Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Po bývalej zelenej značke: Pernek – Baba

Od dobra k zlu je niekedy veľmi blízko, rovnako ako od krásy ku škaredosti. Niekedy stačí málo a všetko môže byť naopak – pekné škaredým a škaredé pekným. V jednu skorojarnú sobotu sme mali možnosť presvedčiť sa o tom na vlastnej koži. Bývalá turistická značka nás previedla krásnymi takmer zabudnutými miestami, taktiež sme však mali príležitosť uvedomiť si, ako jednoduché je takéto miesta zničiť.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+520 m stúpanie, -520 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 10.03.2012
Pohoria
Malé Karpaty
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 630 m n. m.
  • Najnižší bod: 260 m n. m.
Voda
Pernek, Pezinská Baba, studnička pri Pištovej búde
Doprava
Bratislava (vlak, bus) - Pernek (bus)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Okolie Perneka je plné protikladov a paradoxov. Kým nad dedinou sa čnie čarovná kalvária, o niekoľko sto metrov ďalej sa rozprestiera nie veľmi priateľsky pôsobiaci vojenský výcvikový priestor Turecký vrch. Okolie Perneka navyše obklopuje krásna príroda, kde možno nájsť pekné bukové lesy aj zaujímavé pamiatky banskej histórie, no tiež haldy odpadkov, obrovské rúbaniská a na zaplakanie rozjazdené lesné cesty. Preto sa nemožno čudovať, že sa počas nedlhého výletu okolím Perneku dá prejsť viacerými svetmi, od tých krásnych až po tie, z ktorých človeka prejde chuť...

Trasa

Pernek – Tri kríže – dolina Rozglabského potoka – Gašparová – Pezinská Baba – Podbabská dolina – Pernek

Krásna prebúdzajúca sa jar a slnko provokačne svietiace už od skorého rána doslova vyťahujú ľudí von a nabádajú k aktívnemu oddychu v ožívajúcej prírode. Po predvolebných týždňoch plných politiky, sľubov a všadeprítomných otravných reklám neexistuje nič lepšie než utiecť pred znepokojujúcou a frustrujúcou realitou do sveta, ktorý ľudská ruka ešte veľmi nepoznačila. Preto sme si v sobotu ráno zbalili batohy a vyrazili za krásami malokarpatských lesov.

Z Perneka na kalváriu

Z príjemných očakávaní a predstáv nás hneď na začiatku vytrhli Pernečania, ktorí nás v zastúpení veľmi milej a tolerantnej panej počastovali samými vyberanými výrazmi, ktorými ocenili náš pokus zaparkovať v niektorej z bočných uličiek tejto podkarpatskej dediny. Poučení sme teda napokon nechali auto na neutrálnej hlavnej ulici s malebnou tradičnou zástavbou a štýlovou zastávkou z minulého režimu. Po rozštekaní celej uličky, kde boli v každom dvore minimálne dve obrovské psiská, sme sa napokon predsa vnorili do lesa, kde sa nedali prehliadnuť podomácky vyrobené šípky navádzajúce k trom krížom a zastavenia krížovej cesty – rôzne vyblednuté obrázky povešané kade-tade po stromoch. Frekvencia šípok prezrádza, že miestny značkár má k nedomácim turistom a pútnikom výrazne kladnejší vzťah než pani, ktorú z nášho pokusu o parkovanie išlo roztrhnúť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Odmenou za strmší výstup zamrznutým postupne sa roztápajúcim šmykľavým blatom bola čarovná čistinka s nádherným výhľadom na Záhorskú nížinu, ako aj pod nami sa rozprestierajúci vľúdne pôsobiaci Pernek. Nad tým všetkým sa pôsobivo čnejú tri biele kríže posvätené 21. augusta 2005. História tohto miesta však siaha o čosi ďalej, o čom sa možno presvedčiť poniže troch krížov, kde sú dve malé jaskyne posvätené v roku 2006 a dva drevené kríže. Z nich sa dozvedáme, že jeden tu stojí už od roku 1934. Na okolitých skalách možno nájsť tiež rôzne nápisy od klasického „Prach si a na prach sa obrátiš!!!“ až po modernejšie „Biznis je silnejší ako svedomie“. Atmosféru krásne dopĺňajú malé snežienky, tlačiace sa zo zeme.

Po zelenej

Túlavé topánky nám však nedovolili zostať sa vyhrievať na slniečku a pekným lesom nás doviedli až na širokú lesnú cestu, obchádzajúcu vrch Jastrabník (543 m n. m.). Počas pohodlného traverzu sa o spestrenie staralo len blato na ceste, stádo muflónov obďaleč a na hrebienku sa zjavujúca zrušená zelená značka, po ktorej stopách sme sa už raz vydali. Tentokrát sme ju chvíľu skúsili sledovať aj smerom na Pernek, no podarilo sa nám nájsť len akéhosi posledného mohykána pri zelenom pracovnom stroji. Napokon sme vyšli aspoň na prekvapivo skalnatý vedľajší vrchol (523 m n. m.) Jastrabníka, kde sme po krátkom občerstvení zavelili na ústup a pokračovali v pôvodnom pláne smerom na Gašparovú (621 m n. m.).

Tu je bývalých značiek podstatne viac a pri pohľade na niektoré z nich by im nikto nehádal možno až niekoľko desiatok rokov. Túto trasu už aj tak poznáme, preto nás neprekvapila skalka naľavo ani asfaltka končiaca v sedielku pod vrcholom Gašparová. Tu sme sa tiež bez váhania vybrali priamo po čiastočne trávnatom hrebeni, ktorý tvorí hranicu vojenského výcvikového priestoru Turecký vrch – veľmi pravdepodobného dôvodu zrušenia tejto peknej turistickej trasy.

Pohodlne sme stúpali pomerne ostrým hrebeňom, na ktorom sa tráva strieda s menšími i väčšími stromami. Práve na tých starších ešte možno nájsť staré zelené značenie, na ktoré sme sa úspešne napojili aj po prejdení väčšieho rúbaniska. Za rúbaniskom vedie chodník úžasnou alejou vysokánskych bukov, ktoré ešte pamätajú časy, kedy tadiaľto chodievali turisti oficiálne a kedy tento les neslúžil na vojenské účely, ale na rekreáciu. Podľa celkom výrazného chodníka na hrebeni však možno súdiť, že táto trasa neupadla do úplného zabudnutia.

Horšie je na tom pokračovanie zelenej, ktoré sa pri turistickom ukazovateli vrastenom do majestátneho stromu ešte pred vrchom Konské hlavy (649 m n. m.) odkláňa z hrebeňa a postupne klesá až na širokú lesnú cestu vedúcu popod Konské hlavy a Gašparovú. Na mnohých miestach tu však sotva poznať, že tadiaľto niekedy viedol chodník. Často to prezrádzajú len kde-tu zachované značky, ktorých hľadanie spomaľuje už i tak pomalý strmší zostup. Ten navyše spríjemňujú snehom posypané halúzky a korene, ktoré sa šmýkajú ani na ľade. Neskôr navyše pribúdajú preliezačky v podobe veľkých konárov. Tie sa nám napokon tiež podarilo zdolať a po zvládnutí strmého briežka sme sa ocitli na dnešnej lesnej ceste.

Domnienka, že zelená túto cestu križuje, sa ukázala byť správnou a hoci pokračovanie „nášho“ značeného chodníka vyzeralo celkom jasne a používane, po chvíli vyústilo na čistinku s križovatkou. Tu už nebolo po značke ani starších stromoch ani chýru ani slychu, zato sme však mali na výber z piatich ciest a cestičiek. Vybrali sme si intuitívne tú najpriamejšiu, aby sme zistili, že je zvieracia. Takýmto detailom sme sa nenechali odradiť, v zvieracích stopách sme prekonali hlbočizné blato aj žblnkajúci potok a zanedlho sme sa našli na lesnej ceste, ktorú sme pred chvíľou spokojne prekrižovali. Na tejto bežkárskej trase známej z mnohých zimných výletov sme sa znova snažili nájsť zelenú značku. Na stromoch sme však nachádzali len modré bodky, ktoré veštili neveselý osud stromov. Ten nám koniec-koncov neustále pripomínali zvuky lesných mechanizmov a padajúcich stromov. Pri poslednej zachovanej zelenej značke na betónovom stĺpiku neďaleko dnešnej červenej sme sa pri pohľade na okolité mladé až nijaké lesy vzdali nádeje, že sa nám značenú cestu podarí vystopovať opačným smerom. Bez ďalších prieskumných výprav do okolitých húštin sme sa teda napojili na červeno značenú cestu, ktorá nás doviedla až na Pezinskú Babu.

Pozostatky zimy

Na naše prekvapenie sa po parkovisku nepreháňali len cyklisti či peší turisti, ale aj ľudia v lyžiarkach s lyžami na ramene, ktorí uprostred toľkého blata pôsobili trochu komicky. Napokon sa ukázalo, že na svahu sa ešte veselo lyžuje a aj napriek výrazne plusovým teplotám tam bolo ešte celkom dosť snehu. Pôsobilo to, akoby prevádzkovatelia lyžiarskeho strediska zozbierali sneh z celého okolia a navozili ho priamo na svah – snehová pokrývka sa totiž rozprestierala presne po okraj lyžiarskeho svahu, miestami ani o milimeter ďalej. Dokonca aj človek na snehovom skútri musel posledné desiatky metrov do skútrovej garáže absolvovať po nefalšovanom hlbokom blate.

Nečakane náročný zostup

Zväčša neveľmi zaujímavý zostup po modro značenom chodníku z Pezinskej Baby do Podbabskej doliny, pre ktorý sme sa rozhodli, sa napokon ukázal byť takmer najpôsobivejšou časťou výletu. Bohužiaľ, v tom najhoršom zmysle slova. Ešte na Pezinskej Babe sme sa čudovali, čo za hlupákov sa pustilo na nejakom dvojstopom vozidle po tomto chodníku. Po chvíli sme pochopili, že rozrývač chodníka sa po pár metroch neotočil, ako sme dúfali. Práve naopak, blato sa prehĺbilo a rozšírilo a pred nami sa otvorili výhľady na čerstvé rúbaniská a „lesy“ pňov. Človeku vtedy príde na um notoricky známe slová pesničky „Budem o něco se rvát/až tu nezůstane stát/na kameni kámen“.

Po krátkom pokuse pokračovať po značenom chodníku a preliezaní všetkých možných kríkov v okolí sme takýto postup vzdali a dali sa na ústup na pravú stranu smerom k elektrickému vedeniu. Cesta pod vedením mala podobne rozrytý a rozbahnený charakter, ktorý sa však postupne zmenil a blato vystriedali maliny, černice a podobne pichľavé rastliny, ktoré nás vyhnali hlbšie do lesa. Tam sme na všeobecné prekvapenie objavili mnoho žľabov, vedúcich zhora dole, ktoré sme povýšili na predchádzajúce už dávno nepoužívané cesty. Pri tomto objavnom výlete sme navyše vyrušili diviaka, ktorý odcupital preč do blata, ktoré sme predtým znechutene opustili. Aspoň niekto z neho má hádam radosť. Po hrebienkoch medzi „bývalými cestami“ sme napokon celkom pohodlne zostúpili až do Podbabskej doliny. Tu sme sa utvrdili v domnienke, že ťažba stromov sa neobmedzila len na hornú časť modro značeného chodníka, ktorý sa najnovšie premenil na širokú lesnú cestu.

Pokračovanie od chatovej osady do Perneka je už po asfaltke, takže sme sa mohli nerušene kochať haldami odpadkov, ktoré sem ľudia bezostyšne vynášajú. Charakterom táto inak pekná dolina teda postupne pripomína okolie nechválne známych osád našej najdiskriminovanejšej menšiny. Dlhým, popri hlavnej ceste rozťahaným Pernekom už našťastie prechádzame bez nepríjemných prekvapení, v ústach nám však aj napriek peknému výletu krásnymi kútmi sveta zostáva trpká príchuť.

Záver

Okolie Perneka je krásnou, zaujímavou a trochu aj tajomnou lokalitu s bohatou a pestrou históriou aj súčasnosťou. Značené turistické chodníky však odkrývajú len zlomok z tunajších tajomstiev, preto sa oplatí zísť zo známych trás, chodiť s otvorenými očami a popustiť uzdu fantázii. Zrušená turistická značka razom ožije, zo starých baní sa začne znova ozývať čulý pracovný ruch a po perneckej železničke budú znova hrkotať vláčiky. Žiaľ, často tu treba oči aj poriadne privrieť a prehliadnuť haldy odpadkov, vyrúbané lesy a zničené chodníky. V opačnom prípade hrozí, že sa príjemný pocit ako mávnutím čarovného prútika rozplynie a zostane po ňom iba znechutenie a bezmocnosť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie