, ani keď sme prišli na Volovec. Mohli sme si tak nikým a ničím nerušení vychutnávať nádherné výhľady na slnkom osvetlený hrebeň a dolinu s Roháčskymi plesami, ktorá tiež pomaly vystupovala zo šera. Po modrej turistickej značke, ktorá tvorí slovensko-poľskú hranicu, sme dorazili na vrchol Volovca. Príroda sa pomaly, ale isto prebúdzala, teda, z nášho uhla pohľadu. Pri zostupe z vrcholu ku Jamníckému sedlu, tentokrát opäť po červenej značke, sme natrafili na kamzíka, ktorý ako keby chcel povedať “čo tu tak skoro ráno buntošíte?” S kľudom Angličana mi ešte zapózoval a keď som zbalil foťák, otočil sa nám zadkom a pomaly odcválal preč.

Aj pre toto mám radšej Západné Tatry ako Vysoké, je tu menej turistov a takto skoro ráno je tu úplne prázdno. Keď si spomeniem na turistami obsypaný vrchol Rysov a pochod v nekonečnom zástupe od Popradského plesa na vrchol, až ma striasa. O to viac som si to vychutnával tu.

Ostrým Roháčom začína zážitkový úsek

Z viacerých zdrojov som mal informácie, že výstup na Ostrý Roháč je jedna z najťažších trás v Západných Tatrách. Keď sa konečne v celej svojej kráse pred nami objavil, nevyhol som sa vzrušenému štekleniu v bruchu. A keď začali reťazové úseky, bol som v siedmom nebi, o Liborovi ani nehovorím. Pri niektorých úsekoch som dumal, čo je na tejto trase také ťažké, ale pri exponovanejších som si vedel predstaviť, ako sa tu slabšia osoba môže slušne zaseknúť. Výstup netrval nejako dlho a po chvíli sme sa kochali výhľadmi z vrcholu. Na horizonte sme už zbadali prvé postavy, ktoré sa pomaly presúvali z Rákoňa na Volovec. Aj na hrebeni ostrom ako žiletka z Pľačlivého na Roháč sme zbadali dve postavy. Na chvíľku sme sa pri nich zastavili a prehodili zopár slov.

Od tohto momentu začali ľudia na trase výrazne pribúdať. Väčšina totiž volí trasu na hrebeň cez Smutnú dolinu a od Smutného sedla sa buď vyberie smerom na Roháč, alebo na Baníkov. Po nejakom čase sme sa vydriapali na vrch Pľačlivé, aj keď mne imponuje viac jeho írečité meno Pľačlivô (Plačlivý Roháč). Veď uznajte, koľko poznáte kopcov s “ô” v názve? Tu, na tretej dvojtisícovke našej trasy, si dávame prvú prestávku. Z Pľačlivého bolo krásne vidieť Smrek a Baranec na juhu, odkiaľ sa sem pripája žltá značka.

Veselo na Smutnom sedle

Členitým terénom sme sa presunuli na Smutné sedlo, kde už skupiniek ľudí poriadne pribudlo. Martin začal pochybovať kvôli otlakom o dokončení celej trasy. Tvrdil nám, že si spraví otlak aj v papučiach. No presvedčili sme ho, aby pokračoval. Navzájom sme sa pofotili s “mluvící” dvojicou s pivami v rukách a pochopil som, ktorú základnú potravinu som si do cesty nepribalil. Pre mňa teda predsa len "smutné sedlo". Odtiaľto pokračuje stúpanie na Tri kopy, po Hrubú kopu veľmi často kombinované s klesaním. O chvíľu sme zistili, že názov určite nevznikol náhodou. Reťazové úseky tu pribúdajú a niektoré by som expozíciou kľudne prirovnal tým na Ostrom Roháči. Počasie nám však prialo, doslova plech na nebi a výhľady až do “nevidím”.

Schválne, či stretneme dákych Baníkov

Z Hrubej kopy sa otvára ďalšia scéna dnešného predstavenia a s problémami skúšame identifikovať vrcholy pred nami. GPS hlboko v batohu v kombinácii so silnou dávkou lenivosti bránilo rýchlemu osvetleniu problematiky, tak sme sa spoľahli na informácie z hríbikov (rázcestníkov) a názvy ostatných vrcholov sme tipovali. Je iróniou, že som mal dopodrobna naštudovaný nástup na trasu, vrátane Ostrého Roháča a Pľačlivého, no zvyšok trasy som už len laxne prebehol, ako keby to bola cieľová rovinka. Neveriacky sme zo sedla za Hrubou kopou pozerali, kam nás značka vedie. Severná stena hrebeňa na Baníkov budila rešpekt. Trasa viedla traverzom z južnej strany a na jednom, podľa mňa najexponovanejšom úseku celej trasy, som tiež vypliešťal oči s otázkou “to vážne?”. Úsek totiž viedol cez rozoklaný hrebeň úzkou strminou popri kolmej stene, so slušnou jamou pri nohách. Nakoniec to nebola až taká hrôza, základ bol nepozerať smerom dole a pridŕžať sa reťaze. Odtiaľto už ide trasa viacmenej iba po južnej strane, hrebeň je ďalej viac rozložitý a najvyšší vrchol v Roháčoch bol na dosah. Ďalšia príjemne veselá “mluvící” skupina potvrdila štatistiku návštevnosti našich hôr a vzájomne sme sa pofotili. Do sedla je to už len kúsok.

Martin sa v Baníkovskom sedle rozhodol kvôli bolestivým otlakom zostúpiť do doliny a počkať nás na Šindľovci. My sme potom s Liborom v sedle dumali, prečo je na hríbiku 2 aj čosi hodiny na Salatín, keď je rovno nad nami. Tento strašný omyl, spôsobený už spomínanou lenivosťou vytiahnuť mapu, nás stál riadnu porciu morálu. Keď sme vyliezli na pomyselný Salatín, čo bol v skutočnosti vrch Pachoľa, pozreli sme pravde do očí. Otáčali sme sa východne na 6 dvojtisícových vrcholov za nami a pri pohľade na skutočný Salatín a Brestovú, ktoré sa strácali na horizonte pred nami, nám zamrzli úsmevy na tvári. Trest za podcenenú prípravu. Ale boli sme odhodlaní bojovať a tak sme pokračovali ďalej.

Salatín, Brestová a cez Predný Salatín šup šup dole...

Nastúpané výškové metre sa začali prejavovať a neustále stúpanie a klesanie na veselosti rozhodne nepridávalo. Hrebeň od Pachoľaťa vedie severovýchodne na vrch Spálená, potom sa skoro o 90° stáča severozápadne na Salatín. Terén je viacmenej stále skalnatý a členitý, iba úsek cez Spálenú je príjemne mäkký a rovný, no nemá to dlhé trvanie. Cez hrebeň Skriniarky začínajú opäť preliezačky, na pár miestach opäť reťaze. Ako som sa na ne tešil, tu som už cítil, že ich mám plné zuby.

“Pravý” Salatín sme konečne mali nad sebou a čakalo nás dlhé stúpanie. Kráčali sme malými serpentínami z nohy na nohu, zapichujúc paličky do zeme. Každé stúpanie musí raz skočiť, som si stále v duchu hovoril a ono to naozaj funguje. Dorazili sme na plochý vrchol Salatína, deviatej a poslednej dvojtisícovky na našej trase. Ľudí sme tu nestretli žiadnych. Cesta ďalej podozrivo dobre pokračovala s miernym klesaním až po optický okraj, za ktorým som čakal zase skaly. Na moje prekvapenie nás čakalo iba šmykľavé suťovisko. Tu sme po dlhšej odmlke stretli zopár turistov, tentokrát s plnou poľnou. Zistili sme, že idú bivakovať na Salatín a ten stupák s báglami som im rozhodne nezávidel. Prešli sme cez sedlo Parichvost, na Brestovú to bolo už len mierne a krátke stúpanie. Zopár Poliakov sedelo pri hríbiku a hneď som ich zneužil na naše spoločné foto. Škvŕkanie v našich žalúdkoch si vyžiadalo prestávku a tak sme sa zvalili do trávy, chvíľu oddychovali a kochali sa pohľadmi na končiare, cez ktoré sme dnes prešli. Samému sa mi nechcelo veriť, boli také majestátne a tak ďaleko.

Finále!

Z Brestovej na Predný Salatín to nie je až také čisté klesanie, ako sa z diaľky môže zdať, no pár “pohupov” sme zvládli relatívne v pohode a ocitli sme sa na vrchole Predného Salatína. Prekvapil nás doslova anglický trávniček so stolom a lavičkami. Tu som sa pred zostupom radšej rozhodol ošetriť a prelepiť si náplaste, ktoré si vždy preventívne nalepujem tesne pred šliapaním. Dobehla nás skupinka mladých turistov, myslím, že prvých Slovákov na trase, no zrejme pre únavu sa už žiadne veselé debaty nekonali.

Po krátkom oddychu sme sa dali na zostup. Trasa Spáleným žľabom ide krátkymi serpentínami a často kolmo na husté vrstevnice. Nejako sme 700 výškových metrov zostúpať museli. Najviac trpeli kolená a informácia o 2 km vzdušnou čiarou do cieľa pri tomto prudkom klesaní neveštila nič príjemného. No tak ako výstup, ani zostup netrvá večne a po nejakom čase sme sa vytešovali z prvých stĺpov zjazdovky. Zalial ma obrovský pocit radosti, keď sme vyšli z lesa a zbadali veľké parkovisko, ktoré nám dávalo nádej, že cieľ je na dosah. Ešte sme zavolali rodinám, že sme to zvládli a po kúsku asfaltky sme dorazili na Šindľovec, kde sa už na nás z terasy ceril odpočinutý Martin. Pre únavu sme sa rozhodli za volantom striedať a tak som vysnívané pivo nahradil dvoma kofolami, no chutili mi ako nikdy. Nahádzali sme veci do auta a vyrazili domov.

Čo záverom? Pre kondične zdatných to je super prechádzka, určite poriadne preverí prípravu, no pre dokonalé vychutnanie by som to osobne rozdelil na dva dni. No to už nechávam na vás.

Fórum 38 príspevkov
Roháčske kolečko 2011 25/12/11 18:34 38 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra BéKáčko - absolútny prechod Bielych Karpát Hrebeňovky sú na Slovensku obľúbenou turistickou disciplínou. Katalóg najobľúbenejších ponúka Malé Karpaty, Vtáčnik či Považský Inovec, pokračuje masovkami Malá a Veľká Fatra až po lahôdky pre fajnšmekrov v podaní Nízkych a Západných Tatier. Určite ich je viac, no nie je cieľom článku ich všetky menovať. Nás zaujali tentoraz naše Biele Karpaty. 28/01/17 Jaroslav Naď Biele Karpaty
Túra Sicília - výstup na Monte Cofano Ak ste čítali môj predošlý článok, ako a kam zdrhnúť z pláže na kopce počas rodinnej dovolenky na západe Sicílie, určite viete, že základom je vybrať destináciu, kde sa vôbec nejaké kopce nachádzajú. Počas dovolenky som si tak odbehol po Monte Monaco na Monte Cofano, ktorému je venovaný článok. 25/10/16 Jaroslav Naď Svet
Túra Sicília - výstup na Monte Monaco Ak ste si na úvodnom obrázku všimli len slnečníky a more, ďalej radšej ani nečítajte. Článok je, aj keď samozrejme nie výhradne, určený obetavým partnerom-horalom, ktorých krajšia polovička preferuje chytanie zlúčeniny bronzu v polohe ležmo na piesku, za ktorý by si slovenský murár nechal do kolena vŕtať a za šplechotu nepitnej vody pod slnkom, ktoré za ideálnych podmienok aj starému vetchému berberovi vysuší posledný tuk na ušnom laloku. 11/10/16 Jaroslav Naď Svet
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Najkrajšie pešie okruhy 1. + 2. diel Keď vydavateľstvo DAJAMA začalo s edíciou Po Slovenskou, prvou lastovičkou bol sprievodca Najkrajšie pešie okruhy z roku 2013. V tomto roku vydavateľstvo pristúpilo k jeho opätovnému vydaniu s drobnými zmenami, okrem toho však vydalo pokračovanie a v pláne je aj tretí diel. Okružných trás na Slovensku sa dá urobiť naozaj veľa a tak sme sa pozreli, čo autorov knihy zaujalo tentokrát. dnes Soňa Mäkká Mapy a knihy
Lezenie Vareškovým hrebeňom na Slavkovský štít Je ešte len koniec marca, ale dobrá predpoveď napovedá zotrvanie teplého počasie aj počas najbližšieho víkendu. Rozhodli sme sa preto, že slnečnú sobotu využijeme na dlhšie odkladaný prechod hrebeňa, ktorý začína od Východnej Slavkovskej veže a smeruje na Slavkovský štít. Ide o pomerne známy Vareškový hrebeň, oddeľujúci Veľkú Studenú dolinu od Slavkovskej dolinky. dnes Michal Mikuláš Vysoké a Belianske Tatry
Túra Beskid, Kasprowy Wierch a Dolina Gąsienicowa v zime V predchádzajúcej časti sme si predstavili prechádzku na hraničný hrebeň v letnom čase. Išlo o preskúmanie terénu pred zimou. Tentokrát sa po takmer rovnakých stopách vydáme bielou Gąsienicowou dolinou, keď bude lákadlom pohľad na zatvorenú slovenskú krajinu Vysokých a Západných Tatier. Na začiatok pridáme krátku prechádzku za výhľadmi ponad Kotlinu Zakopiańsku a na takmer celé Tatry. Posledný deň bude patriť vzácnemu zoskupeniu kolíb - “Bacówiek” na lúke Polana Kopieniec. včera Roman Matkovčík Tatry, Západné Tatry, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Roháčske kolečko 2011 25/12/11 18:34 38 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tatry - Západné Tatry - Roháče
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2178 m n. m.
    • min: 1010 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2348 m
    • klesanie: 2348 m
  • Vzdialenosť
    • 27 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 26.08.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 49.2364 ° SŠ
      dĺžka: 19.7184 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2364 ° SŠ
      dĺžka: 19.7184 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • penzión Šindľovec, potom po červenej je bufet cca 2 km, Ťatliakova chata, všetko obmedzené otváracími hodinami, prameň na trase nie je
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Zuberec (bus) - Zverovka (bus), Zverovka-Šindľovec (parkovisko)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.65 (0.08)