Túra

Zimný Veľký Rozsutec

16.03.12
Keď už začala u nás na kopaniciach jar vystrkovať rožky a v rámci mestského intravilánu sa nehanbím povedať nahlas, že konečne, prišla pre mňa dlho očakávaná akcia. Keďže to vyzeralo, že si tento rok poriadnej zimnej turistiky neužijem, prišla ako z jasného neba pozvánka na jedno organizované stretnutie s výstižným názvom "Rozsutce Xtremne", kde som nemohol chýbať.

Trasa

Štefanová – sedlo Medziholie – Veľký Rozsutec a späť

Zima, teda aspoň u nás pod Veľkou Javorinou, toho roku bola na sneh o niečo skúpejšia, obzvlášť v dolinách. Preto mi prišlo viac než vhod vycestovať za poriadnou snehovou pokrývkou. Zladil som sa s kamošom z Trnavy a jedného pekného sobotného rána sme vyrazili. Zvyknutého na skororanné vstávania v duchu hesla “za svitania na štarte” ma celkom milo prekvapili štartovnou pohodovou deviatou hodinou rannou. Zraz a štart bol v Štefanovej na parkovisku. Účastníkov “zájazdu” prišlo vcelku hojne a po vzájomných potriasačkách rukami a povinných hecovačkách došlo aj k debate o trase a podmienkach. Skúsený organizator, ktorý starostlivo sledoval vývoj počasia a jeho vplyv na podmienky, navrhol radikálne okresať pôvodnú trasu Štefanová - Podžiar - Horné diery - sedlo Medzirozsutce - Malý Rozsutec - Veľký Rozsutec - Medziholie - Štefanová na výstup aj zostup cez Medziholie. Tí, čo sa rozhodli priečiť organizačným pokynom starších a skúsenejších, mali smolu. Svojou neprítomnosťou na určenom štarte prišli o túto informáciu a vyrážali od hotela Diery. Veľa vody, spadnuté lavínky a údajne aj maco korenili túto trasu natoľko, že len niektorí z nich stihli plánované stretnutie na vrchole, aj to len vďaka tomu, že to včas otočili a napojili sa odznova na našu trasu. Túto kapitolu by som však radšej nechal na opis preživších.

Kúsok po deviatej hodine zaznel pomyselný výstrel zo štartovacej pištole a ovešaní snežnicami a ostatným zimným “ansáblom” sme vyrazili v náruč masívu, ktorý sa hrdo týčil rovno pred nami. Keďže som nebol na čele sprievodu, neviem posúdiť, či nejaká ľudská noha narušila snehovú pokrývku pred nami, alebo ten ušliapaný sneh mala na svedomí naša “stonožka”. Odmysliac si občasné prepadnutie takmer po pás do snehu, dalo sa to ísť pri patričnej dávke sústredenia aj bez snežníc, čo podaktorí aj využívali, keďže snežnice nemali. My, čo sme snežnice mali, sme zas boli pri občasnom zaborení na posmech, že načo sú nám snežnice na chrbte dobré. Tak sme do nich skočili a celú cestu rozmýšľali, či sú nám prínosom, alebo naopak. “Stonožka” totiž vydupávala úzky jarok, v ktorom sa mi široké snežnice občas slušne zamotali a ísť povedľa vyšliapaného a raziť novú cestu sa mi, poviem rovno, nechcelo. Nakoniec som bol rád, že som si výbavu poctivo doplnil, hlavne keď som si všimol na prepadnutých dierach od nôh zurčiacu bystrinu, ktorá pretekala pod nami. Cesta lesom bola dych berúca, ani nie tak scenériou, ako výdatnou strminou. Pomedzi stromy občas vykuklo slniečko a dodalo nám dobrej nálady a dôvery ujcovi Aladinovi, ktorý cez týždeň škádlil všeličím, ale nakoniec vybral vcelku dobrú kombináciu prechodného počasia.

V momente, ako sme vyšli z lesa a blížili sa ku sedlu Medziholie, slnečné lúče obliali celý masív Rozsutca a údolím sa rozozneli spúšte fotoaparátov ako od japonských turistov pred Koloseom. Hneď, ako sme opustili ochrannú náruč stromov, prihlásilo sa Medziholie so svojim mrazivým severákom, ktorý preveril každú medzierku, či nezakrytú časť tela. Sme príliš slabí masochisti robiť prestávku na tomto mieste a tak sme si to namierili k úpätiu pána Veľkého a “zbabelo” sa uchýlili do závetria nadchádzajúceho porastu. Tu sme doplnili do tela všetko potrebné, odložili z tela všetko nepotrebné a pokračovali strminou panenským snehom. Keďže som dôveroval skúsenostiam domácich, šliapal som v ich stopách. Na Rozsutec som v lete šiel cez Diery a tak som vôbec netušil, kde je značka a či ideme po nej. Až komentáre tých skusenejších za mnou spochybňovali zrazu nekompromisné strmé stúpanie. Ako slepá kačica som teda aj ja stúpal v stope až pod skalnatý terén, odhalený od snehu predošlými predšľapávačmi. Vzhľadom na šikmý a klzký terén som sa rozhodol snežnice zhodiť, čo sa pri škriabaní hore ukázalo ako dobré riešenie. Keď som však vošiel do lesa a tam každý môj desiaty krok uviazol po pás v snehu so šľapajou medzi haluzami a svižne ma obehol kolega na snežniciach, aj som trochu ľutoval. No lenivosť a viera, že nič netrvá večne, boli silnejšie. O chvíľu som sa dostal z lesa na pevnejší sneh a už som stál pod masívom na úzkom snehovom chrbáte. Odokrytá poloha sa opäť pripomenula výdatným vetriskom. Nastal čas nahodiť moje nepoškvrnené mačky, ktoré mi doteraz “hnili” doma v skrini, vytiahnuť cepín a nasadiť helmu.

Radosť! Obrovská! Čo som sa na takúto chvíľu načakal. Plynulým stúpaním sa otvárali na oboch stranách čoraz krajšie výhľady a pohľad do Medziholia prisýpal dávku rešpektu. Sneh bol na povrchu tvrdší a pevnejší, cepín tak po zabodnutí rúčky psychologicky istil, podklad bol prašnejší, no držal stopu. Chalani na skialpoch zahrabali “vercajch” do snehu, veď kto by kradol, keď sme všetci tu? Za “mnaukania” trnavských mačiek môjho spolupútnika sme sa pomaly, ale isto driapali hore prudkým svahom. Mračná obmývali masív, zahaľovali nás dohromady, akoby nás pod perinu chceli schovať, potom zrazu ustúpili a s veľkým nevysloveným “nech sa páči!” nám otvárali dych berúce výhľady do okolia. Nestíhal som vyťahovať foťák. Nádhera.

Pri takýchto “krpáloch” si vždy spomeniem na otázku zbojníka Pacha: "A ako sa Vám išlo do kopca, panstvo, je to strmina však?" a odpoveď grófa Erdődyho: “Trochu sme sa zadýchali, ale ten vzduch, ten vzduch!". Na niektorých miestach ten vzduch tak prefukoval, že mi skoro povyskakovali plomby, keď ma kolega fotil a ja som udržiaval široký úsmev pred objektívom. Postupne sme sa však dostávali aj do závetria, ktoré tvorili mohutné, ľadom obalené skaly. Bolo nádherné sledovať, čo všetko stihla matka príroda stvoriť. Reťazový úsek bolo vidno až tesne pred sedlom pri vrchole. K sedlu ešte viedol exponovaný úsek s traverzom, ktorý budil rešpekt. Našťastie bol sneh kompaktný a tak to šlo ako po masle. Ostávali už len cieľové reťaze, cieľová rovinka po hrebienku a výstup na vrchol. Tam už sa častovala naša skupinka rôznymi vzorkami podporných ovocných produktov. Nasledovali povinné pózy pred krížom, doplnenie tekutín a potravy. Mraky sa po nejakom čase zodvihli vyššie a nedali sa ani oči odtrhnúť od 360 ° panorámy.

Priebežne prichádzali ďalší a ďalší z našej výpravy a zaklincovala to 8-ročná Hanka, ktorá to aj s rodičmi zvládla až hore. Debaty by samozrejme popri koštovaní vzoriek pokračovali aj dlhšie, no vyhriate telá bez pohybu začala chytať triaška a to bol signál na zostup. Nahodili sme batohy na spotené chrbáty a pomaly zostupovali. Niektorí volili taktiku rýchleho zostupu zošmykom po zadku, čo mne pud sebazáchovy nedovolil. A tak pomaly, ale isto, sme noha po nohe zarývali mačky do hlbokého snehu. Vyhli sme sa jednej štvorčlennej skupinke, ktorá pekne naviazaná stúpala hore. To boli dnes jediní ľudia mimo našej partie, ktorých sme v teréne stretli.

Ako už býva zvykom, cesta dole ubiehala o niečo rýchlejšie. Keďže väčšina našej výpravy odišla z vrcholu o niečo skôr, trasa bola udupaná natoľko, že sme už snežnice nechali na batohu a v mačkách sme išli až dole. Občasné prepadnutie sa dalo vydržať (to hovorím teraz, ináč som hrešil ako pohan) a svižným tempom sme dorazili ešte za svetla do Štefanovej. V Chate pod Skalným mestom sme našli zgrupenú partiu a naše spokojné úsmevy nenarušila ani správa, že na chate došlo pivo. To, že nás osud skúšal ďalej a auto nám zopárkrát “zdochlo” priamo na diaľnici, už rozpisovať nebudem, nakoniec sme domov došli a úsmev na tvári mám dodnes, keď si na túto akciu spomeniem.

Poznámka redakcie:

Červená značka sedlo Medziholie - Veľký Rozsutec - sedlo Medzirozsutce je v období od 1. marca do 15. júna sezónne uzavretá z dôvodov ochrany prírody a zraniteľnej horskej krasovej krajiny na základe Návštevného poriadku Národného parku Malá Fatra (príloha č. 2).

Fórum 15 príspevkov
Zimný Veľký Rozsutec 21/02/19 09:07 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra BéKáčko - absolútny prechod Bielych Karpát Hrebeňovky sú na Slovensku obľúbenou turistickou disciplínou. Katalóg najobľúbenejších ponúka Malé Karpaty, Vtáčnik či Považský Inovec, pokračuje masovkami Malá a Veľká Fatra až po lahôdky pre fajnšmekrov v podaní Nízkych a Západných Tatier. Určite ich je viac, no nie je cieľom článku ich všetky menovať. Nás zaujali tentoraz naše Biele Karpaty. 28/01/17 Jaroslav Naď Biele Karpaty
Túra Sicília - výstup na Monte Cofano Ak ste čítali môj predošlý článok, ako a kam zdrhnúť z pláže na kopce počas rodinnej dovolenky na západe Sicílie, určite viete, že základom je vybrať destináciu, kde sa vôbec nejaké kopce nachádzajú. Počas dovolenky som si tak odbehol po Monte Monaco na Monte Cofano, ktorému je venovaný článok. 25/10/16 Jaroslav Naď Svet
Túra Sicília - výstup na Monte Monaco Ak ste si na úvodnom obrázku všimli len slnečníky a more, ďalej radšej ani nečítajte. Článok je, aj keď samozrejme nie výhradne, určený obetavým partnerom-horalom, ktorých krajšia polovička preferuje chytanie zlúčeniny bronzu v polohe ležmo na piesku, za ktorý by si slovenský murár nechal do kolena vŕtať a za šplechotu nepitnej vody pod slnkom, ktoré za ideálnych podmienok aj starému vetchému berberovi vysuší posledný tuk na ušnom laloku. 11/10/16 Jaroslav Naď Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra NCH Rakytovské plieska (okruh) Dnes konečne aj do Tatier prišlo teplé, skoro letné počasie. Máme chuť na kratšiu vychádzku na menej navštevovaných miestach. Vyberieme si NCH na Rakytovské plieska. Nachádza západne od Štrbského Plesa, v oblasti zasiahnutej vetrovou kalamitou v roku 2004. Chceme si detailne pozrieť, ako si príroda poradila s jej následkami a vychutnať si krásne výhľady v objatí sviežej zelene. dnes Daniela Mäkká Vysoké a Belianske Tatry
Túra Chata pod Soliskom a Škutnastá poľana s bábom Keď príde do hôr jeseň a začne farbiť všetko svojou pestrou paletou, každý okamih v nej strávený je dvojnásobne krásny. Pre mňa bol taký posledný septembrový deň v roku 2016, ktorý som strávila na vychádzke v slnkom zaliatych Vysokých Tatrách s dcérkou. Výber trasy sme podriadili tomu, že sme mali v nosiči 7-mesačného svištíka, no aj tak sme chceli bližšie k vrcholom, bližšie k modrej oblohe a bližšie k slniečku. včera Daniela Mäkká Vysoké a Belianske Tatry
Túra Zbojnícka chata, Rainerova útulňa a Bilíkova chata Aj keď nadovšetko mám nesmierne rád prírodu a turistické podujatia, nie som nejaký extra tatranský vlk, skôr celkom začiatočník. Nikdy ma Tatry nelákali tak, aby som po nich musel liezť a celé ich schodiť. Možno to bolo tým, že som s turistikou začal trocha neskôr, v pokročilejšom veku a stanovil som si iné ciele, ktoré som chcel mať prejdené a prebádané. včera Marián Jaššo Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zimný Veľký Rozsutec 21/02/19 09:07 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra, časť Krivánska Fatra
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1609 m n. m.
    • min: 625 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 985 m
    • klesanie: 985 m
  • Vzdialenosť
    • 10 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 25.02.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 49.2331 ° SŠ
      dĺžka: 19.064 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2331 ° SŠ
      dĺžka: 19.064 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • reštaurácie v Štefanovej
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Žilina (vlak, bus) - Vrátna, Štefanová (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.79 (0.31)