Trasa

Trenčianske Teplice – Horná Poruba – Vápeč – Zliechov – Strážov - Čičmany – Javorina - Fačkovské sedlo (červená cesta Hrdinov SNP)

Omšenská Baba

Je 8. mája 2008, keď prestupujem v Trenčianskej Teplej do električky smerom do Trenčianskych Teplíc (žiaľ, v súčasnosti premáva už len príležitostne). V mestečku sa vydám naprieč pešou zónou a kúpeľným parkom. Za Baračkou značený chodník vstúpi doľava do lesa, kde obíde pár domov a stúpa zalesneným svahom až na hrebeň ku Kamenným vrátam. Po prekrižovaní peknej lúčky sa chodník opäť ponorí do lesa.

Na trase už nie som sám, dobehli ma dvaja turisti. Aspoň podebatujeme o horách a ukážu mi nevýraznú odbočku na vrchol Omšenskej Baby, ktorý je obsadený turistickou výpravou. Z odlesneného skalnatého vrcholu je pekný výhľad na dolinu Tepličky s Omšením, naproti ležiaci Žihľavník a v diaľke Považský Inovec. Na kopci som jediný „na ťažko“, čo vzbudí záujem mladšej turistky. „Idete na dlhšie?“ spýta sa s náznakom žiarlivosti. „Nie, len na dva dni, z hygienických dôvodov. Inak by som nemohol cestovať verejnou dopravou!“ Poradí mi, že ona to rieši s vlhčenými obrúskami, aké sa používajú bábätkám na ritky. Zasmejem sa pri predstave obrúskového „kúpeľa“, asi by som musel mať tých utierok plný batoh.

Po zastávke pokračujem ďalej už len sám. Hrebeňovú, či traverzová túru lesom pod Slopským vrchom nahradí prechod cez lúky nad Dolnou Porubou, kde sa otvorí výhľad na Homôľku nad záverom doliny. Po prechode zalesnenou časťou úpätia Holazní cesta vystúpi na rozsiahlu lúku, na horizonte ktorej sa objaví Vápeč. Je sparno, vápencovo-dolomitická skalná korunka žiari na podklade temnejúcich mrakov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vápeč

Lúčnou cestou zostupujem do doliny Hornej Poruby, križujem cestu z Ilavy do Valaskej Belej. Červená značka „lízne“ len koniec obce a už stúpa lúkou k úpätiu Vápča. Po vstupe do lesa sa chodník kľukatí po strmom svahu, zo skaliek sa otvárajú pekné výhľady. Po výstupe z lesa nasleduje skalné mesto so sutinou, v záverečnej fáze sa zídu aj ruky.

Výhľad z vrcholu s kovovým krížom je fantastický, takmer kruhový. Prevýšenie skoro 550 m oproti Hornej Porube zo skalnatej čiapky zabezpečuje výborný „letecký“ pohľad na západ, ale aj pohľad na ostatné svetové strany pôsobí impozantne. Strážov, pod ktorý dnes plánujem dôjsť, pôsobí dosť neprístupne.

Kopec a nekonečná asfaltka

Z Vápča, kde ma vystriedal mladý pár, pokračujem po zarastenom hrebienku do sedla Palúch, kde ma tabuľka bezpečne zvedie do doliny. Značky sa začínajú pomaly strácať, ale úzka dolina a vyšliapaný chodník ma bezpečne vedie dole. Už z vrcholu som pozoroval vzdialené záclony dažďa, ktoré sa priblížili až ku mne. Perfektne značená cesta je už minulosťou. Až neskôr sa dozviem, že značky ničí miestny feudál, tu na Hiking.sk je založená diskusná téma.

Lesnú cestu vystrieda lúčna a tak prichádzam do Kopca, malej zastrčenej dediny. Pokračujem ďalej po asfalte a márne sa snažím nájsť podľa mapy odbočku vpravo cez les. Všade je len húština a o takú hodinku sa začne stmievať. Neriskujem teda a rozhodnem sa pokračovať ďalej po asfaltke do Podhradskej doliny a potom vpravo na Zliechov.
Pri ústí do doliny sa svah Zliechovskej lesostepi začína sfarbovať do červena, čo je znamenie západu slnka. Tak už počas súmraku putujem po (našťastie) málo frekventovanej asfaltke do Košeckého Rovného, kde ma poteší otvorená krčma, som už celý vysušený.

Priateľský rozhovor a nocľah pod Strážovom

V krčme si objednám veľkú Kofolu a vodu do fľašky. V lokáli je okrem krčmárky podgurážený chlap so ženou, ktorý hneď zamieri ku mne. „Odkiaľ ideš?“ Odpovedám po pravde. „ A čo z toho máš, že šliapeš ako k***t 10, 20, 30 km?“ Odpovedám na jeho strunu, na filozofovanie s ožranom nemám chuť. Začína ma však otravovať, aby som sa s nimi zabavil a zatancoval si s jeho ženou, tak radšej vypadnem preč.

V obci sa napojím na červenú „asfaltkovú“ značku a pokračujem až do Zliechova. Už je pomaly čas hlavu skloniť. Autobusová zastávka, hoci je krytá, sa mi nepozdáva. Ožrana druhýkrát stretnúť netúžim a o túlavého dedinského psa tiež nemám záujem. S ubúdajúcimi silami stúpam nad dedinu, kde v chabom svetelnom kuželi čelovky hľadám vhodné táborisko. Keď sa svah konečne zmierni, zaleziem do spacáku pod košatý strom. Je okolo 22.00 h.

Strážov

Keď sa ráno zobudím, zistím, že som si nevybral zle. Kúsok obďaleč zurčí potôčik a na lúke za ním je stan. Keď dovarím čaj, zvíta sa so mnou mladý sused. S priateľkou idú opačným smerom, trénujú na himalájsky trek. Rozlúčime sa a vyrazím na vrcholový útok, na najvyšší bod trasy. Chodník vstúpi do lesa a čaká ma asi 600 m prevýšenia na krátkej trase.

Zatiaľ čo na prejdenej trase bola pokročilá jar, s pribúdajúcimi výškovými metrami na Strážove jar ešte len začína. Pomedzi stromy bez lístia sa odhaľujú príkre svahy a prvé skalky. Chodník dorazí na rázcestie na „podvrcholovej lúke“, kde je odbočka k vrcholu, už menej príkra ako doterajší výstup. Z horného okraja lúky sa pri spätnom pohľade otvára mierne zaparený výhľad na fatranskú oblasť, dominuje výrazný zub Kľaku.
Na vrchole je drevený slovenský dvojkríž a česká dvojica, s ktorou onedlho debatujeme – o výhľadoch a o fotení. Májové opary ďaleké výhľady neumožňujú, ale o tom príroda je, neberie ohľad na malichernosti ako pekné, ostré fotky.

Z brál na vrchole Strážova je opäť letecký výhľad ako z Vápča, vďaka rozložitosti vrchu je však obmedzený od JZ po SV (z lúky je vidieť smerom na V). Pod bralami leží Zliechov v hĺbke viac ako 650 m. Dlho hľadám na horizonte Vápeč, z tejto strany je nevýrazný, skalnú korunku takmer nevidno. Pri potulkách po bralách naďabím na drobný krížik, pri Silvestrovskom výstupe v roku 2007 sa zo skalísk zrútil starší turista. Česť jeho pamiatke a výstraha pre živých!

Cez Čičmany a oblúkový hrebeň do Fačkovského sedla

Hádam až po hodine sa vydám na zostup, ktorý je rovnako strmý ako výstup, ale klesá sa asi o 100 výškových metrov menej, do doliny Rajčianky. Po príchode na lúku turistická značka zamieri na hradskú a onedlho som v Čičmanoch. Čas pokročil a ak chcem stihnúť posledný autobus z Fačkovského sedla, musím oželieť prehliadku perníkových chalúpok – čičmianskych dreveníc. V sparnom dni stúpam popod lyžiarske svahy do lúčneho sedla Javorinka, po ceste si na lavičke doprajem skromný obed – varené ázijské rezance.

Trasa pokračuje miernym stúpaním cez krovie až na zo severu odlesnený hrebeň Javoriny. Trasa vedie priamo za zubom Kľaku a hrebeň svojou tiahlosťou pripomína blízku fatranskú prírodu. V duchu sa teším, že čoskoro budem sedieť na salaši a jesť halušky. Keby som sa pozrel lepšie do mapy, tak by som pochopil svoj omyl. Hrebeň začína byť zvlnený a mohutným oblúkom obchádza zo severu záver Tužinskej doliny. Chodník vedie lesom po hrebeni, vo vrchole oblúku už traverzuje svahy Čela lesostepnou krajinou. Nasleduje mierne stúpanie s občasnými výhľadmi na prejdenú, náprotivnú stranu. Na predvrchole Homôľky ma čaká bonbónik – krátke, ale extrémne stúpanie. Zo svahu sa otvorí výhľad južným smerom, na Hornú Nitru s Vtáčnikom.

Značkári v tejto oblasti mali výrazne športového ducha, lebo po kratšom rovnom úseku nasleduje vystúpanie na zalesnený vrchol Homôľky a opätovný zostup do sedielka, spojnica sa dá jednoducho pretraverzovať po lúke. Našťastie na ďalší hrb, kde je horná stanica vleku, už chodník nevedie, zamieri si to po zjazdovke do Fačkovského sedla. Takže ešte 270 výškových metrov zostupu, roztrasené lýtka a stíham aj halušky do odchodu autobusu Rajeckou dolinou smerom na Žilinu.

Záver

Vynikajúca trasa pre tulákov, ktorým neprekáža, že z hrebeňov a vrchov zostupujú do dolín a dedín, idú občas po asfalte, že na niektorých miestach určite nebudú sami (Omšenská Baba, Vápeč, Strážov) a naopak, že niekde asi budú sami (Javorina – Homôľka) - skrátka užijú si rozmanitosť prírody Strážovských vrchov.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek