Trasa

Starý dvor – sedlo Príslop – Baraniarky a späť

Baraniarky sú vrcholom na jednom z bočných hrebeňov nad Vrátnou dolinou v Malej Fatre. Keď sme tu boli na jar, všimol som si jeden zaujímavý fakt, pre tento kraj nezvyklý. Za celý čas sme v týchto končinách stretli len dvoch turistov. Na zimnej túre sme za celý deň nestretli nikoho. Pôvodným plánom bolo prejsť celým hrebeňom – cez Baraniarky, Žitné a Kraviarske a v sedle za Kraviarskym zísť dolu do Starej doliny a odtiaľ po ceste do Starého dvora. Ale plány sa menia... Za prvé sme s túrou neskoro začali a za druhé v zasneženom teréne potrebujete omnoho viac času.

Do sedla Príslop

Zhruba o 9.30 parkujeme na Starom dvore na parkovisku pod Pasekami a o tejto hodine je už skoro celé obsadené lyžiarmi. Vyberáme trekové palice a batohy, na ktoré zavesíme snežnice. Tie sa nám onedlho zišli.

Vydávame sa modrou značkou do sedla Príslop. Najskôr vedie asfaltkou, uhýbame sa pár autám a prichádzame k lyžiarskemu svahu Príslop. Vraj ho tento rok po nejakom čase znovu otvorili. Taktiež tu je parkovisko. Keby sme parkovali na ňom, mohlo by to ušetriť nejakých 15 minút cesty. Prechádzame popod svah a upravená cesta sa mení na úzky vychodený chodníček. Ten však končí o chvíľku pri poslednej chatke. Na ceste sa otvára malá lúčka zasypaná panenským snehom. Musíme si obuť snežnice a tešíme sa, ako ich po prvýkrát poriadne otestujeme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sneh je úplne sypký, bez nejakého zmrznutého pevného základu. Kto si myslí, že túra v snežniciach je pohodička, tak sa mýli. Do snehu sa boríme skoro po kolená a pri zdvíhaní nohy ťaháme sneh na snežnici. Riadna námaha. Jediné, čo ma teraz teší je fakt, že bez snežníc by sme to vzdali hneď. Konáre stromov sú pod ťarchou snehu poohýbané až po zem a to tiež komplikuje náš pochod. Miestami sa popod ne skoro plazíme. Nasleduje prvé stúpanie a to čo v lete trvá pol hodinku, tak teraz je to minimálne na hodinu. Na konci výrazného chodníka som náhodou zbadal na strome modrú značku. Keby ešte trocha nasnežilo, tak by už vidno nebola.

Kúsok pred lúkou sedla Príslop nám cestu skrížili stopy medveďa. Stopy priemeru asi pätnásť centimetrov, smerujúce niekde do lesa, sa nedali ničím pomýliť. Ktovie, čo macka zobudilo. V sedle Príslop bol prachový sneh sfúkaný, aspoň tu sa šlo lepšie. Dávame prvú čajovú prestávku, s nádhernou panorámou v pozadí. Smerovník a prístrešok sú asi do polovice ich výšky pod snehom. Slnko je schované za Baraniarkami a aby sme veľmi nevychladli, pokračujeme ďalej.

Najkratšou cestou na vrchol

Namierili sme to kolmo do hory, bez toho, aby sme vedeli, kde je značka. Ďalšia nevýhoda – v zime nie sú na zafúkaných stromoch vidieť turistické značky, i keď pri výstupe na Baraniarky sa stačí držať vrchu hrebeňa a istotne nezablúdite. Znova stretáme mackove stopy. Ideme chvíľu po nich, ale na značku nás nedoviedli. Pokračujeme krížom cez horu, nasledujúc vždy najvyšší bod pred nami. Niekedy prejdeme takým stúpaním, že v snehu po snežniciach zostávajú vyformované schody. Jeden takýto strmý svah nás doviedol na hrebeň, kde sme našli značku.

Terén sa na chvíľu zmierni a konečne si splna vychutnávame kúzla, ktoré zima robí s prírodou. Sme v bukovom lese, stromy sú tak obsypané a zamrznuté v snehu, že pripomínajú obrovské sochy. Nad nimi kontrastné, oči ťahajúce tmavomodré nebo. Absolútne bezvetrie, božské ticho narušené iba vrzgotom snehu pod nohami, alebo tu a tam padajúcej bielej perinky zo stromu. Ako môže v takých chvíľach niekto sedieť doma pri telke? Po ľavej strane miestami vidieť nasvietený Veľký Rozsutec a Stoh na hlavnom hrebeni. Vzadu spoza stromov vidno na suseda Baraniarok – Sokolie a vpravo dedinu Belá. Bukový les sa mení na smrekový. Ten redne a začínajú prevažovať otvorenejšie lúky, otvorenejšie výhľady. Ešte máme pred sebou posledný riadny stupák. Tánička za mnou hovorí niečo o tom, že ak to nebude vrchol, tak to otáča.

Na vrchole

O chvíľku sme hore a už sa tešíme z krásnych výhľadov, počínajúcich Malým Rozsutcom, na juhu je celý hrebeň Malej Fatry, cez Medziholie vidíme na Západné Tatry. Kraviarske sa zdá byť ďaleko a preto sme rozhodnutí, že sa vrátime cestou, ktorou sme prišli. Aj tak už boli dve hodiny poobede.

Vyzerá to tu, akoby túto zimu ešte nikto nebol. Na vrchole sú stopy len jedného nejakého malého zvieratka. Škoda by bola to tam pošliapať. Začínam fotiť všetko dookola a potom sa s Táňou fotíme navzájom. Po obednej prestávke sme zašli ešte kúsok, na ďalší z vrcholov tejto hory. Zhruba o 15-tej vyrážame späť.

Dolu z Baraniarok je to riadna strmina, niekedy je lepšie ísť po zadku a niekedy sa tomuto spôsobu „lezenia“ ani nedalo vyhnúť. Určite sa však išlo lepšie ako nahor. Keď sme spadli, tak do mäkkého. Niekedy si to aj rozbehneme a smejeme sa z pádov ako malé deti. Slniečko už začína sfarbovať končeky stromov teplými farbami a dostávame sa do sedla. To čo nám trvalo smerom hore dve a pol hodiny, sme naspäť zvládli za trištvrte hodinu. Zo sedla k parkovisku prichádzame asi po hodine.

Záver

Záverom by som napísal možno toľko, že určite by bolo fajn pokračovať ku Kraviarskemu, len by bolo treba si to pred tým riadne načasovať. Z jari si spomínam, že na južnej časti chodníka Baraniarok bol terén dosť strmý istený reťazami, takže neviem povedať, akoby sa tam šlo v zime. Navyše do chodníka medzi Kraviarskym a Starou dolinou zasahuje lavínová dráha, čo predstavuje ďalšie možné riziko. Nám stačil aj takýto "výletík" a určite sa v spomienkach popri množstve túr ustáli na popredných miestach.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek