Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Štúrovo a okolie

V Štúrove som bol trikrát v živote a vždy to bolo spojené s putovaním po slovensko-maďarskej hranici. Nikdy som logicky nemal čas prezrieť si samotné mesto, či jeho okolie. Bral som to ako svoj dlh voči sebe samému a som nerád komukoľvek dlžný. Keď bolo treba v marci 2012 vyčerpať starú dovolenku a hlavne manželku vytrhnúť z kolotoča starostlivosti o dôchodcov, nezaváhal som ani okamih. Zohnal som ubytovanie v Štúrove na pešej zóne a mohli sme vyraziť. Plánov pomocou internetu som naspriadal viac, než sme stihli zrealizovať.

Vzdialenosť
65 km
Prevýšenie
+1080 m stúpanie, -1080 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
zima – 12.03.2012
Pohoria
Burda, Podunajsko (Podunajská rovina - Podunajská nížina) a Maďarsko: Piliš / Pilišské vrchy (Pilis / Pilis-hegység)
Trasa
Voda
krčma v Kamenici nad Hronom, krčma v Chľabe, potraviny v Gbelcoch a Novej Vieske, krčmy v Štúrove, Ostrihome, Chata na Vaskapu, prameň Fári
Nocľah
penzión Fortuna v Štúrove
Doprava
SAD Štúrovo – Gbelce a Nová Vieska – Štúrovo, Štúrovo – Kamenica nad Hronom a Chľaba – Štúrovo
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

1. deň

Kamenica nad Hronom – Skaly, vyhliadka – Pod Kráľovou horou – rázc. na Baltavu – Pri troch studničkách – Chľaba – sútok Ipľa s Dunajom – Chľaba

V Štúrove nás privítalo sivé, studené a veterné počasie. V nedeľu sme si boli pozrieť ostrihomskú Baziliku a mesto. Zarazilo nás, aké je sivé, ošumelé a hlavne, že Bazilika nie je v noci osvetlená. Naopak, očarovala nás Klenotnica s vystavenými cirkevnými predmetmi. Dúfali sme, že studený lejak sa nasledujúci deň nebude opakovať.

Aj v pondelok bola poriadna zima, ale to nás neodradilo od rozhodnutia prejsť sa pohorím Burda. Autobus nás doviezol do Kamenice nad Hronom. Nasledovalo už moje tradičné pátranie po pečiatke. Na ObÚ ju nemali, lebo starosta bol na školení a tak nám ju dali na pošte. Nuž a tak sme mohli od hostinca Pohronská Perla začať stúpať náučným chodníkom Kováčovské kopce juh, vcelku prudko hore.

Vyšli sme na lúku nad obcou a otvoril sa nám jeden z mnohých nasledujúcich perfektných výhľadov na Ostrihom s jeho Bazilikou, sútok Hrona s Dunajom a Dunaj zarezaný medzi Kováčovské kopce a Pilišské vrchy. Ako had sa pod nami preplazil nákladný vlak cez most ponad Hron a zmizol v diaľke. Aj nákladná loď, plávajúca na Budapešť, bola akási malá. Šesť náučných tabúľ upozorňovalo na faunu, flóru a výhľady. Hlavne z andezitových skál boli perfektné. Príroda ešte spala a v lete tu musí byť miestami džungľa. Z červenej sme sa napojili na modrú a došli k miestnemu polomu. Snáď niet na Slovensku pohoria bez polomu! Na križovatke štyroch lesných ciest sme sa zvrtli doľava a klesli na lúčku s posedom, senníkom a skladom kukurice. Niekto si dal námahu a k senníku dovliekol vylomený smerovník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vyplašili sme stádo muflónov a zrazu sme stáli na asfaltke. Mali sme ísť po nej hodinu a na pravej strane sa nám ukazovali priam zlaté lúky pod Burdovom. Pri troch studničkách sme zbehli k chate Ipeľ a najedli sme sa. Hoci som studničky hľadal, našiel som len hlbokú dieru vyloženú skružami. Po pauze sme sa vrátili hore k smerovníku a začali klesať na opačnú stranu. Opäť polom a s ním zmiznuté značenie. Logicky sme klesli dolu do Veľkej doliny k potoku Dona. Na niektorých miestach bol ešte zamrznutý. Lesnou cestou to už do civilizácie nebolo ďaleko. Nielen rozpadajúci sa betónový stĺp transformátora, ale aj kopa smetí tomu nasvedčovala. Vyšli sme v Chľabe a dali sme sa hľadať cestu k sútoku Ipľa a Dunaja.

Popri zbúranisku bývalého JRD a jazerách sme došli k polorozpadnutej železničnej stanici. Podišli sme trať a poľom popri nej sme sa blatili k Ipľu. Veľmi sme sa potešili poľnej ceste. Prešli sme popod železničný most a zrazu sme stáli na sútoku. Bolo mi tak nejako dobre na duši. Ešte dokážem vyrovnať staré dlhy! Chvála bohu, na cestu späť sme si vybrali poľnú cestu po druhej strane železnice a bez blata sme došli do Chľaby. Zaujímalo by ma, či tie obrovské betónové piliere, ktoré sme pritom míňali, sú zvyšky nejakého mosta ponad Dunaj. Deň pred túrou sme v televízii pozerali reláciu, kde p. Dvořák ukazoval tufové obydlia neďaleko Levíc. Niečo podobné majú aj v Chľabe, ibaže sú to zväčša pivnice, či garáže v hlinenom svahu vedľa hlavnej cesty.

2. deň

Gbelce – Parížske močiare – Nová Vieska a Štúrovo – sútok Hrona s Dunajom – Želiarsky kanál – Štúrovo

Teplota sa už ráno priblížila k 10 °C, len studený vietor neustával. Dnes sme sa rozhodli pozrieť si močiarnu lokalitu zapísanú do zoznamu chránených nálezísk. Po vystúpení z autobusu v Gbelciach nás ochotne jedna pani nasmerovala. Vybrali sme sa popri ceste na Svodín. Na pravej strane sme minuli motokrosový areál a došli k rekreačnému zariadeniu obce. Je tu pamätník na víťaznú bitku maďarských vojsk z 29. apríla 1849. Chodník tu končí a pochopili sme, že k močiaru musíme inak.

Kúsok sme sa vrátili, zišli z cesty dolu svahom a našli sme mostík ponad potok Paríž. Je tu tabuľa, označujúca začiatok chráneného územia. Po poľnej ceste sme vykročili doľava po brehu potoka. Ono to bola vlastne hrádza. Naľavo tiekol Bočný kanál a napravo sa rozprestieral Parížsky močiar. Kam oko dohliadlo, všade bolo tŕstie a z neho vyletovali vtáky, alebo bolo aspoň počuť ich krik. Občas sa ukázala aj voľná vodná hladina.

Došli sme k vyhliadkovej veži. Na prístupovej ceste k nej boli poukladané snopy nasekaného tŕstia. Je veľká škoda, že tabuľa s vysvetlivkami je skoro nečitateľná. Ak sú Parížske močiare také unikátne, tak ich propaganda a prezentácia sú typicky slovenské, čiže mizerné. Vyšli sme na vežu, vybral som ďalekohľad a fotoaparát a mohli sme sa začať kochať. Najprv sme neveriaco pozerali na vysekané a vypálené obrovské plochy tŕstia. Snáď je to v chránenom území legálne. Napokon sme sa začali venovať vtákom. Keďže tam žiadne obrázky s vysvetľujúcim textom neboli, tak sme len hádali, čo vidíme. Keď sme už dosť premrzli dujúcim vetrom, zišli sme dolu a pokračovali pomedzi tŕstie po hrádzi. Už sme nič zaujímavého nevideli, ak teda nerátam rozostavanú opachu akože zámku na úpätí Drieňovej hory. Niečo neskutočné!

Došli sme k ceste spájajúcej Arad s Novou Vieskou a keďže sme nevideli žiadnu cestičku k Alúviu Paríža pred Strekovom, rozhodli sme sa pre návrat do Štúrova. Cestou na zastávku autobusu sme videli rekonštruovaný starý dom, ktorému robili strechu z tŕstia vyťaženého v močiari.

No a keďže sme sa vrátili nejako skoro, rozhodli sme sa pešou zónou prejsť k hrádzi a po nej k sútoku Hrona s Dunajom. Kúsok za dvojposchodovým autobusom, prerobeným na krčmu, je na pravej strane prístavisko malých lodičiek. Teraz v zime ich tu veľa nebolo, no z pláže bol opäť inakší pohľad na Baziliku. Asfaltový povrch hrádze sa končí pri novostavbe dvojposchodového, moderného rodinného domu a čuduj sa svete, aj on má trstinovú strechu.

Netrvalo dlho a prišli sme k rampe, brániacej autám zísť k vode. Ešte pár desiatok metrov a stáli sme na sútoku Hrona s Dunajom. Je trošku zvláštny, lebo tesne pred ním sa časť Hrona odkláňa doľava a do Dunaja vteká až za Veľkým ostrovom. V piesku sme našli lastúru veľkú ako mužská dlaň. Chýbajúci kúsok čo najpresnejšieho kopírovania hranice zapadol na svoje miesto.

Popri Hrone sme sa vrátili k železničnému mostu. Práve včas, aby sme si vypočuli hrmot prechádzajúceho nákladného vlaku. Pre návrat do Štúrova sme sa rozhodli popri Želiarskom kanáli, ktorý preteká záhradkárskou osadou. Najprv nás zaujal vagón z trate Štúrovo – Levice, ktorý skončil ako záhradný domček a potom „vyschnutý“ ihličnan. Náš záujem oň si všimol pán z vedľajšej záhradky, slovo dalo slovo a slivovica tiekla pomaly prúdom. Tu chcem naozaj zdôrazniť, že všade sme sa dohovorili po slovensky, čo ma naozaj potešilo!

3. deň

Štúrovo – Ostrihom – Vaskapu – studnička Fári – Marótiho kopce – studnička Hármas – potok Csenkei – studnička Fári – Vaskapu – Ostrihom – Štúrovo

Ďalším cieľom mala byť Čenkova lesostep. Lenže tam je zlé autobusové spojenie a tak sme sa vybrali cez most Márie Valérie do Ostrihomu na trh. Okrem zemiakového cukru a krásnych slanín sme na ňom nevideli nič, čo by stálo za pozornosť. Keďže som si vytlačil mapku okolia Ostrihomu, rozhodli sme sa nájsť červenú značku a po nej sa prejsť okolitými vŕškami.

Z trhu sme prišli na autobusovú stanicu a na jej konci sme zahli doľava. Pri kaplnke sme na stĺpe našli červenú značku a vybrali sa ňou hore starou vinohradníckou uličkou. Je na nej drevený kríž a niečo ako symbolický cintorín. Ulička skončila a my sme doslova smetiskom kráčali úvozom pomedzi ploty záhrad hore húštinou. Až tu budú listy, tak bude nepriechodná. Stretli sme sa so zelenou značkou a pokračovali doprava. Otvorili sa nám výhľady na šíre okolie Ostrihomu. Krátka rovinka nás doviedla ku skalám, na okraji ktorých stál veľký, drevený dvojkríž. Nasledovali zarastené lúky s výhľadom na Kováčovské kopce, v malom hájiku kríž s ukrižovaným Kristom a vcelku prudké stúpanie. Na jeho konci je stĺp so soškou Panny Márie s malým Ježiškom. Obnovili ju nedávno turisti. No a napokon pre nás veľké prekvapenie, horská chata Brilla Gyula s drevenou vyhliadkovou plošinou. Je z nej fantastický výhľad na Dunaj a šíre okolie. Okrem psa nás prišiel privítať aj mladý chatár a tak sme zavítali dnu. Ženy sa dorozumeli anglicky a tak sme dostali horúcu čokoládu a ja pečiatku do cancáku.

Deň bol konečne slnečný, nuž škoda vysedávať na chate. Po zelenej sme sa vybrali ďalej. Serpentínami klesla k prameňu Fári. Boli tu aj lavičky so stolmi a zjedli sme tu naše lepáky. Popri pooranom poli s posedom sme došli k stromom s lianami. Keď budú mať listy, tak tu neprejde nik. Prekročili sme potok a stáli sme pri rebríku cez ohradu. Za ním začal terén zase stúpať a veru sme sa museli vyzliecť z vetroviek. Vyplašili sme stádo laní. Cestička neuveriteľne prudko stúpala hore, až sme napokon vyšli pri jedinom smerovníku, ktorý sme na maďarskej strane videli. Zato okrem klasických našich značení sme si užili zelený, červený krížik v bielom poli, rôznofarebné trojuholníky, rôznofarebné prečiarknuté šípky, ba aj modré „holubičky“. Ale ako ďaleko je náš cieľ, či kam ideme, sme sa nikde nedozvedeli.

Od stretu zelenej s červenou som chcel ísť neznačene po lesnej ceste až k stretnutiu žltej s červenou. Žiaľ, žiadne cesty sa okrem tej, po ktorej šla zelená, nekonali. Keď sme prišli k elektrickému vedeniu, rozhodol som sa zísť z cesty doprava a svahom klesať v nádeji, že stretneme nejakú cestu. To sa napokon aj stalo a prišli sme presne tam, kde som chcel, k studničke Hármas. Na mape však nebolo vidno, že od nej ide nekonečný plot a my sme popri ňom kráčali, hoci za ním boli lúky, cez ktoré sme mali prejsť. Prekročili sme napokon Csenkei potok a cesta nás doviedla k rebríku cez plot.

Na moje posmutnenie sme sa dostali opäť k prameňu Fári. Tak sme sa vybrali po červenej značke, ktorá nás mala doviesť k žltej. Tu sme sa stretli s novinkou. Červená sa rozdvojila a my sme si vybrali vetvu, ktorá napokon vystúpila na plošinu vrchu Vaskapu a doviedla nás späť k chate. Už sme dnu nešli, ale po zelenej značke sme klesali do Ostrihomu pomedzi záhrady, ktoré sa zmenili na miestne Beverly Hills. Otvorili sa nám nové výhľady na Baziliku. Minuli sme bunker z 2. svetovej vojny a klesali tak strmo dolu, že nechápem, ako tade chodia v zime na autách. Vyšli sme pri cirkevnej škole s Petöfyho plastikou, zahli na hlavnú triedu a cez most prešli do Štúrova. Náš krátky pobyt v Štúrove a jeho okolí sa chýlil ku koncu.

Nasledujúci deň sme odcestovali domov a termálne kúpalisko sme nenavštívili. Takže možno niekedy inokedy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie