V sérii článkov sa vyberieme na východ Kanady, do provincie Québec. Strávime 28 hodín vo vlaku a prevezieme sa po najfotogenickejšej železnici Severnej Ameriky na východ od Skalistých hôr. Rozložíme si “základný tábor” v mestečku s poetickým názvom Sainte Anne des Monts a odtiaľ podnikneme túry na štyri vrcholy, nachádzajúce sa v pohorí Chic Choc, patriacom do Apalačského horského reťazca. Zoznámime sa aj so zaujímavými štvornohými a operenými obyvateľmi, žijúcimi v Národnom parku Gaspésie. Ak máte záujem, vlak je pristavený na prvej koľaji.

Londýn - Montreal

Je piatok ráno 19. augusta a vlak, ktorý nás má odviezť do Montrealu, práve prichádza. Mesto Londýn sa nachádza na juhu provincie Ontário, asi 200 km juhozápadne od Toronta. Cesta do Montrealu je dlhá 720 km a trvá asi 10 hodín, aj s jeden a pol hodinovým prestojom v Toronte. Do Toronta je to viac-menej stále cez polia a po rovine, čoskoro po opustení torontskej aglomerácie sa však železnica priblíži k jazeru Ontário a kopíruje jeho severný breh až do mesta Kingston. Tu z jazera Ontário vyteká Rieka svätého Vavrinca. Ešte niečo vyše dvoch hodín a na ľavej strane sa objaví centrum Montrealu s typickými mrakodrapmi a vrchom Mont Royal v pozadí. Montrealská hlavná stanica sa nachádza v tuneli priamo pod centrom mesta. Čaká nás tu prestup na “The Montreal-Gaspé Train”.

Anabáza v Montreali

Železničná doprava v Kanade je, povedal by som, až prehnane úzkostlivo zorganizovaná a od tej, na ktorú sme zvyknutí v Európe, sa dosť odlišuje. Do vlaku sa nastupuje podobne ako do lietadla cez takzvané “gates” (brány) a až po dôkladnej kontrole lístkov. Niečo také ako pobehovanie po peróne a hľadanie správneho vlaku tu neexistuje. Pre niekoho možno výhoda, ale mne osobne to dosť lezie na nervy. A tak s našimi veľkými ruksakmi poslušne vystúpime z vlaku a ideme si nájsť správnu “gate”. Podotýkam, že vlak, na ktorý prestupujeme, je na tom istom nástupišti, ale pravidlá sú pravidlá a diskusia o nich sa tu nemusí vyplatiť.

Stojíme teda pokorne v rade a pri kontrole lístkov zriadenec zisťuje, že máme rezervovaný spací vozeň a posiela nás zaregistrovať sa niekde úplne inde. “S neskrývaným nadšením” pobehujeme s veľkou batožinou po rozľahlej montrealskej stanici, zaregistrujeme sa a dotyčný pracovník nás posiela do čakárne, vyhradenej pre cestujúcich prvou triedou a spacími vozňami. Tu strávime zopár minút a po chvíli nás zavolajú do vlaku. Sme presne na tom istom nástupišti, kde sme boli pred pol hodinou, nájdeme správny vagón a… tak to je teda šok. Máme zaplatený oddiel na spanie pre dve osoby, ale v našom oddieli sú len akési pochybné “záhradné” kreslá a navyše tam sedí akýsi dedko. Ukazujeme mu lístok, dedko voľačo po francúzsky zadrmolí a zmizne. Ale kde v prdeli sú postele, za ktoré sme zaplatili? Treba sa však na veci dívať pozitívne, máme tu vlastný záchod, vlastné umývadlo, navyše máme dovolenku, tak čo. Vlak sa pohne, len náhodou nájdem tlačítko, ktorým možno privolať sprievodcu, ktorý nám vysvetľuje celú záhadu. Postele sú zabudované v stene a keď príde správny čas, tak nám ich príde rozložiť. No to sú mi teda veci.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

The Montreal-Gaspé Train

Z Montrealu sme vyrazili o pol siedmej večer a tak sme toho už veľa nevideli, keďže o ôsmej už je tma ako v rohu. Večera bola celkom chutná, sprievodca prišiel pripraviť postele, tak ako sľúbil a môžeme sa oddávať spánku. Trasa, ktorú máme prejsť, je dlhá 1041 km a je na nej 26 staníc. Vo vlaku strávime asi 18 hodín. Trať obsluhuje len jedna súprava, čo znamená, že vlak do Gaspé odchádza každý druhý deň. Druhá polovica trasy, ktorou už pôjdeme za svetla, je považovaná za najfotogenickejšiu severoamerickú železnicu na východ od Skalistých hôr a o tom sa presvedčíme na vlastné oči. Bohužiaľ, práve túto časť trate možno čaká smutný koniec, podobný osudu niektorých našich železníc. Jej stavba bola dokončená v roku 1914 a tak sa možno nedožije ani svojej storočnice. Podľa rozhovoru s jedným zo spolucestujúcich sa vraj čaká na prvú živelnú pohromu, ktorá zničí časť zvršku a trať bude vyradená z prevádzky. Nákladná doprava tu bola zrušená ako nerentabilná a náš vlak je jediný, ktorý železnicu využíva. Traťová rýchlosť určite nie je vyššia ako 60 km/h a niektoré z početných viaduktov sa prechádzajú rýchlosťou nižšou ako 20 km/h.

Je asi päť hodín ráno, v okne už vidíme záblesky ranného svetla a budíme sa na to, že vlak stojí. Pozerám sa z okna a zisťujem, že sme v stanici Matapédia, kde sa naša súprava rozdelí. Jedna časť si to namieri smerom na juhovýchod do mesta Halifax na pobreží Atlantického oceánu a my budeme pokračovať priamo smerom na východ. Ešte chvíľu si poležíme v posteli, vykonáme improvizovanú rannú hygienu (už ste si skúšali umývať zuby vo vlaku za jazdy?), idem kúpiť na raňajky kávu a niečo pod zub. Sprievodca nám medzitým príde sklopiť postele a asi o siedmej ráno sa vydávame do vozňa s presklenou strechou.

Súprava sa teraz skladá z rušňa, služobného vagóna, dvoch vozňov na sedenie a dvoch na spanie. Medzi vozňami pre cestujúcich je umiestnený jedálenský vozeň so salónikom a oddielom s presklenou strechou, umožňujúcou kruhový rozhľad. Vybehneme po schodíkoch hore, usadíme sa na voľné miesta a pozorujeme pomaly ubiehajúcu krajinu. Prechádzame cez husté lesy, občas sa mihne farma s kravami. Po pravej ruke sa postupne otvára výhľad na otvorené more, záliv Baie des Chaleurs. Pri vode sú roztrúsené pekné rybárske domčeky, pobrežie tvoria skalné útesy a piesočnaté pláže. Na skalách pri pobreží môžeme pozorovať veľké kŕdle kormoránov. Po vysokých viaduktoch prekračujeme niekoľko údolí s divými horskými riekami, ktoré o chvíľu ukončia v mori svoju púť.

Neďaleko od stanice Port Daniel trať vystúpa vysoko na útes a výbežok Cap de l'Enfer prekonáva 190 metrov dlhým tunelom, ktorý je na tejto trati jediný. Na rozdiel od našich tunelov s obmurovkou je to však iba diera vyrazená do skaly. Asi po hodine sa nám po pravej ruke naskytne pohľad na jeden z najznámejších prírodných výtvorov Kanady, morské skalisko Le rocher Percé. Škoda, že je dosť ďaleko. Potom si ešte do sýtosti užijeme lesov a viaduktov a asi o jednej hodine poobede vlak dorazí do stanice Gaspé, kde sa trať končí.

Ako už bolo spomenuté, trať obsluhuje iba jedna súprava, ktorá má v Gaspé dvojhodinový prestoj. Pri našej spiatočnej ceste vlak prišiel viac ako s hodinovým meškaním, a tak máme možnosť pozorovať príchod súpravy. Konečná stanica je v našom ponímaní iba jednokoľajnou zastávkou a tak po vystúpení cestujúcich rušeň vytlačí súpravu do výhybne vzdialenej asi 3 km. Tu sa uskutoční obeh rušňa, vo vlaku za ten čas naplno pracuje upratovacia čata. Po návrate do stanice treba ešte umyť okná, natankovať palivo, nakoniec nastúpia aj cestujúci a hoci vlak dorazil s meškaním, odchádza presne podľa cestovného poriadku.

V Gaspé

Z Gaspé budeme pokračovat autobusom Orléans Express, musíme však najprv nájsť jeho zastávku. Podľa mapy z Googlu by to malo byť od stanice asi kilometer, po moste by sme mali prekročiť záliv Baie de Gaspé a zastávka by mala byť v centre mesta pri moteli Adams. Most vidíme hneď, na druhej strane vyzerá byť centrum mesta a tak dávame ruksaky na chrbát a vyrážame. Po toľkom sedení vo vlaku nám pohyb celkom dobre padne. Je príjemné počasie, autobus má odchod až o dve a pol hodiny a tak sa niet kam ponáhľať. Motel Adams je na kopčeku a nájdeme ho veľmi rýchlo. Naozaj je tu niečo ako improvizovaná autobusová stanica, dokonca si tu môžeme nechať batožinu.

Naľahko sa vydávame spoznať centrum mesta, ktoré tvorí v podstate jedna ulica s obchodmi. Mesto má necelých 15-tisíc obyvateľov a rozprestiera sa na strmom kopci nad úzkym zálivom Baie de Gaspé. V minulosti to bol dôležitý námorný prístav, dnes je to len ospalé malé mestečko, ktoré však rozhodne má svoje neopakovateľné čaro. Vyhladli sme a zišlo by sa niečo zjesť. Polievka so žemľou v rýchloobčerstvení Tim Hortons by potešila. Staviam sa do radu, sympatickej predavačke predostriem, na čo máme chuť, no a stane sa presne to, na čo ma zopár ľudí v robote upozorňovalo. Oni tu naozaj vôbec, ale vôbec nevedia po anglicky. V Montreali vedia, ale tu veru nie. No a my zas pre zmenu vôbec, ale vôbec nevieme po francúzsky. Ľudia stojaci v rade za mnou začínajú byť nervózni, naveľa sa však medzi personálom nájde niekto, čo angličtinu aspoň ako tak ovláda a tak sa nakoniec s chuťou najeme.

Gaspé-Sainte Anne des Monts

Fialový autobus s hrdým názvom Orléans Express je pristavený, v Gaspé začína a konečnú má v Québec City. Trvá to celú noc, my však vystúpime o štyri hodiny, po 240 km jazdy. V autobuse je nás asi desať, sedadlá sú pohodlné a tak si môžeme do sýtosti vychutnávať cestu. Postupne obchádzame celý záliv Baie de Gaspé a vchádzame na územie Národného parku Forillon. Pôvodne sme uvažovali aj nad nejakými túrami, ale chodníky sú tu krátke, nemajú viac ako 5 km. Možno by stálo za to prísť sem, keď nás prídu do Kanady navštíviť rodičia.

Prechádzame horským hrebeňom a po chvíli sa opäť ocitneme pri vode. Sme pri majáku v dedinke Cap-des-Rosiers, kde sa Rieka svätého Vavrinca mení na Záliv svätého Vavrinca. Najprv sme išli dlho po jej prúde vo vlaku, teraz pôjdeme chvíľu opačným smerom. Polostrov, ktorý rieka spolu so zálivom Baie des Chaleurs, okolo ktorého sme išli vlakom, ohraničujú, sa nazýva Gaspésie Peninsula.

Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že cesta je jednou z najkrajších, po akých som kedy išiel. Chvíľami ideme popri gýčovito modrej vode s rybárskymi domčekmi, aby sme potom na okamih vošli do vnútrozemia, krkolomnými zákrutami vystúpali do sedla, odkiaľ sa ponúkajú letecké pohľady na rieku svätého Vavrinca. Niekoľko zákrut, prudké klesanie a sme v ďalšej malej dedinke s roztrúsenými domčekmi a kostolíkmi postavenými v zaujímavom “quebeckom” štýle. Ľudia sú tu asi veľmi pobožní, keďže v mnohých dvoroch vidíme sochy Ježiša, či Panny Márie, podobne ako v Poľsku. No a potom opäť na kopec a ku vode a znova a znova. Neopísateľná krása. Posledných asi 50 km je cesta odvážne vysekaná v skalnom útese a ide tesne popri pobreží. Vodopády podobné Šútovskému môžeme vidieť priamo z autobusu a je ich tu veru dosť. Spolu so zapadajúcim slnkom po necelých štyroch hodinách jazdy vystupujeme v mestečku Sainte Anne des Monts, kde máme zaistené ubytovanie.

Sainte Anne des Monts

Mestečko s necelými siedmimi tisíckami obyvateľov sa stane na niekoľko dní našim prechodným domovom. Ubytovanie sme si zabezpečili cez internet na priváte s romantickým názvom Gîte la Petite Falaise. Nájdeme ho celkom ľahko, na dvore nás víta hravý bígl, a prichádza nám otvoriť pani Ginette, ktorá naozaj, ale naozaj nevie ani slovo po anglicky. A nevie ani po nemecky, ani po rusky a dokonca ani po slovensky (no kto by to čakal?) a tak je všetka naša snaha o rozhovor márna. Normálne ju, chúďa, ľutujem, ako sa snaží s nami komunikovať, ale nejde to. Nakoniec si všetko vysvetlíme cez Google Translator a môžeme sa ísť ubytovať.

Sainte Anne des Monts sme si nevybrali náhodou, každé ráno o 8.00 odtiaľto totiž odchádza autobus do Národneho parku Gaspésie (Parc national de la Gaspésie), o ktorom bude reč v ďaľších častiach seriálu. Mestečko je rozťahané pozdĺž južného brehu Rieky svätého Vavrinca, ktorá tu dosahuje šírku úctyhodných 80 km a vyzerá ako more. Aj som rozmýšľal, že ochutnám, či je v rieke slaná voda, ale nenašiel som odvahu. A tak otázka z úvodu článku ostane nezodpovedaná. Neprekáža, o dôvod viac vrátiť sa sem znova.

Ani na jeden koniec mestečka sa nám peši prísť nepodarilo. Pobrežie tvoria piesočnaté a kamenisté pláže a dá sa tu príjemne prechádzať. Na kúpanie to však nie je, teplota ledva vystúpi nad 20 stupňov. Celé leto sme sledovali počasie v oblasti, slnečných teplých dní mali za celé leto možno päť. Mestečku dominuje dvojvežový kostol, ktorý sa podobá na gotické kostoly v Európe. Okrem toho sú tu dva supermarkety, zopár ďalších obchodov a veľa ubytovacích zariadení, keďže turizmus spolu s rybolovom sú hlavnými spôsobmi obživy miestnych obyvateľov. Ľudia sú veľmi milí a priateľskí, hoci po anglicky vedia veľmi málo.

A kde je sľúbená turistika? V ďalšom článku sa vyberieme na celodennú túru s prevýšením 870 metrov, ale dlhá cesta nás unavila a potrebujeme sa poriadne vyspať.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek