Dva vodopády

Návštevnícke centrum Národného parku Gaspésie (Centre de découverte et de services) je jedným z dvoch možných východiskových bodov, z ktorých sa dá vystúpiť na Mont Olivine. Na rozdiel od predchádzajúcej túry na Mont Albert sa však vyberieme proti prúdu Rieky svätej Anny (Rivière Sainte-Anne). Touto cestou sme sa z Mont Albert predvčerom vracali. Aspoň si poriadne prezrieme to, čo sme kvôli únave po výstupe na Mont Albert vnímali len veľmi málo. Začiatok túry pripomína skôr lesopark, chodník nás vedie po rovine a nie sú na ňom takmer žiadne skaly. Po ľavej ruke máme hlavnú cestu, ktorú však vďaka stromom nevidno. Napravo tečie Rieka svätej Anny. Po desiatich minútach prichádzame k prvému z dvoch dnešných vodopádov s príznačným názvom Vodopád svätej Anny (Chute Sainte-Anne). Vodopád je vysoký 10 metrov a vyzerá veľmi fotogenicky.

Nad vodopádom obdivujeme zopár perejí, brehy sa však opäť rozšíria a tok rieky sa zmierni. Po ďalších dvadsiatich minútach rieku prekročíme a sme v tmavom ihličnatom lese. Pokračujeme ďalej takmer bez stúpania, len skál na chodníku pomaly pribúda. Počujeme čoraz silnejší hukot a o chvíľu prídeme ku drevenému mostu cez Diablov potok (Ruisseau du Diable). Za mostom začne prudšie stúpanie, hukot vody sa stratí, aby o niekoľko minút zosilnel. Pred nami sa objaví vyhliadková plošina s lavičkou a konečne vidíme jednu z najfotografovanejších prírodných zaujímavostí parku. Diablov vodopád (Chute du Diable) je vysoký viac ako 100 metrov. Škoda, že sa k nemu nedá priblížiť viac. Z fotografie vidno, že voda vyteká spoza akejsi zákruty, ktovie, ako to vyzerá za ňou.

Stúpanie

Za vodopádom sa začína najprudšie stúpanie. Chodník prekonáva strmý svah niekoľkými serpentínami. Neskôr sa stúpanie zmierni a na viacerých úsekoch prechádzame močariskami. Tieto úseky sú premostené doskami a nie je problém ich prekonať. Aj odbočka na Mont Olivine je na dlhom úseku, kde chodník vedie po doskách. Smerovník udáva ešte 1,5 km na vrchol.

Ideme stále vyššie, les postupne redne a už tušíme prvé výhľady. Znenazdajky vystúpame na akýsi skalný prah a otvorí sa nám veľmi pekný pohľad na oblasť severného vrcholu Mont Albert a údolie Rieky svätej Anny. Chodník pokračuje po skalách riedko zalesneným hrebienkom, výhľad na ľavú stranu je neobmedzený, napravo nám ešte zavadzajú stromy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výhľady z Mont Olivine

Po pár sto metroch dosiahneme vrchol Mont Olivine, kde je tabuľka s údajom o nadmorskej výške. Tu už máme ničím neobmedzený kruhový výhľad. Napravo vidíme veľkú časť našej prvej túry, Diablovu dolinu (Valée du Diable) zovretú medzi južným a severným vrcholom Mont Albert. Pod nami je Diablovo jazero (Lac du Diable) a hneď vedľa neho je malé jazierko s ostrovčekom v tvare kruhu.

Dva dominantné vrcholy, ktoré sú priamo pred nami, som sa pokúsil identifikovať podľa mapy. Napravo, pripomínajúci Stoh v Malej Fatre, by mohol byť kopec so zaujímavým francúzsko-anglickým názvom Mont Hog’s Back, druhý s plochým vrcholom vyzerá byť Mont Blanche Lamontagne. Po ľavej ruke vidíme meandre Rieky svätej Anny a hlavnú cestu, zalesnené vrcholy oproti nad cestou sú Mont Ernest Laforce a Mont Macoun. Ďalekohľad putuje z ruky do ruky, taký malý nenápadný kopček a taký krásny výhľad je z neho. Časovo sme na tom dobre a tak si robíme prestávku na jedlo. Len mraky nás trochu strašia, že zmokneme, ale azda to nebude také zlé.

Zostup

Pokračujeme a chodník nás pomaly privedie opäť do lesa. Tu nás stretne starší pár turistov, pani nás upozorňuje na medvedí trus, ktorý sa má nachádzať niekde ďalej hneď pri chodníku. Nenašli sme nič také, zato chodník je plný otlačkov losích kopýt. Nevieme sa zhodnúť, či by sme nejakého losa chceli stretnúť, skôr áno, ale Maťa vari radšej nie. Prichádzame na rázcestie so starou zvážnicou, ktorá sa pred vyhlásením národného parku používala pri ťažbe dreva. Odtiaľto sa dá zostúpiť na parkovisko, ktoré je pri hlavnej ceste, my sa však vydáme starou zvážnicou, ktorá nás má priviesť späť do Diablovej doliny.

A opäť tetrov

Zvážnica je zarastená trávou a neustále mierne stúpa. Nie je tu ani živej duše a tak sa snažíme udržiavať rozhovor, lebo máme stále pocit, ako by nás z lesa pozorovali stovky medvedích a vlčích očí.

Zrazu niečo vyletí z trávy rovno pred nami a takmer skamenieme od strachu. Vyplašili sme párik tetrovov v hniezde, kohút odletel preč, sliepka vyletela na strom. Maťa mi hovorí “nevidíš, čo si slepý”, ale mám problém ju uvidieť. Konečne ju zbadám, dobre sa, potvora, maskuje. Urobím pár fotiek a môžeme ísť ďalej.

Začína mrholiť

Zvážnica sa postupne skončí a zase sme na skalnatom chodníku. Prechádzame pod rozložitými svahmi južného vrcholu Mont Albert, ktorý však kvôli hmle a začínajúcemu mrholeniu veľmi nevidíme. Prechádzame suťoviskom, ktoré tu ostalo ako pamiatka po lavíne, po pravej ruke začíname vidieť Mont Olivine, ktorý sa pomaly ponára do olovených ťažkých mrakov. Mrholenie prechádza do drobného dažďa a tak sme radi, že už máme na dohľad útulňu La Serpentine.

La Serpentine

Interiér útulne tvorí veľká miestnosť s dvomi masívnymi drevenými stolmi, okolo ktorých sú lavice. Pri stene je pec, vedľa nej je zásoba dreva a sekera. Do podkrovia vedú drevené schody, dvere sú však zamknuté. Neviem, ako to tu funguje, kľúč si asi treba vyžiadať v návštevníckom centre. Aj vo voľne prístupnej miestnosti je však dosť miesta na núdzové prespatie.

Nie sme tu sami, je tu chalan s babou, čo prišli do útulne takmer zároveň s nami. V tejto časti Kanady okrem francúzštiny neznie takmer žiadna iná reč a tak ich zaujíma, čo je to za jazyk, ktorým sa rozprávame. Sme v hokejovej krajine a keď povieme, odkiaľ pochádzame, borec sa ma hneď spýta, či poznám Jaroslava Haláka. Podiskutujeme ešte chvíľu o hokeji, zjeme zvyšky zásob a môžeme ísť preč.

Diablovo jazero

Ochladilo sa, ale dážď sa zmenil na mrholenie a tak to nie je až také zlé. Sme dosť vysoko nad Diablovým potokom, je naň z chodníka zaujímavý pohľad. Po dvadsiatich minútach zostupu prichádzame ku Diablovmu jazeru, ktoré pri nízkej oblačnosti vyzerá trošku tajomne. Na jeho brehu je takmer suchá lavička schovaná pod veľkým stromom. Aj by sme si posedeli, ale všadeprítomné mušky sú proti. Po niekoľkých minútach prichádzame ku doskám, kde odbočuje chodník na Mont Olivine a už opísanou cestou sa vrátime do návštevníckeho centra.

Návštevnícke centrum

Pri predchádzajúcej túre sme nemali veľa času na rozhliadanie sa po návštevníckom centre, dnes to však môžeme dohnať. Do odchodu autobusu do Sainte Anne des Monts nám ostávajú ešte dve hodiny a tak sa najprv najeme v reštaurácii, ktorá ponúka obmedzený sortiment teplých jedál. Grilované kuracie krídelká so zeleninovým šalátom však potešili.

Potom sa presunieme do múzea, kde je veľmi pekná expozícia o národnom parku. Nakoniec si prezrieme obchod so suvenírmi, kde sa dá kúpiť aj niekoľko druhov základných potravín. Pre ľudí, ktorí bývajú v blízkom kempingu, je tu k dispozícii aj sprcha a dokonca práčovňa. Z administratívnej časti budovy sa začnú trúsiť zamestnanci, ktorí takisto využívajú autobusové spojenie do Sainte Anne des Monts, autobus prichádza o chvíľu a po polhodine nás priváža späť do mesta, kde si pri káve po prvýkrát prezrieme fotky z dnešnej vydarenej túry.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek