Lezenie

Walliské Alpy - Dom (4545 m)

07.02.12
So svojimi 4545 metrami je to najvyššia samostatne stojaca hora Švajčiarska. I keď je viac-menej schovaná a nedominuje tak údoliu Mattertal, výstup na ňu je naozajstným alpským zážitkom. Ako správne konštatuje krátky verš od Jürga Martiga, výstup je namáhavý a nebezpečný, ale ten konečný pocit stojí za to.

Trasa

Randa, ATC – Europahütte – Domhütte – ľadovec Festigletcher – sedlo Festijoch – Hochberggletcher – Dom – sedlo Festijoch – ľadovec Festigletcher – Domhütte – Randa, ATC

Je plechové septembrové ráno a so stiahnutými žalúdkami sa pokúšame aspoň niečo hodnotné do seba dostať. Sedíme oproti sebe v poloprázdnom kempe pri dedinke Randa (1400 m n. m.) v krásnom údolí Mattertal a uvažujeme nad všetkými rešpekt vzbudzujúcimi vetami, ktoré sme si o výstupe na Dom kedysi čítali. Krátke štvordňové okno pekného počasia nás naháňa k celkom slušnému fyzickému výkonu. My, úbožiaci z mesta a doliny, sme tak nútení zvládnuť dva aklimatizačné kopce plus výstup na Dom za 4 dni. Klasické srandičky a doberanie však nenechajú na seba dlho čakať, najmä po tom, ako si navzájom pomôžeme s nahodením batohov na chrbát. Vykračujeme si veselo po asfaltke, smerujúc ku kostolu, kde má začať úmorné stúpanie na vysokohorskú chatu Domhütte. Len pár metrov za kempom sa nám obom zovrú hrdlá, keď sa presvedčíme o pravdivosti mýtu, že vysnívaná chata je vidno priamo z Randy a že tento úchvatný pohľad berie z duší lezcov akýkoľvek entuziazmus. Je to tak. Avšak po prvých metroch slušne nakloneného lesa za dedinou nastupuje starý známy robotický režim a už nevnímam nič, len svoj dych a víriaci prach spod podrážok. Je to naozaj rovnomerný kopec, po kúsku rovinky nie je ani chýru a tak naše alibistické "fotoprestávky" hustnú.

V takmer polovici cesty sa pred nami objavuje šípka upozorňujúca na krátku odbočku na chatu Europahütte (2220 m n. m.). Predstava čerstvého apfelsaftu (jablková šťava) vo mne vyvoláva pudy nekontrolovaného Golema a za chvíľu si už vychutnávame sami na terase chaty prvé lúče slnka (po chatu sa ide nepretržite v lese). Márne šacujeme pohľadmi vysokú skalnú stenu nad chatou, pokračovanie cesty nevidíme.

Stúpame ďalej znateľným chodníkom a zamýšľame sa, ako vlastne vylezieme na hradbu pred nami, keď tu zrazu uvidíme strohú šípku s nápisom Domhütte namaľovanú na skale, smerujúcu nahor. Jednoducho - driap sa. Tak v porovnaní s týmto to bola doteraz rovina. Chodník je však znateľný a tam, kde nie je chodník, ale skala, je terén dobre čitateľný. Inokedy ukazujú cestu kramle, reťaze, oceľové laná, rebríky, borháky, železné oká. Usmievame sa, pretože si hovoríme, že Rakúšania by tu mali via-ferratu kategórie C. Stretávame tu jedinú dvojicu celého dňa – horského vodcu s klientom a pomáhame si navzájom s hľadaním správneho smeru. Tak, tak. Niekto si za tento očistec ešte aj platí.

I keď nás táto časť cesty baví viac ako prvá polovica, s ťažkými sviňami nemá konca-kraja a keď po piatich hodinách driny uvidíme pred nami modré okná murovanej chaty (2940 m n. m.), srdiečka nám poskočia. Zahlasujem nás pri okienku a zisťujem, že rezervácia vôbec nebola nutná, chata je zaplnená do ¼. Je to jeden z mála "poctivých" kopcov, čo znamená, že naň nevedie žiadna lanovka, autobus alebo vlak. Je si ho treba odmakať z doliny a preto nie je až taký obľúbený vo Walliských Alpách. Pri chate je prameň vody, čo je obrovská výhoda, varíme večeru, čaj a obetujeme 4,50 CHF na plechovkové podradné pivo. Obsluha chaty nemá najmenšie problémy s varením na terase, na čo sa samozrejme vopred spýtame. Lager je klasický alpský, zaspať tu je taktiež klasicky takmer nemožné. Masochistický budíček o tretej, polospánkové raňajky a obliekanie. Vyrážame ako prví s vedomím, že nás o chvíľu aj tak dobehne niekto, na koho sa zavesíme. Osobne nemám rád tento štýl, ale na Dome je to priam nevyhnutnosť. S orientáciou v prvej fáze výstupu je tento kopec ešte horší ako Matterhorn.

Dej naberá spád plánovaným smerom, o chvíľu nás predbieha dvojka a my za ňou dychčíme po ľavej moréne ľadovca Festigletcher po nepríjemnej suti. Chodník sa už dávno stratil a v čiernom mori suti a balvanov je naša vodcovská dvojka jediným orientačným bodom. O chvíľu sa však naše dočasné džípíesko zastaví a nevie kam ďalej. Chvíľu tápeme v tme, pokúšame sa čelovkami nájsť spásonosného mužíka, ale márne. Za 15 minút uvidím sto metrov nad nami ďalšie svetielka a od jedu ma ide roztrhnúť. Nadávajúc šliapeme za nimi, zemská príťažlivosť nám dáva pocítiť, že je to poriadne do kopca a klzká suť nám nepridáva na nálade. Konečne sme pri mužíkovi, rýchlo sa vešiame na ďalšie tri, tentoraz francúzsky hovoriace svetielka. Neubehne ani 10 minút a stojíme pri okraji ľadovca, kde sa Francúzi naväzujú. Nezaháľame a už stúpame do strmého firnu ľadovca, no prejdeme ledva 20 metrov a už stojíme na predným hrotoch. Takto strmý predsa Festigletcher nie je. Keď prvý Francúz vŕta skrutku a snaží sa pretraverzovať na kolmú stenu vedľa, je nám jasné, že sme sa sekli už druhýkrát. Pri pohľade naspäť na morénu vidím znova v diaľke svetielka pokračujúce smerom, z ktorého sme odbočili. Jaj, keby som tak vedel po francúzsky aspoň nadávať! Úmorné zliezanie na predných hrotoch a následný výšľap naspäť na morénu nám zoberie posledné zbytky morálu. Francúzi to takisto otáčajú.

Konečne sme na pravom mieste nástupu na Festigletcher (3300 m n. m.), rýchla čokoláda na povzbudenie a hor sa kľučkovať a preskakovať hrôzostrašné diery. Keď máme konečne možnosť si vydýchnuť a je pred nami kúsok (rozumej max. 10 metrov) súvislého ľadovca, ozývajú sa nám pod nohami zvuky, akoby s nami padal most Golden gate. Neustále si opakujeme vetu z vytlačeného sprievodcu – "držte sa ľavého okraja ľadovca", nech to znie akokoľvek neuveriteľne. Také množstvo trhlín som ešte nezažil a samotná predstava návratu po tejto istej trase je deptajúca. Posledné obávané miesto z hľadiska orientácie – nástup na Festijoch, si jasne v pamäti fixujeme, nakoľko sme tam pred chvíľkou videli trápiť sa všetkých, čo nás predbehli.

S príchodom pod žľab, vedúci do sedla Festijoch, vychádza slnko. Žľab je totálne suchý, po snehu ani stopy, takže je potrebné liezť už odspodu, 100 m celkom výživného lezenia. Hľadám sľubované oceľové lano, vidím však iba doškriabanú skalu od mačiek a tak sa nezdržiavam a leziem. To ešte netuším, že idem ťažším variantom nástupu a tak si pri fučaní v prvých metroch hovorím, že ak to bude celé takéto, tak ma Vlado isto zabije. Istím slučkami a frendami a práve keď si začínam myslieť, že asi ani nesmerujem na Festijoch, objavujem prvý kruh. Nadšene cvakám a kričím na Vlada, aby sa naviazal na aktuálnu dĺžku lana, že ďalej pôjdeme priebežne. Ďalšie metre sú už menej strmé, stupy a hlavne chyty sú celkom k svetu, treba si dávať pozor na lokre. Po ceste stretneme ešte tri ďalšie kruhy a už stojíme v sedle (3723 m n. m.). Celý žľab by sa dal charakterizovať tak, že dole je to tak za IV- (ale táto časť býva väčšinou vysnežená) a hore za II.

Prvý pohľad na známe seraky Domu v nás vzbudzuje rešpekt a vlieva do nás nový elán. Akoby sme nemali dosť, vyberáme si úmornejšiu variantu – znovu zostúpiť asi 100 metrov na Hochberggletcher a prejsť veľkým oblúkom popod majestátne seraky (najmenšie z nich sú veľké ako 12-poschodový panelák) až pod samotnú severnú stenu Domu. Stena je spočiatku v pohode, neskôr sa postaví do cca 45 stupňov a prestávky sú čoraz častejšie. Preklínam sneh, ktorý sa mi bortí pod nohami a pri každom kroku vlastne klesám, Vlado zasa preklína mňa. Človek v istých chvíľach preklína aj sám seba, že načo si kupoval hodinky s výškomerom, niekedy je lepšie nevedieť krutú realitu. Posledné metre sú už so zaťatými zubami, naozaj, je to hora superlatívov.

Nakoniec už nie je kam ísť vyššie a naša radosť nepozná hraníc. Veď ono to vždy stojí za to. Vrcholové radovánky však okliešťujeme na minimum, čaká nás nepríjemný zostup. Vlado má mindráky z Festijochu, ja zasa pre zmenu z Festigletcheru. Severkou to dolu ide oveľa rýchlejšie a ani sa nenazdáme, máme pred sebou posledné stúpanie na Festijoch, tentokrát výlučne v snehu. Je potrebné pracne preliezť odtrhovku, ktorú sme v opačnom smere noblesne preskakovali a už môžem pripravovať zlaňák. Zlaníme na tri dĺžky, naše šesťdesiatky vyjdú úplne na "knap" a stojíme na ľadovci. Slnko už poriadne pripeká a tak je mi jasné, že chrumkavé zvuky už počuť nebudeme, teraz ľadovec otvára svoje hladné útroby pre nepozorných alpinistov. Presviedčam sa o tom, keď chcem spraviť jedinú fotku z Festigletcheru, odvážim sa vypnúť koncentráciu a otočiť sa vo vlastných stopách. Už som po pás v snehu a jednou nohou hompáľam kdesi v čiernej temnote, márne sa snažiac nájsť oporu. Bez Vladovej pomoci tam trčím, ako nepodarená ľadovcová okrasa, ešte dnes. Po otrasení sa zo šoku opatrne pokračujeme zradným terénom ďalej. Preskakovanie trhlín dostáva nový psychologický rozmer, postup je pomalý, nakoľko túto činnosť vykonávame istením zo stanovišťa. Už sa ani nerozprávame, iba ako cirkusanti poskakujeme a balansujeme na ľadovci a keď ucítime pod nohami utekajúcu suť morény, vyčaria sa na našich tvárach úsmevy.

Okolo pol piatej poobede prichádzame ku chate a pôvodný plán zísť až do Randy vyhodnocujeme ako deštruktívny, radšej obetujeme 27,- CHF za ďalšiu noc (nečlenovia OeAV 39,- CHF) a samozrejme 4,50 za pivo. Ďalšie ráno nás presviedča o tom, že nakopiť hustý program nášho výletu bol dobrý ťah, Dom svoje brány zatvoril. Spolu s nešťastníkmi, ktorí naň chceli vystúpiť dnes, schádzame v pohodovom tempe do kempu, kde nás čaká zostatok expedície, pivo, slanina a iné dobroty, ktoré človek najviac vychutná práve po takomto výstupe.

Fórum 60 príspevkov
Walliské Alpy - Dom (4545 m) 14/08/15 08:08 60 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Reportáž Lavaredo ultra trail 2018 Vedel som, že to bude zážitkový vrchol prvej polovice sezóny. Je to udalosť s podtitulom „snažiť sa dokončiť a neriešiť čas v cieli“, no napriek tomu som v poslednom období venoval viac pozornosti kopcom. Na naháňanie mám vyčlenené iné preteky, no zasa úplne flákať sa do Talianska nejdem. Dolomity sú mi dôverne známe, viem, že terén a počasie je v nich nevyspytateľné, preto si ani len predstaviť neviem, aký konečný výkon mám od seba očakávať. 01/07/18 Erik Hübner Svet
Reportáž Szentlászló trail - aj v Maďarsku majú krpále V maďarských horách v okolí Vyšehradu sa už po štvrtýkrát konala najväčšia trailová akcia Salomon ultra-trail Hungary®, ktorej súčasťou sú behy o dĺžke 29 km, 54 km, 84 km a 112 km. Keďže som zaváhal a na stovku som sa už nemohol prihlásiť, nakoľko bola štartová listina plná, ostalo mi miesto na 84 km trasu nazvanú Szentlászló trail, s 3000 metrami prevýšenia. 25/05/18 Erik Hübner Reportáže
Reportáž Pražská stovka 2017 Nech sa Ti to zdá akokoľvek neuveriteľné – vždy dôveruj olafošípkam! Pre mnohých náročné zakončenie uplynulej sezóny, pre mňa skorý začiatok novej. Pražská stovka organizovaná Olafom Čihákom a jeho tímom sa tradične, nech je kopec srandy, koná v decembrových dňoch. Jej 24. vydanie sa tiahlo horami a údoliami pozdĺž rieky Sázavy. 30/12/17 Erik Hübner Reportáže
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. dnes Miroslav Svítek Štiavnické vrchy
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. včera Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. 17/10/19 Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Walliské Alpy - Dom (4545 m) 14/08/15 08:08 60 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Švajčiarsko (kantón Valais): Alpy (Alpen) - Západné Alpy (Westalpen) - Walliské Alpy / Walliser Alpen (Penninské Alpy / Penninische Alpen) - horská skupina Mischabelgruppe
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 4545 m n. m.
    • min: 1400 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 3300 m
    • klesanie: 3300 m
  • Vzdialenosť
    • 5 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Nocovanie
    • vysokohorská chata Domhütte
  • Voda
    • pri chate
  • Doprava
    • vlastné auto
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.32 (0.06)