7. deň

Rumunské mesto Temešvár (Timișoara) – veľké špinavé mesto (aspoň podľa našich subjektívnych dojmov), z ktorého na každom rohu cítiť črty bývalého režimu. Dokonca nemá žiadne úschovne na vlakovej stanici. A tak po dohode s vrátnikom na autobusovej stanici sa nám podarilo zjednať úschovu batohov u neho v kancelárii. Nedeľu doobeda nie je skoro nikde nikoho, všetci sú v kostoloch, všetky obchody a informačné centrá sú zatvorené. Sychravá atmosféra mesta nás ničí.

Večer sa stretávame s jedným kamarátom, ktorý nám varí rumunské národné jedlo – mamaliga. Je to kukuričná kaša ochutená na spôsob našich bryndzových halušiek s čerstvým syrom a slaninou - neuveriteľná dobrota. Svetlý bod celého pochmúrneho dňa.

8. deň

Skoro ráno nastupujeme na vlak do Belehradu (Beograd). V srbskej metropole sa hneď poberáme do centra, z ktorého sa nakoniec vykľuje iba jedna hlavná promenáda (Ulica kniežaťa Michala), čo je aj pešia zóna. Tá ústí do hradného areálu Kalemegdan. Hradby sú celkom zaujímavé a poskytujú pekný výhľad na sútok riek Sávy a Dunaja.

Smerujeme na druhý koniec mesta za veľkou bielou pravoslávnou katedrálou. Po ceste obchádzame ďalšie kostoly, v ktorých si všímame pravoslávne rituály veriacich – neustále prežehnávanie sa a bozkávanie vystavených ikon. Vôňa jednej z mnohých pekární nás zvábila na miestne slané i sladké dobroty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Večer nastupujeme na vlak Belehrad - Sutomore, čo sa rovná pivo + cigarety a žiadne voľné sedadlá. Kupé sú obsadené mladými Belehradčanmi, ktorí vôbec nemajú kúpené lístky a chystajú sa na lacnú dovolenku k Jadranskému moru. Nakoniec sme v kupé asi desiati pričom mladí chlapci nevedia bez cigarety a alkoholu vôbec obsedieť. Cesta trvá neuveriteľne dlho, stále stojíme, meškáme asi dve hodiny... Konečne Mojkovac, naša zastávka v Čiernej Hore. Radi by sme aj vystúpili, ale cez masy pripitých ľudí, sediacich na chodbe aj so svojimi kufriskami je to dosť veľký problém. Preto vám určite odporúčame kúpiť si miestenky!!!

9. deň

Vyrážame pešo z vlakovej stanice vzdialenej od Mojkovacu, kde čakáme na autobus k mostu cez rieku Tara. Kľukaté cesty, zelené kopce a hlboký kaňon rieky Tary a jej krásna azúrová voda nám konečne vyčaria úsmevy na tvárach. Pri moste si zložíme batohy a ideme si pozrieť krásny hlboký kaňon i prípravu bungee lana. Náhle sa rozprší a tak zastavujeme prvý taxík, ktorý nás berie za mestečko Žabľak (Žabljak) do lacného, ale pekného kempu Razvršje. Auto-kemping poskytuje teplé sprchy, elektrinu a po dohode s domácimi i možnosť vysušiť si mokré (poprípade čerstvo prané) oblečenie u nich nad pecou. Lesnou cestičkou, 2 km dlhou, sme sa večer vybrali do mestečka Žabljak, ktoré je turistické centrum celého Národného parku Durmitor. Je tu možné kúpiť si potraviny, športové potreby i nejaké suveníry.

Večer trávime s Čechmi z kempu, ktorí sem prišli bikovať a hovoria nám, že odkedy sem prišli, počasie im nepraje. Ráno to vyzerá ako-tak obstojne, pozmeňujeme plán našej pôvodnej trasy a zamýšľame začať údolím Donja Ališnica, vedúcim až na druhý koniec Durmitoru - k Škrčku jezeru.

Trasa

Žabljak, časť Razvršje – Čamovina – pleso Crno jezero – mlynica Stari mlin – mlynica Zekov mlin – pleso Zminje jezero – polianka Poljanak – Surdup – poľana Crepulj. poljana – jaskyňa Jelovačka pećina – dolina Donja Ališnica – plieska Gornje lokve – sedlo Medžedže ždrije – vrch Planinica – pleso Veliko Škrčko jezero – pleso Malo Škrčko jezero – Veliki Ravan – sedlo Samar – pleso Zeleni vir – pomník Danilova ploča – sedlo pod Bobotovým kukom – Bobotov kuk – sedlo pod Bobotovým kukom – dolina Valoviti do – ľadová jaskyňa Ledena pećina – Prla – dolina Lokvice (salaš Katun lokvice) – Zelena lokva – sedlo Mala previja – vrch Terezin bogaz – sedlo Velika previja – Bavani – salaš Katun lokvice – salaš Radulova kolib – Brojišta – pamätník Veljkova ploča – Kamenjača – mlynica Stari mlin – pleso Crno jezero – Žabljak

10. deň

Priamo z Razvršja po nasmerovaní domácimi, sa lesnou neoznačenou cestou dostávame k Čiernemu plesu (Crno jezero). Pleso je na prvý pohľad naozaj tmavé, temné, najväčšie jazero Durmitoru (51,62 ha), kde sa sústreďuje aj najviac turistov. Hlavne pre nenáročných turistov je to obľúbená vychádzková trasa, keďže asfaltka vedie až priamo k jazeru s reštauráciou. Po ceste nás zastavuje prvý ranger, ktorému na radu majiteľa kempu odmietneme zaplatiť vstup s výhovorkou, že sme len študenti a ideme ďalej. Druhý ranger sa už tvári vážnejšie, a tak mu zaplatíme 2,- € za denný vstup do NP. Oficiálne sa platí denný vstup do národného parku, ktorý majú na starosti vyberať rangeri. Avšak ak žiadneho nestretnete, nemusíte platiť celý deň. Zastavujeme sa pri malom Zminjom jezere, avšak nachádzame už len vyschnutý prameň. Po chvíli vychádzame von z lesa (Crepulj. poljana), kde na skalnom úbočí zbadáme vstup do podzemia (Jelovačka pećina) a o minútku už sedíme v jaskyni. Strmým skalnatým brehom vedú chodbičky ďalej, hlbšie do útrob jaskyne, kde sa však bez poriadneho jaskyniarskeho vybavenia ísť nedá.

Po krátkom stupáčiku sa ocitáme na zelenej planine, ľadovcom vyhĺbenom údolí Donja Ališnica. Konečne sa nám vyčasuje a začíname vnímať krásu vápencového Durmitoru, ktorý nám stále viac a viac pripomína úžasné Dolomity. Lemujeme viaceré snehové polia, ktoré aj počas leta poslúžia na pršiplášťové sánkovanie. Paráda! S trochu mokrými zadkami, ale úplne vysmiati pokračujeme na kopec Planinica (2330 m). Tu sa kocháme neuveriteľne krásnym výhľadom na zaujímavé sedlo Samar, ktoré nás čaká zajtra, a na Veliko Škrčko jezero, rozliehajúce sa hlboko pod nami.

Cesta dolu k plesu vedie kľukatým chodníčkom, je veľmi strmá a náročná. Viac ako 600 výškových metrov nás pekne potrápi. Kráčame pomaly, no napriek tomu sa na dažďom orosenej tráve a kamenistej strmej ceste všetci s pravidelnou frekvenciou šmýkame a padáme na zadky. Konečne sa dostaneme dolu a rozhodneme sa obísť veľké pleso a radšej sa usídliť na brehu malého plesa Malo Škrčko jezero, aby sme nemuseli platiť zbytočný poplatok za kempovanie. Avšak pred zotmením sa pri nás objaví ranger, ktorý chce 10,- € za to, že táboríme, a bez toho, aby nám ponúkal nejaké služby. Kašleme naňho a zaliezame do stanov. Po pár minútach ignorácie z našej strany sa strážca otáča naspäť odkiaľ došiel s prázdnymi vreckami. Pozeráme mapu a dohodneme sa, že ráno vstávame skôr, aby sme rýchlo vypadli.

11. deň

Skorý budíček, balíme veci a stany nechávame ešte vyschnúť od rannej rosy. Pri raňajkách sa samozrejme objavuje ranger aj s dákym bačom a opäť začnú pýtať peniaze. Po dlhej chvíli hádok, urážok i pokusoch vziať nám stan, odchádzajú s veľkými rečami, že „tam dakde za kopcami“ nás čaká polícia! Hodíme ruksaky na chrbát a kráčame k sedlu Samar (2075 m), kde znechutení z rannej roztržky zídeme zo značky. Trochu sa vraciame a zisťujeme, že naša značená cesta vedie „kolmo“ hore po skalnatej stene. Začína sa naše stúpanie hore po ťažkom teréne, aj dáka reťaz by sa tu zišla. Miestami prekračujeme celkom náročné strmé pasáže, s ťažkými batohmi je to ešte zložitejšie. Sedlo Samar nám ale ponúka čarokrásne výhľady späť na Veliko Škrčko jezero i na druhú stranu údolia Mliječni do.

Po krátkom občerstvení si vyspevujeme a zostupujeme opatrne po krasových škrapoch. Tento úsek je taktiež relatívne náročný, zopár strmých skalnatých úsekov značenej cesty kde by bolo potrebné sa istiť reťazami. My si aspoň navzájom podávame batohy, s ktorými je nebezpečné balansovať na neistých miestach. Z doliny pri jazere Zeleni vir, pri ktorom sa nachádza číry osviežujúci prameň (čiernohorsky "izvor"), začíname stúpať na Bobotov kuk. Ocitáme sa v sedle pod kopcom Bobotov Kuk, kde sa už hromadia davy turistov, prichádzajúcich z oboch strán. Batohy si nechávame skryté za skalou a vyberáme sa na najvyšší kopec čiernohorského vnútrozemia - 2523 m vysoký Kuk. Hore je neskutočne plno, a preto si len narýchlo vychutnáme krásne výhľady. Pripravené skoby prezrádzajú úmysel natiahnuť na tento kopec pomocné lano pre množstvo turistov. Po chvíli schádzame k batohom a smerujeme dolu údolím Valoviti do popri vodopáde a so zachádzkou k ľadovej jaskyni Ledena pećina, ktorej obrovský vstupný portál i ľadové cencúle a stalagmity stoja za nakuknutie. Škoda, že je pokročilý letný čas, kedy sú v jaskyni evidentné dôkazy prítomnosti turistov a niektoré cencúle sú polámané.

Po klesaní do doliny Lokvice vidíme v diaľke roztrúsených zopár stanov. Super miestečko na zakempovanie nad salašom Katun lokvice, dokonca je bez poplatkov. Zdá sa, že to ani sami Čiernohorci nemajú zjednotené, kde poplatok vyberajú a kde nie. V blízkosti je čistý prameň, ktorý nám poslúžil k dobrej cestovinovej večere. Počas kuchtenia dostaneme zrazu návštevu, dva koníky – mladý s mamičkou. Mlaďas začne okusovať všetko čo vidí. Stany, karimatky, kolíky a naše jedlo! Podarí sa nám ho odlákať na farebnú karimatku a vrátiť sa strmým stupáčikom, kadiaľ malý štvorkopytník „žiaľ“ nemohol. Po výdatnej strave a náročnom dni zaspávame pod nebom posiatom meteoritmi.

12. deň

Ráno nás čaká narodeninová krupica, balíme batohy a u dvojmetrového baču zjednáme 10-eurový syr za 3,- €. Stretávame milú českú rodinku s dvomi deťmi, ktoré si sami nesú svoje batohy, čo nám je veľmi sympatické. Vyrážame po neznačenej, ale na mape oficiálne zakreslenej trase údolím Lokvice, Zelena lokva na Terzin bogaz. V NP Durmitor sa totiž nachádza zopár turistických chodníkov, ktoré sú na mape označené ako "non-marked foot path", čiernohorsky "nemarkirana planinarska tura". Z vrcholu klesáme náročným skalnatým úsekom, kde sa miestami pod našími nohami drolí mäkký vápenec. Cesta vedie až do sedla Velika previjha pod horou Južni vrh, odkiaľ sa vraciame späť do údolia Lokvice a dolinou k Čiernemu plesu (Crno jezero).

Retezat verzus Durmitor

Na záver by som porovnal Rumunsko a Čiernu horu, ich prístupy k turizmu a prírode. Rumunská divoká príroda nám poskytla voľnosť a slobodu putovania po horách. V Retezate sme nemali problém s pitnou vodou, v núdzi sa dalo variť aj z vody z plies, v dolinách bolo množstvo vhodných miest na spanie a stretli sme ústretových rumunských dobrovoľníckych záchranárov. Raritou bol pre nás celkom periodický denno-denný príchod poobedňajších búrok, ktorým sme sa našťastie väčšinou vyhli. Naproti tomu rozvíjajúci sa čiernohorský turizmus pôsobil na nás dosť umelo a chamtivo. Aj Retazat aj Durmitor sú krásne pohoria, ktoré majú čo ponúknuť. Durmitor, pripomínajúci talianske Dolomity je vhodnejší na jedno- až dvojdňové túry, avšak ak preferujete putovanie po horách, rumunská divočina vás veľmi milo prekvapí.

Užitočné odkazy

Národný park Durmitor
Turistická mapa NP Durmitor

Predchádzajúca časť putovania.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek