Národný park Gaspésie

Horský masív Chic Choc je súčasťou Apalačského pohoria (Appalachian Mountains), ktoré sa tiahne na východe severoamerického kontinentu. Prevažná časť horského reťazca sa nachádza v USA. Pohorie Chic-Chocs tvorí jeho najsevernejšiu časť a nachádza sa v kanadskej provincii Québec. Hoci vrcholy v pohorí sú veľmi ploché a ich nadmorské výšky nepresahujú 1300 metrov nad morom, pohorie má vysokohorský ráz. Keby som mal tieto hory prirovnať k niečomu na Slovensku, asi by som povedal, že by to mohla byť kombinácia centrálnej časti Nízkych Tatier a hôľnej Veľkej Fatry.

Aby sa územie s unikátnym prírodným bohatstvom uchovalo neporušené aj pre budúce generácie, rozhodli sa kanadská federálna vláda spolu s vládou provincie Québec v roku 1981 založiť Národný park Gaspésie (Parc national de la Gaspésie). Park má rozlohu 802 km2 a nachádzajú sa v ňom rozmanité biotopy, od zmiešaných lesov až po alpínske lúky s charakterom arktickej tundry. Žijú tu viaceré zaujímavé živočíchy, oplatí sa spomenúť unikátne vysokohorské soby, o ktorých bude reč v poslednom zo série článkov. Samozrejme tu žijú veľké šelmy ako americký čierny medveď, či vlk a veľké bylinožravce ako napríklad los. Park ponúka rozmanité druhy aktivít pre outdorových nadšencov. Okrem pešej turistiky je v lete možnosť venovať sa aj kanoistike, či raftingu. V zime sa park stane rajom bežkárov, snežnicových turistov a skialpinistov.

Ráno

Z mestečka Sainte Anne des Monts, kde sme ubytovaní, odchádza každé ráno o ôsmej autobus do návštevníckeho centra (Centre de découverte et de services), ktoré je akýmsi srdcom národného parku. Cesta trvá niečo vyše pol hodiny, autobus na nej prejde takmer 50 km. Spiatočný spoj odchádza z návštevníckeho centra o piatej poobede. Zaujímavá je aj cena, spiatočný lístok stojí príjemných 6 dolárov na osobu. Hoci na dnešný deň hlásia slnečné počasie, takú horúčavu sme nečakali. Vôbec sme si sem nezobrali krátke nohavice, vyzeralo to tak, že ich nebudeme potrebovať. Dnes by sa zišli, ale neprekáža, keď vystúpime vyššie, tak sa ochladíme. Zastávku autobusu nájdeme celkom ľahko, dáme si kávu a niečo pod zub, niekoľko minút pred ôsmou prichádza typický americký školský autobus, nastúpime a môžeme vyraziť.

Hory zbadáme, len čo opustíme mesto, onedlho prekročíme hranicu národného parku a pri ceste sa začnú objavovať dopravné značky, upozorňujúce na prítomnosť losov. Cesta vedie údolím Rieky svätej Anny (Rivière Sainte-Anne), zrazu autobus zabočí doľava a sme pri návštevníckom centre.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zaplatíme vstupný poplatok do národného parku spolu s lístkom na autobus a môžeme vyraziť. Charakter výstupu je veľmi podobný začiatkom túr v slovenských pohoriach. Sme v ihličnatom lese a po kamenistom chodníku stúpame prudko nahor. Nie sú tu síce žiadne značky, ale stratiť sa nedá, lebo okrem chodníka tu nie sú žiadne zvážnice, či lesné cesty, ktoré by nás prinútili blúdiť. Po polhodine prekročíme potok a po pravej ruke sa objaví Le Belvedere de la Saillie, drevená plošina s lavičkami, z ktorej je pekný výhľad na návštevnícke centrum a neďaleký horský hotel.

Trochu nás ničí horúčava, takéto teplo tu asi nemali celé leto. Zopár hltov vody a poďme ďalej priamo hore. Na smerovníkoch tu udávajú dĺžku v kilometroch, čo je dosť zavádzajúce, ale od pracovníka parku vieme, že cesta na vrchol bude trvať ešte asi dve hodiny. Občas vidíme presvitať cez riedke stromy kopce, začína fúkať príjemný vietor a charakter lesa nám naznačuje, že vrchol už nemôže byť ďaleko. Maťa už začína mať dosť a ani nevníma, cez aké “medveďovisko” plné riedko rastúcich smrekov, papradí a malinčia práve prechádzame. Ešte posledný prudký výstup, z ničoho nič sa ocitneme na malej čistinke, smerová tabuľa hlási pol kilometra na vrchol, zrazu vyjdeme von z lesa, ani sa nenazdáme a sme tam.

Náhorná plošina na Mont Albert

Aj keď má Mont Albert dva vrcholy, severný s nadmorskou výškou 1088 metrov nad morom a južný s nadmorskou výškou 1154 metrov nad morom, ani jeden z nich nie je z dôvodov ochrany prírody prístupný. Vrchol tohoto zaujímavého kopca je vlastne veľmi rozľahlá náhorná plošina s rozlohou až 13 km2. Turisti sa môžu priblížiť iba k severnému vrcholu, rozsiahla oblasť v okolí južného vrcholu je pre verejnosť neprístupná. Treba ale podotknúť, že výškový rozdiel medzi prístupnou časťou náhornej plošiny a vlastným severným vrcholom je nepatrný, je to o čosi menej ako 40 výškových metrov. Na náhornej plošine sa nachádza niekoľko jazier, okolo jedného z nich, Lac Quiscale, vedie aj turistický chodník.

Určite mnohých čitateľov napadne, prečo je takýto nenáročný chodecký terén pre turistov neprístupný. Odpoveď je veľmi jednoduchá, je to z celosvetového hľadiska tak unikátne miesto, že si zaslúži tú najprísnejšiu ochranu. Náhorná plošina na Mont Albert je totižto najjužnejšie položenou oblasťou na severnej pologuli, ktorá spĺňa všetky parametre, ktoré charakterizujú polárnu tundru. Pri pohľade na mapu sveta zistíme, že sa nachádza na rovnakej zemepisnej šírke ako stredné Slovensko. Teplota tu nikdy nevystúpi nad 20 stupňov a dní, keď teplota na vrchole prekročí desaťstupňovú hranicu, je len niekoľko. Asi máme šťastie, že sme vystihli jeden z nich. Okrem toho tu takmer stále fúka silný vietor, ktorý je dnes takisto celkom prijateľný. Vzhľadom na drsné klimatické podmienky tu rastú rastliny a žijú živočíchy, ktoré sa inde na zemi dajú nájsť len oveľa severnejšie.

Na turisticky prístupnej časti vrcholovej náhornej plošiny sa nachádza útulňa Les Rabougris aj s vrcholovou knihou, kde urobíme zápis v slovenčine. Nech si lámu hlavy, čo je to za jazyk. Pri útulni je aj latrína s nádherným výhľadom, ktorý môže kľudne konkurovať aj latríne pri Chate pod Rysmi. Čitatelia môžu posúdiť sami podľa fotografie. Výhľad z vrcholu je kruhový, aj keď kvôli plochému vrcholu vidno len kopce, ktoré sú v diaľke. Pomocou ďalekohľadu sa nám podarí rozoznať najvyšší vrchol pohoria Chic Choc, Mont Jacques Cartier s nadmorskou výškou 1270 metrov nad morom. Vodidlom nám je charakteristická stavba, ktorá sa na jeho vrchole nachádza. O výstupe na tento nádherný kopec ešte bude v našom seriáli reč.

Zostup do Diablovej doliny

Turistický chodník na náhornej plošine má dĺžku len niekoľko sto metrov. Z veľkej časti prechádza močariskom, ktoré prekonáva pomocou lávky zbitej z dosiek. Tesne pred hranou náhornej plošiny prejde chodník do skalnatého terénu. Skaly majú zvláštnu červenú farbu, je to kvôli prítomnosti veľkého množstva oxidov železa. Nachádza sa tu vyhliadková plošina Le Versant, z ktorej je dramatický pohľad do Diablovej doliny (Valée du Diable). Dolina je zovretá medzi masívom južného a severného vrcholu Mont Albert a odvodňuje ju Diablov potok (Ruisseau du Diable).

K návštevníckemu centru tadeto vedie turistická trasa, do odchodu spiatočného autobusu máme dosť času, navyše máme stále ideálne počasie, tak sa rozhodujeme pre zostup, hoci nás čaká ešte viac ako 10 kilometrov pochodu po skalnatom chodníku. Lenže, komu by sa chcelo vracať tou istou cestou. Zostup na dno Diablovej doliny nám zabral skoro hodinu, obdivujeme prudké skalnaté zrázy, ktoré ohraničujú jej záver, navyše po ľavej ruke zo svahu vyteká Diablov potok a vytvára zaujímavý vodopád. Napravo ma zaujme malý biely fliačik, ďalekohľad mám poruke a tak sa presvedčím, že je to naozaj to, čo si myslím. Sme v nadmorskej výške tesne pod 1000 metrov nad morom, v rovnakej zemepisnej šírke ako Slovensko, je 21. augusta a biely fliačik je zvyšok neroztopeného snehu. Neuveriteľné. Chodník pokračuje tesne popri Diablovom potoku, ktorý niekoľkokrát prekračujeme. Masívy oboch vrcholov Mont Albert nám poskytujú dostatok zaujímavých pohľadov. Na viacerých miestach sú tabule upozorňujúce skialpinistov na lavinózny terén.

Tetrov

Horná hranica lesa sa v týchto horách nachádza v nadmorskej výške zhruba 700 až 800 metrov nad morom a ako zostupujeme nižšie a nižšie, postupne sa začnú objavovať prvé osamelé stromy. Ich veľkosť a tvar jasne naznačujú, v akých krutých podmienkach musia rásť. Stromov pribúda a o chvíľu sme už v riedkom lese. Maťa mi zrazu ukazuje niečo na zemi a kričí: "Pozri, pozri!" Je to vtáčik veľký ako menšia sliepka a bez pohnutia sedí na chodníku. Fotím ho najprv so zoomom z diaľky, postupne sa približujem, ale stvorenie sa nehýbe. Priblížim sa tak, že by som ho mohol vziať do ruky, urobím zopár fotiek a ideme ďalej. Chúďa sa bálo tak, že sa od strachu nevedelo ani pohnúť? Alebo bolo zranené? Možno len zvyknuté na ľudí, ktorí ho kŕmia? Ktovie. Podľa wikipédie by to mal byť kohútik kanadského tetrova, ktorý je v týchto končinách veľmi bežný.
Hlavou sa mi víria spomienky na túru s otcom, pri jednej z mojich návštev na Slovensku. Bolo to v roku 2006 a išli sme hrebeňom Martinských holí na Hornú lúku. Hniezdiaceho tetrova sme vtedy vyplašili v riedkom lese pod Veterným.

Záver

O druhej poobede sme pri útulni La Serpentine. Ku návštevníckemu centru, odkiaľ nám ide autobus, to máme ešte šesť kilometrov a do odchodu autobusu ostávajú tri hodiny. Mali by sme to s prehľadom stihnúť, ale únava sa už hlási o slovo. Stratili sme výšku a tak je opäť poriadne horúco, nohy bolia, muchy otravujú a tak si posledné dve hodiny zostupu už ani poriadne nevšímame, kade vlastne ideme. To ale neprekáža, máme tu naplánovanú aj ďalšiu túru, pri ktorej objavíme početné zaujímavosti, ktoré dolná časť Diablovej doliny ponúka.

Ku návštevníckemu centru prichádzame o štvrť na päť. Do odchodu autobusu máme ešte trištvrte hodiny času, a tak si dáme v bufete kávu a prezeráme si fotky z túry. Bola ťažká, ale krásna a ak sa ešte niekedy v živote do Národneho parku Gaspésie dostaneme, určite si ju zopakujeme.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek