Trasa

Zverovka – Spálený žľab – Predný Salatín – Brestová – sedlo Parichvost – Salatínsky vrch (Salatín) – Skriniarky – Spálená – Pachoľa – Baníkovské sedlo – Spálená dolina – Roháčsky vodopád – Adamcuľa – Zverovka

Predpoveď počasia pre dnešok je veľmi dobrá, malo by byť celý deň jasno. Hrebeň je poprášený snehom, takže nás láka aj to, že si prejdeme jeho časť za iných ako letných podmienok. V čase od 1. 11. do 15. 6. je totiž uzavretý a do určitých partií môžu len skialpinisti, aj to len vo vymedzenom období. Našu dnešnú turisticko-kešerskú úderku tvorí Laco, Janka, Tóno, Matúš a ja. Nekešeri vs. kešeri - 3 : 2. Auto nechávame pred Šindľovcom a cez les prechádzame na modrú značku, ktorou budeme stúpať na Brestovú.

Zverovka - Brestová

Je cca 7.45 h, mrzne, ale značka stúpa hneď zostra, takže sa rýchlo zahrejeme. Čaká nás totiž prudké stúpanie modrou na Predný Salatín, pri ktorom prekonáme 600 výškových metrov. Najprv stúpame popri zjazdovke, potom sa značka odkloní do obávaného Spáleného žľabu. Stále mám v pamäti tragédiu ôsmich českých turistov, ktorí sa tu 31. 12. 2005 rovno uprostred žľabu rozložili na spánok a nad ránom ich zmietla obrovská lavína, pričom to prežil len jeden. Je pre mňa stále nepochopiteľné, že si nenašli na nocľah iné miesto. Teraz je snehu ešte málo, takže je trasa bezpečná. Sneh začína dosť skoro, ale naozaj to je len poprašok. Výstup na hrebeň modrou značkou je poriadny stupák, najstrmší úsek vedie práve žľabom. Sem-tam nás osvietia lúče ostrého jesenného slnka. Vyššie vidieť aj záver Roháčskej doliny so známym Ostrým Roháčom, Plačlivým a Tromi kopami. Spoza nich sa kopia búrlivé oblaky. Celkom sa divíme, však malo byť dnes jasno. Zasa to Aladinovi nevyšlo. Na východ sa vynára nedostupná Osobitá a za ňou poľské Tatry. Parádička!

Keď sa vystúpi na Predný Salatín (1624 m), tak sa terén mierni. Oddychujeme pri stole s lavičkami, ktoré tu dotvárajú fajn scenériu. Všetko naokolo je panensky pocukrované, len chodníkom sa ďalej črtajú nejaké stopy. Je nám jasné, že sú to kamaráti, ktorí sa ženú dopredu preto, aby našli nové skrýše ako prví. Sme s tým však zmierení, už ich poznáme a vieme, že sú schopní vstať aj veľmi skoro ráno, aby tam boli prví. My sa teda nikam neponáhľame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fotíme si Brestovú, ktorá má z tohto pohľadu pekné zrázy. Tiež steblá trávy obalené námrazou vyzerajú kúzelne. Všetci máme na tvárach široké úsmevy – presne toto sme potrebovali! Takmer zimnú rozprávku už v októbri! Zvyšný úsek na Brestovú stúpame už miernejšie hrebeňom, stále s peknými výhľadmi. Ešte malý strmší záver a už stojíme pri smerovníku na hlavnom hrebeni. Vrchol Brestovej s krížom je trochu severnejšie, my však pôjdeme opačným smerom, takže naň nejdeme. Krátku pauzu si spestrujeme nájdením geoskrýše. Podľa logov vidíme, že kamaráti sú dobré 2 hodiny pred nami. Nuž, zjavne chcú prejsť aj Tri kopy. Pokračujeme teda zatiaľ ďalej na Salatín.

Brestová – Pachoľa

Odteraz pôjdeme po červenej značke. Krátko zbiehame do sedla Parichvost, aby bolo čo stúpať na Salatínsky vrch. V sedle nasadzuje nekešerská trojka pre istotu mačky, ja s Matúšom ideme zatiaľ bez nich. Stúpame cik-cak severným svahom, takže je tu trochu viac snehu, ale je utlačený, miestami kde-tu s ľadovými miestami. Ak by som tadiaľto zostupovala, tak jedine s mačkami. Po strminke prichádza úsek k vrcholu, ktorý je miernejší, s trávnatým povrchom, na ktorom je samozrejme snehový poprašok. Takéto terény mám najradšej, pekne tvarované, bez množstva skál. Na Salatíne (2048 m) si dávame opäť krátku pauzu a hľadáme tiež kešku. To, čo nás čaká ďalej, nás však veľmi neteší. Oblačnosť sa nasúva už priam pekelne, nad hrebeňom pred nami sa to poriadne melie. Ešteže je celkom teplo, pár stupňov nad nulou a ani vietor nie je silný. Viditeľnosť sa zhoršuje, ale ešte to nie je úplne zlé, vidíme cca po Pachoľa.

Zbiehame opäť do sedla, kde nás obieha skupinka „rýchlikov“, aby sme postupne začali stúpať Skriniarkami na Spálenú. Tu sa terén trochu komplikuje. Nielenže je hrebeň ostrejší, ale skaly na ňom sú posypané snehom, takže sa trochu šmýka, ale zároveň sneh nie je previazaný s terénom. To je asi najhoršie, čo môže byť, pretože tí, čo idú v mačkách, nimi pekne škrabkajú o skaly, pričom bez mačiek by som ich občas v niektorých bodoch uvítala. Stále ich však nechcem nasadiť na stálo a radšej dám opatrnosť na maximum. Skriniarkami prejdeme nakoniec v pohode a na Spálenej dávame ďalšiu pauzu na kešku. Radi by sme dali aj nejaký neskorý obed, ale dosť sa rozfúkalo, a tak sa dohadujeme, že sa najeme niekde ďalej v závetrí.

Počasie je už úplne na figu, ideme v totálnej hmle. Z okolitej krajiny nemáme nič, len pozorne sledujeme stopy pred nami, nech vieme, kade pokračovať. Tesne pred reťazami pod Pachoľaťom nachádzame závetrie. Konečne si dávame čaj a niečo pod zub. Zrazu mi je dosť zima, vidieť, že hmla robí svoje. Na zvyšný úsek nasadzujem mačky tiež, lebo tu sa šmýka asi najviac. Počas nasadzovania ma dobehnú nejakí českí turisti s otázkou, že či už tu bude Baníkovské sedlo. Hovorím, že nie, že ešte Pachoľa a až potom je sedlo. Pýtam sa ich na mapu – nemajú, pýtam sa na mačky – že tiež nie. To my si aj cepíny nesieme. Pre istotu. Nuž, každý si je strojcom svojho šťastia. Na Pachoľati (2167 m) opäť trochu pauzujeme, resp. čakáme, či sa podarí predrať slnečným lúčom hradbu mrakov. Totiž náznaky sú, ale len nad nami. Škoda veru. Urobíme si aspoň vrcholové foto, keďže je toto náš najvyšší bod trasy.

Pachoľa – Baníkovské sedlo - Zverovka

Zostup do Baníkovského sedla je rýchly a bezproblémový. Miestami nás osvietia slnečné lúče. V kombinácii s hustými mrakmi to pôsobí krásne. V sedle máme chvíľu dilemu, či vybehnúť aj na Baníkov, však možno to bude parádne na fotenie, alebo či sa vydať na zostup. Čas však letí a chcem byť do tmy dole. Nakoniec Baníkov nedá pokoj len Matúšovi, ktorý sa od nás trhá, aby si tam hore vo výške 2178m užil chvíľu samoty. My zvyšní pomaly zostupujeme do Spálenej doliny zelenou značkou. Začiatok je poriadne strmý a hoci podmienky sú dobré, tak som rada, že mám v ruke cepín. Pre istotu.

Na rázcestí so žltou vyzúvam mačky. Na ďalšom rázcestí nás dobieha kamarát, ktorý šiel rovnakú trasu ako my, ale úplne sám. Mierime spolu k Roháčskemu vodopádu, kde je posledná skrýša dnešného dňa. Chodník je však hrozne vyšmýkaný, vidieť, že tu dnes prešlo veľa ľudí. V jednom mieste mi vyletia nohy, a už dopadám tvrdo na chrbát. Tak nemám rada pády! Takže mačky putujú ihneď naspäť na nohy. Vodopád je inak krásny. Aj keď to je v každom ročnom období. Na Zverovku to je potom ešte viac než hodina a pol šľapania. Asfaltku fakt neznášam, ale jediné, čo ma drží nad vodou je chuť na polievku a halušky na Šindľovci. A tak aj je. Do reštaurácie prichádzame okolo pol šiestej. Všetci kešerskí kamaráti sú už tu, o chvíľu prichádza aj posledný Matúš. Deň sa tak končí úplne luxusne, s fajn ľuďmi a pri dobrom jedle. Vidíme sa teda niekde takto spolu aj nabudúce!

Túra sa konala 22. 10. 2011.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek