Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Maramureš - výstup na Toroiagu

Článkom by som sa rád podelil o fakty a dojmy spojené s návštevou severného Rumunska. Región Maramureš je kraj, ktorý skutočne stojí za návštevu, kde okrem nádherných hôr, drevených kostolíkov a príjemných ľudí môžete ešte zažiť pocit niečoho divokého a nepoznaného.

Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Pohoria
Rumunsko: Karpaty (Munţii Carpaţi) - Východné Karpaty (Carpaţii Orientali) – Maramureš / Marmaroš / Marmarošské vrchy (Maramureş / Munţii Maramureşului)
Trasa
  • Najvyšší bod: 1939 m n. m.
Nocľah
vlastné stany, horská útulňa
Doprava
Budapešť (vlak, bus) - Cluj (vlak, bus) - Napoca (vlak, bus) - Viseu de Jos (vlak, bus) - Viseu de Sus (bus) - Paltin (horská úzkokoľajná železnica Mocanita)

Myšlienka návštevy rumunských Karpát sa v nás zrodila vlani na Ukrajine pri túre poloninou Boržava. Tam sme prišli na to, že krása a divokosť Karpát stojí za bližšie spoznávanie a to nielen na Slovensku. Začali sme zháňať informácie na internete a v rôznych bedekroch. Voľba padla na sever Rumunska, na pohoria Maramureš a Rodna. Na cestu do Rumunska sme zvolili železničnú prepravu. Celé dobrodružstvo sa začalo v Banskej Bystrici. Nabalení s ruksakmi na 2 týždne nastupujeme do vlaku v zostave Miro, Michal, Marcel a Štefan. Prvý prestup máme v Štúrove a odtiaľ rýchlikom do Budapešti.

Na budapeštianskej stanici meníme prvé eurá za rumunské lei a v spleti vlakov a ľudí sa v rýchlosti snažíme nájsť náš vlak, ktorým cestujeme ďalej do Cluj - Napoca. Našli sme ho zastrčený niekde na opačnom konci stanice a pri pohľade naň sme ešte raz kontrolovali číslo vlaku s tým, čo máme na lístku. V spleti krásnych a luxusných vlakových súprav bol pohľad na "náš" vlak šokom.
Lúčime sa s Budapešťou a pokračujeme maďarskou pustou v smere na Oradeu a Cluj. V skorých ranných hodinách vystupujeme v Cluji, kde máme ešte pomerne dosť času na vlak do Viseu de Jos. Rozhodneme sa preto trošku pozrieť do centra. Vo vzduchu sa vznáša nasladlý smrad (podľa Michala ako "hovno z nutrie") a po chodníkoch behá množstvo švábov - sme predsa v Rumunsku. No čas je neúprosný a už nastupujeme na miestny vlak a smerujeme na sever do zapadákova zvaného Viseu de Jos. Tu nás víta dážď a kopce. Ešte sme sa nestačili poriadne ani zorientovať a už nás niekto miestny autom vezie do neďalekého Viseu de Sus. Zapýta peniaze cca 20 €, zaplatíme a až po chvíli prídeme na to, ako na nás zarobil. Po tejto skúsenosti sme začali využívať služby miestnej autobusovej dopravy, ktorá je o dosť lacnejšia ako u nás. Viseu de Sus sme si zvolili ako východiskový bod na cestu do pohoria Maramureš.

V centre sme si našli slušný hotel s cenou 10,- € / noc. Zoznamujeme sa s mestečkom a miestnym koloritom. Je to pomerne malé mestečko s ošarpanými bytovkami, starými fabrikami a kostolmi. No a aby som nezabudol na maramurešské vyrezávané kríže, ktoré stoja takmer všade. Obyvateľstvo je pomerne rôznorodé, zbohatlíci, Rómovia, žobráci a pomedzi to túlavé psy. Zoznamujeme sa aj s miestnou kuchyňou, kde objavujeme kyslastú držkovú polievku (čorba deburta), ktorá nám všetkým veľmi chutila a kukuričnú kašu (mamaligu). Vonku celý deň husto prší a musíme ostať ďalšiu noc na hoteli.

Ráno pri pohľade z okna rýchlo balíme a za už slnečného počasia sa ponáhľame na "vláčik" - Mocanitu, ktorá sa stala vďaka turizmu známou po celom svete. Je to úzkokoľajná horská železnica, slúžiaca na prepravu vyťaženého dreva z miestnych hôr, vedúca popri rieke Vaser hlboko do pohoria Maramureš. Nastupujeme do vagónika a s piskotom vláčika vyrážame do Fainy. No konečná je v stanici Paltin (21,6 km). Hrešíme, neveriacky krútime hlavami a vyrážame ďalej do Fainy po koľajniciach. Slnko svieti a cesta nám pomerne rýchlo ubúda. Prechádzame okolo starého a zarasteného táboriska vo Faine. O niečo povyše nám zastavuje dodávka prerobená na jazdu po koľajniciach. S miestnymi sa pomocou rúk, nôh a mapy snažíme dorozumieť a vysvetliť im, kam by sme sa chceli dostať. Nastúpime do "auto-vlaku" a spokojne sa smejeme na tom, čo sme stopli. Vodič pustí z rádia miestny folklór a podáva nám fľašu so slivovicou. Odrazu po pravej strane vidím starý most cez rieku, o ktorom som čítal a kde by sme si mali postaviť tábor, vodič však nezastavuje a niečo neustále opakuje. Asi po 500 metroch sme pochopili, vysadil nás pri starej hrádzi cez rieku Vaser, po ktorej sme sa bezpečne dostali na druhú stranu rieky (Macarlau 36,6 km). Nemuseli sme teda riskovať prechod po rozpadnutom moste a báť sa pádu do vody ako to zažili a opísali niektorí českí turisti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Staviame stany, varíme večeru a kúpeme sa v rieke - no raj na zemi. Radosť nám však kazia odpadky. Plechovky, konzervy a fľašky s českými etiketami. Ráno vyrážame hore na Toroiagu (1939 m n. m.). Značky tu nie sú, no odpadky nám cestu bezpečne ukazujú. Po pár kilometroch prechádzame popri akejsi priehrade a ocitáme sa na rázcestí ciest. Kade ďalej, doľava či doprava? Hádanku za nás vyrieši nejaký miestny, ktorý smrdí, akoby sa do rána s klobásami údil. Ukázal doprava, že tam Toroiaga. Cesta spočiatku mierna prechádza do takého extrému, že dodnes nechápem, ako LKT-čka tade mohli ísť hore alebo dole. Strmina neustupuje a Štefan vytiahne z ruksaka miestny energetický nápoj s názvom Buldozér. Hneď sa išlo rezkejšie. Prechádzame hustou smrekovo-bukovou horou vyššie a vyššie. V blate na ceste nachádzame otlačené laby od medveďa. Tak predsa sú tu.

Po pár kilometroch chôdze po pravej strane vidíme sedlo, do ktorého sa chceme dostať. Cestu nechávame pod sebou a cez husté čučoriedčie a prvé rododendróny sa dostávame do sedla pod Toroiagou. Aby som to ešte upresnil, na vrchol Toroiagy sa poväčšine vystupuje z opačnej strany (na rázcestí dole by sa malo ísť doľava a cez staré bane hore k útulni). My ideme sprava a bola to skutočne dobrá voľba. Po pár hodinách chôdze konečne na vrchole. Výhľad je dobrý. Na sever pozeráme na celý Maramureš s dominantným Pop Ivanom, dole pod nami staré bane a Baia Borsa a nad Borsou sa vypína najvyšší vrch pohoria Rodna - Pietrosul (2303 m n. m.). Vo vrcholovej jame sa rýchlo prezliekame do suchého oblečenia a zas len neveriacky krútime hlavami nad plechovkami a fľaškami Myslivca, hanáckej slivky či piva Braník, Opavan...). Nič v zlom, ale aj týmto článkom apelujem na českých turistov, aby po sebe nenechávali vizitky po svojej návšteve vo forme odpadu všade, kam zavítajú (česť výnimkám!). Ešte rýchlo vrcholovú fotku a cez ružový koberec rozkvitnutých rododendrónov schádzame dole do sedla.

Tu nás víta novopostavená drevená turistická útulňa. Po večeri nás prekvapili miestni na koňoch a starom traktore, ktorý odparkovali pred útulňu. Snažili sa nám vysvetliť, že po traktor si prídu až ráno. Ochladilo sa. Dnu v miestnosti sú len 4 °C. Začína fúkať a snežiť, ešte že sme v suchu pod strechou. Ráno nás prebudil zvláštny buchot, to sa stádo polodivokých koní len prišlo schovať pred vetrom a dažďom. No romantika, ako sa patrí, až na dážď. Miesto toho, aby sme pokračovali ďalej do sedla Príslop, schádzame cez staré bane do Baii Borsy. Toto bolo naše prvé stretnutie s Maramurešom a určite nie posledné. Teraz už len dole do Borsy a môžeme ísť spoznávať pohorie Rodna.

Fotogaléria k článku

Najnovšie