Rieka Morava je takmer po celom svojom toku zregulovaná, čím myslím vohnaná do upraveného koryta a obklopená protipovodňovými hrádzami. Ale existuje predsa len jeden úsek, kde je možné vidieť, ako rieka kedysi tiekla Dolnomoravským úvalom, ako vytvárala neuveriteľné meandre, slepé a bočné ramená a priesakové jazerá. Podľa mňa je to najkrajšia časť rieky Moravy, úsek medzi mostom na ceste Strážnica - Bzenec (časť Bzenec-Přívoz) a mostom na ceste pri Rohatci. Vzdušnou čiarou je vzdialenosť medzi týmito dvomi mostmi len cca 8 km. Po rieke je to však vyše 12 km. Táto časť krajiny sa nazýva Přírodní park Strážnické Pomoraví, a jej súčasťou je Prířodní památka Osypané břehy. Je to ale tak trochu podivné, lebo súčasťou by mali byť i chránené hniezdištia, čo však asi neprekáža pomerne masívnej ťažbe dreva a to priamo na poloostrovoch najkrajších meandrov.

Trasa

Most cez Moravu (Strážnice – Bzenec) – prírodná pamiatka Osypané břehy – slepé rameno – riečny polostrov – pamätník lesného správcu – riečka Velička – lávka cez Veličku – starý dub – Most cez Moravu (Strážnice – Bzenec)

Auto odstavujeme na začiatku lesnej cesty pred mostom cez rieku Moravu. Rieka je ukrytá za lesom a vysokým porastom, ale my sa k nej teraz ešte nechceme priblížiť. Kráčame po priamej lesnej makadamovej ceste až k poľovníckemu posedu a za ním odbočujeme vpravo a blížime sa k rieke. Prejdeme asi 200 metrov a sme pri rieke. Stav vody je veľmi nízky. V rieke sú popadané veľké stromy, okolo brehov sú obnažené piesočné pláže a vysoké brehy. Rybárskym chodníčkom sa púšťame ešte trochu ďalej okolo vody a potom zoskakujeme z brehu a za ohybom rieky nachádzame úžasné rybárske miesto. Oproti nám, na druhom brehu rieky, je veľká pieskovňa, kde stále prebieha ťažba piesku. Dopravníky zvonia do ticha rieky a sľubujeme si, že sem musíme zavítať počas víkendu, aby sme si užili aj ticho, ktoré rieka prináša.

Chodník už ďalej nevedie a tak sa chvíľu kocháme pomaly tečúcou vodou a potom sa vraciame nazad. Pokračujeme po priamej ceste, až sa dostávame na otvorené priestranstvo, kde je zorané pole po kukurici. Prejdeme asi 50 m krížom cez pole a už sme opäť na brehu rieky. Skáčeme z vysokého brehu do piesočných náplavenín. Pred nami je zamrznuté bočné rameno, ktoré rieka v čase nízkeho stavu vody nenaplní. Voda sa doň dostáva iba priesakom. Okolité stromy sú zväčša skosené bobrami, tie väčšie sú aspoň dookola obhryzené od kôry a už celkom vyschnuté, a z menších len trčia zašpicatené konce pníkov vo výške asi tak 50 - 60 cm. Vstupujeme do t. č. vyschnutého koryta meandru a piesočnou plážou postupujeme, tentoraz proti prúdu rieky. Atmosféra je úžasná. Naproti nám je vysoký piesočnatý breh oblasti nazývanej „Váté písky“, prevŕtaný početnými norami bobrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na pláži nachádzame schránky škľabiek a korýtok riečnych. Piesok je jemnučký a hlboký. Nie div, že práve tu natáčal režisér Karel Zeman exteriéry k filmu „Cesta do praveku“. Vraciame sa nazad okolo rieky a vyškriabeme sa na vysoký breh ostrova. Chodníčkom v divokom poraste postupujeme cez ostrov okolo brehu a dávame si pozor, aby sme nezleteli do prepadnutých bobrích nôr. Je ich tu naozaj dosť a kolísaním hladiny rieky a piesočnou zeminou sa ich nory prepadávajú a vznikajú akési komíny, vedúce až na povrch. Po chvíli sa spúšťame do ďalšieho vyschnutého riečišťa a potom hore na breh a už aj sme na najväčšom poloostrove meandrov. Víta nás zvuk motorovej píly a praskot padajúcich stromov. Hotové drevorubačské peklo. Nádherné zdravé stromy s priemerom jeden meter i viac, haluzina, to všetko krížom-krážom po celom poloostrove. Nuž toto tu naozaj nemuselo byť. Len krútime hlavami a navzájom sa pýtame, aký má význam robiť v tomto kraji chránenú prírodnú pamiatku, keď je tu bezohľadná ťažba. A naviac, na tom úplne najkrajšom mieste celého úseku. Tak, kde sú dočerta ochranári teraz? Úzka šija, spájajúca poloostrov s krajinou, je totálne rozbitá nákladiakmi, odvážajúcimi vyťažené drevo. Pripadá mi to ako výsmech. O 15 km ďalej po rieke sa budujú rozsiahle projekty pre ochranu a zachovanie lužného lesa, a tu sa ťaží o život. Jednoducho to nechápem. Veď toto musel niekto schváliť, to nie je čierna ťažba.

Prekračujeme popadané stromy a konáre a konečne sa prebíjame na najkrajšiu pláž na celej rieke. Jej dĺžka je cca 750 m a teraz je miestami široká až 30 metrov. Piesok, kamienky, naplavené drevo a mohutný kmeň silou povodní zapichnutý do pláže a trčiaci do výšky 5 - 6 metrov. Rieka sa vinie nádhernou zátočinou, nad ktorou sa klenie takmer kolmý piesočnatý breh do výšky až 12 metrov. Ohromná duna piesku sa na druhom brehu zdvíha, akoby bola navŕšená nejakou technikou a nie vanutím vetra. Teraz je však piesočnatá strana rieky zalesnená borovicami a je stabilná. Vôbec sa nám z pláže nechce odísť. A naviac, slnku sa už podarilo zvíťaziť nad nízkou oblačnosťou a začína pekne hriať.

V jednej časti pláže objavujeme vyplavený strom a medzi dvomi veľkými konármi je staré ohnisko. Viac nám nie je treba. Rozbiehame sa po pláži, zbierame naplavené drevo a o chvíľu už horí skromný ohník a zásoby jedla vo forme špekáčikov a klobásy sa dostávajú na paličky a vrtia nad ohňom. Atmosféra je to jedinečná. Horúci čaj z termosiek, mierne vylepšený slivovičkou, to všetko zavŕši a je nám krásne.

Musíme však pokračovať. Vyliezame z pláže na breh a prebíjame sa rúbaniskom. Úzkou šijou sa dostávame na otvorený priestor. Krajom lesa postupujeme až k prvej odbočke lesnej cesty vpravo, okolo navŕšených klád mohutných vyrúbaných topoľov a potom doprava až ku pamätníku lesného správcu, ktorého tu zastrelili pytliaci. Prečítame si text a vraciame sa nazad. Na križovatke lesnej cesty sa tentokrát dávame doľava a po chvíli vychádzame na veľkú lúku, ktorú obkolesuje tok špinavej, kalnej a zapáchajúcej riečky Velička. Tu pre dnešok končíme. Vraciame sa späť lesom až na okraj zoraného poľa. Obchádzame ho a sledujeme cestu, kadiaľ sa odváža vyťažené drevo. Ešte nahliadneme na jedinú lávku cez riečku Velička, o ktorej vieme, obzrieme si fantastický mohutný dub, pravdepodobne najväčší v celom okolí a zaželáme mu dlhý život. Ale obávame sa, že to asi nepomôže, lebo už je označený dvomi čiarami po obvode a akýmsi číslom. Vraciame sa na priamu lesnú cestu a po štyroch hodinách túry, či skôr potuliek, sme pri aute.

Vraciame sa domov a sme unesení krásou jesennej rieky. Dohovárame sa s kamarátom, že na budúce si prejdeme aspoň časť opačného brehu, hoci tam prebieha masívna ťažba piesku. No a je nám jasné, že v lete, či na jar, si musíme zopakovať plavbu týmto úsekom rieky. A pokiaľ vás táto možnosť zaujala, verte mi, že neobanujete. V prístave na Baťovom kanáli v Strážnici si požičiate kanoe. Na ňom dopádlujete až k hornej plavebnej komore a tam prenesiete loď do toku Moravy. A potom už len pomaličky a v pohode sa budete plaviť cca 15 km meandrami až do prístavu v Rohatci. No a odtiaľ stačí len zatelefonovať a majitelia lode si prídu pre vás a pre loď. Zavezú vás nazad do Strážnice. A to všetko len za 700,- Kč na jeden deň. Verte mi, že to za tie peniaze stojí. Veď na jar vám o tom napíšem.

Titulná foto: google maps

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek