Trasa

Dravce – Vlkovce – Brezová – Zbojnícka lúka – Levoča

Hmlisté ráno

V sobotu večer sa rozhodujem, čo s nedeľou. Plánovaný fotovýlet pre únavu zvyšku partie padol a rýchly prieskum účasti na výlete na Kráľovu hoľu bol rozdupaný hneď v zárodku. Neostáva nič, len znova obrátiť svoju pozornosť na domácke pohorie – Levočské vrchy. Voľba padne na červenú značku z Draviec cez obec Vlkovce na vrchol Brezová, odtiaľ na Zbojnícku lúku a potom po zelenej dolu do Levoče.

Nedeľné ráno je hmlisté, ale predpoveď zo včera sľubuje inverzie. Nadmorská výška Brezovej je 947 m n. m., čo by malo s prehľadom stačiť na to, aby som sa dostal nad oblačnosť. Rýchlo sa balím, štartujem auto a je zhruba 10.00 h, keď prichádzam do Draviec. Parkujem pri významnom kostole sv. Agnesy a pár minút na to vyrážam.

Trasa spočiatku vedie obcou. Po krátkom stúpaní, v prudkej ľavotočivej zákrute, sa červená značka odpája od cesty z Draviec do Bukovinky. Všetko navôkol je krásne namrznuté. Stromy, kríky, tráva... Chodník mierne stúpa a vedie striedavo cez lúky a lesy. Na rozľahlej lúke kvôli hmle na chvíľu strácam orientáciu, ale stačí sa držať cesty, vedúcej jej stredom. Po chvíli vstupujem opäť do lesa, prechádzam okolo prieseku pod elektrickým vedením a prichádzam na ďalšiu lúku. Tu vyplaším čriedu sŕn a v diaľke mizne aj veľká líška.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez Vlkovce

Chodník stále mierne stúpa, podobne ako mne tlak z neustupujúcej hmly. Nabral som niečo cez 200 výškových metrov a nado mnou ani náznak modrej oblohy. Absolútne ticho občas preruší štekot psov. Zrejme sa blížim k Vlkovciam... Márne sa snažím vybaviť si nejaký okamih z absolvovania tejto túry v minulosti. Kde-tu vykukne zubaté slnko, ale vzápätí ho zahaľuje ešte hustejší kúdol hmly. Až podivný altánok pri futbalovom ihrisku a vzdialené siluety posledných domov dávajú tušiť, že som vo Vlkovciach.

Vlkovce sú maličká dedina, učupená hlboko v horách na konci cesty v nadmorskej výške 830 m n. m. Má 458 obyvateľov a prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1268. Je to však dôležitá križovatka viacerých cyklotrás a červeno značenej turistickej trasy. Je nedeľa obed a až na pár ľudí je dedina vybitá. Netrvá dlho a Vlkovce opúšťam. Značka vedie po asfaltovej ceste z Tvarožnej. Matne, ale fakt len matne si vybavujem spomienky na miesto, ktorým práve prechádzam. Tu, kde cesta vchádza do lesa, sme mávali prestávku a zvykli sme si opekať slaninu a iné dobroty. No jasné, na čo iné by sa človek rozpamätal, keď nie na občerstvovacie checkpointy?

Ja sa tu ale nezastavujem. Je riadna zima, hmla neustupuje a samému by mi aj tak nechutilo. Chvíľu zvažujem, či sa spustiť do dedinky Hradisko, ktorá je podobne ako Vlkovce doslova na konci sveta, a ešte k tomu o 10 m vyššie. Nakoniec to nechávam tak, odbočujem z asfaltky a pokračujem ďalej pekne po červenej. Pár minút na to prichádzam ku krásnej kaplnke v ešte krajšom prostredí namrznutých trsov trávy. Photosession trvá asi 15 minút, potom sa poberám ďalej.

Brezová

Mám pocit, že úsek od odbočky z asfaltky do Vlkoviec smerom k Brezovej je na www.turistickamapa.sk označený zle. Skutočný priebeh značky je zo zákruty smerom na juhovýchod po poľnej ceste, potom mierne do kopca na severovýchod, okolo spomínanej kaplnky a potom kolmo hore na sever po ceste medzi políčkami. Značka má zlý priebeh aj ďalej, pod vrcholom Brezová. Správne by mala ísť takto.

Metre pribúdajú a obloha nad mojou hlavou začína nápadne modrieť. Slnko si čoraz častejšie nachádza medzierku medzi kúdolmi hmly. Fotím osamotený strom uprostred strmej lúky s namrznutou trávou. Ako sa pomaly blížim k najvyššiemu bodu dnešnej trasy, obloha sa takmer vyjasňuje. Ale na samom vrchole smutne konštatujem, že ani 947 metrov dnes nestačí na to, aby som sa dostal nad inverziu... Hore je síce pekne modro, no všade na vôkol ostáva hustá hmla. No atmosféra je o to čarovnejšia. Stromy sú obalené hrubou vrstvou námrazy, rovnako ako kríky a steblá trávy. Robím ešte jeden naivný pokus a vydávam sa kúsok po hrebeni smerom na sever. Paráda – na 5 sekúnd som zhliadol vysokotatranský Kriváň.

Slnko nestíha zohriať vzduch, a tak je dosť chladno a hlavne vlhko. Neostáva nič iné, než sa otočiť a pokračovať v túre. Škoda, chýbalo takých 50 - 100 výškových metrov. Cestou z Brezovej sa veľmi rýchlo opätovne ponáram do hustej hmly. Chodník vchádza do lesa a kombinácia namrznutých stromov a opadaného žltého lístia je magická. Robím pár fotiek, ale už sa zbytočne nezdržiavam. Postupne prechádzam Špitálskou a Zbojníckou lúkou. Mením červenú značku za zelenú a zrýchleným tempom sa púšťam po dobre známom Ruskinovskom chodníku dolu do Levoče.

Zhrnutie

Keď prichádzam k levočskému smerovníku pri Košickej bráne, je niečo po tretej. Počítadlo kilometrov sa zastavuje na hodnote 17 km. Zase mám za sebou jeden parádny deň v prírode. Dnes to síce bolo bez výhľadov, ale s o to intenzívnejšími zážitkami z nečakaného a neznámeho. V nohách cítim únavu a tak verím spomienkam rodičov, že ako deti sme tento výlet často končievali „na koni“.

Trasa je dobre značená a vzhľadom na relatívne malé prevýšenia je vhodná pre menej skúsených turistov či mladšie ročníky. Zavedie vás do krásnych a tichých končín Levočských vrchov a je rozhodne z tých menej frekventovaných. V prípade záujmu je možné odskočiť si do dedinky Hradisko alebo ju zakončiť pri kofole či pivku v rekreačnom stredisku Kováčova Vila pri Levoči.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek