Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Nepál - Himaláje - Poon Hill

Už je to rok, čo som navštívila Nepál a na chvíľku nahliadla do nekonečnej himalájskej prírody. Poon Hill s nadmorskou výškou 3200 m n. m. sa nachádza v oblasti Annapurny a je časťou asi najznámejšej nepálskej okružnej túry - Annapurna Circle.

Z Varanasi do Nepálu

Je ráno a zobúdzame sa v tmavej, špinavej a škaredej hotelovej izbe na indicko-nepálskych hraniciach. Súčasť „DE LUXE“ presunu z Varanasi do Nepálu, ktorý sme si omylom objednali. „DE LUXE“ autobusy (rýchle, pohodlné a špeciálne pre turistov) ponúkali vo Varanasi desiatky turistických kancelárií. Priateľ, ktorého som pred pár dňami vyzdvihla na letisku a cez Varanasi zobrala do Nepálu, sa ešte nestihol aklimatizovať, a indické horúčavy horšie znášal. Tak sme dúfali v rýchly presun s klimatizáciou. Avšak šupli nás do úplne klasického, rozbitého štátneho autobusu. Hneď druhá zastávka bolo autobusové nástupište Varanasi, kde sa napchalo toľko miestnych, koľko sa zmestilo, plus zopár ďalších. Naša výhoda spočívala iba v tom, že sme nastúpili prví a mohli si sadnúť. Autobus stál všade, kde mu niekto zamával. Kvôli neskorému príchodu sme si museli priplatiť extra príplatok na hraniciach za to, že nám po otváracích hodinách vydali víza. A na hraniciach nám rezervovali tento výnimočne hnusný hotel. Áno, človek by nemal nechať robiť zo seba takéhoto debila. My sme tiež mali chuť ísť za ujom do "cestovky" a pýtať peniaze späť, ale nestálo nám to za stratenie dňa. Aj toto je India a s postupom času sa na tom človek usmieva, a radšej žiadne „DE LUXE“ služby nevyužíva. Ráno na hraniciach nás čakalo ešte jedno prekvapenie. V Nepále sa štrajkovalo a autobusy do Káthmandu nejazdili. Ponúkli nám náhradu – Pokharu.

Liečenie

Cestovanie obyčajne veľmi dobre znášam, aj po týchto rozbitých cestách a v ešte v rozbitejších autobusoch. Rada sedím vpredu a nevystraší ma ani priamy pohľad na úzku cestu plnú jám, zatáčanie autobusu do ostrých zákrut hneď vedľa priepastí, nadhadzovanie hore-dole ani nevnímam. Ale cesta do Pokhary ma zložila. Môj žalúdok bol vyžmýkaný a spôsoboval mi nepríjemné chvíle. Možno sme si v ňom niesli niečo z Varanasi, z mesta plného chorôb a smrti, alebo chytili niečo z nepálskej vody, ktorú sme v ten deň začali piť. V Indii som existovala 4 mesiace úplne fit, prídem do Nepálu a moje telo sa ide hrať, že práve priletelo a musí sa aklimatizovať. Priateľ bol na tom ešte horšie. A tak sme strávili týždeň (polovičku našich nepálskych víz) liečením sa v Pokhare, sedením na záchode, a pitím ORS. Aj takéto sú božie plány. Na túru v Himalájach nám ostalo len pár dní a k tomu ešte oslabený organizmus. Tak naša voľba padla na Poon Hill. Tam a späť sa uvádzalo 5-6 dní. Nám sa to podarilo dať za 4.

Povolenia na vstup

Do väčšiny nepálskych národných parkov treba povolenie - TIMS kartu (oficiálne je to registrácia pre prípad, keby sa turisti dostali do problémov a nevrátili sa v predpokladanom termíne) a doklad o zaplatení vstupu (cena závisí od dĺžky pobytu). Obe povolenia tiež ponúka spústa agentúr po celej Pokhare. Dajú sa však vybaviť aj bez agentúr a lacnejšie. Stačí zájsť osobne na 2 úrady, ak sa vám ich podarí nájsť. Nás vyšla registrácia 2000 NR (cca 20,- €) a vstup do oblasti Annapurny 1450 NR (cca 15,- €) na osobu. Na nepálske pomery to nie sú najnižšie ceny. Na horách za to môže človek bez nosiča a sprievodcu prežiť skoro týždeň.

Horský nosič

V Nepále je rozšírené zaplatiť si horského vodcu a nosiča. Ceny sme až tak nezisťovali, ale dostali sme ponuku za 500 NR (cca 5,- €) na deň. Pri niekoľkotýždňových túrach má určite zmysel zaplatiť si takéhoto človeka. My "západniari" si tak môžeme užiť viac komfortu, mať miestneho spoločníka a poskytnúť tak Nepálcom zárobok. Avšak na tieto 4 dni po veľmi frekventovanej trase sa nám zdalo smiešne brať si nosiča či vodcu. Cestou je veľa dediniek ponúkajúcich ubytovanie a stravu, a celou trasou sú zdroje vody. Po prečistení jódovými tabletami je voda vhodná aj pre turistov. Na pár základných vecí a oblečenie na výmenu sme nosiča naozaj nepotrebovali. Všetko ostatné sme nechali uskladnené v Pokhare v guest house, kde sme bývali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prvý deň – z Pokhary do Ulleri

Autobusom sme sa doviezli do obce Nayapul (1070 m n. m.). Tu začínala naša trasa. V dedinke sme prechádzali okolo palmových porastov a zdalo sa nám až neuveriteľné, že za 2 dni sa budeme dívať na masív Annapurny - osemtisícovky. V obci Bhirethanti boli na dvoch rôznych miestach kontroly TIMS kariet a zaplatenia vstupu. Veď biznis je z toho slušný, tak nech uživí viac zamestnancov. Ujovia strážnici boli schovaní vo svojich kanceláriách. Lákalo nás skúsiť, či by sme prešli aj bez kontroly, ale rozhodli sme sa byť dobrí turisti a prehodiť pekné slovo s ujami strážnikmi. O nič by nešlo, zaplatené sme všetko mali, len taká skúška systému.

Po chvíľke šlapania začínal iný svet. Už to neboli miesta, kde sa dá dostať autobusom alebo iným motorovým prostriedkom, ale miesta, kde si ľudia musia vyšlapať, všetko vyniesť na vlastných chrbtoch alebo somárikoch. Do človeka vstupoval stále väčší pokoj. Cítili sme ho všade navôkol. Žiadny hluk, žiadny zhon, žiadna špina, žiadni otravujúci obchodníci a špekulanti rôzneho druhu. Len nekonečná príroda, pokoj a čistota. Míňali sme voňavé marihuanové polia, bambusové porasty, ryžové políčka, vo vetre viali tibetské vlajky, zeleň okolo nás bola plná sviežosti. Cesta spájala malé osady a takmer celá bola vykamienkovaná. Zablúdiť bolo nemožné. Domčeky v dedinkách boli všetky modrobiele, pôsobili útulne. Čim vyššie, tým krajšie a čistejšie.

V prvý deň sme vystúpali do dedinky Ulleri (1960 m n. m.). Cestu do nej tvorili tisíce schodov, akoby nekončiacich. Takto by mohli vyzerať schody do neba – nekonečné, strmé, s rajom okolo. Sviežozelené nafúkané vankúšiky korún stromov, modlitby tibetských vlajok vo vetre, nádherné scenérie okolo. Nohy už nevládali, ale silu a rýchlosť im dodávala blížiaca sa búrka. V máji sú veľmi časté poobedné prehánky. Schody sa nám podarilo zdolať ešte pred búrkou. A nasledovalo zaslúžené „VITAJTE V ULLERI“! V dedinke už na nás z každej strany kričali nápisy ANNAPURNA VIEW, PERFECT VIEW, ANNAPURNA, THE BEST VIEW OF ANNAPURNA, ANNAPURNA GUEST HOUSE... Večerná atmosféra v guest-house bola veľmi príjemná. Vychutnali sme si dobré jedlo, pokecali s nosičmi, zahrali šachy, karty a len tak vychutnávali krásny pocit, čo v nás bol z celého dňa. Na večer prehánky ustali, mraky sa roztrhali a turisti zbesilo behali po strechách a fotili Annapurnu. Ako málo stačí ku šťastiu.

Druhý deň – z Ulleri do Ghorepani

Pri prvých horských raňajkách sme pochopili, ako silno platí, že tam kde bývaš, sa aj stravuješ. Jeden Američan odvedľa chcel ísť na raňajky do nášho guest-housu. Pani domáca ho poslala preč, že nechce mať problémy. Nech sa naje tam, kde je ubytovaný. Izby sú tu veľmi lacné, a domáci zarábajú hlavne na stravovaní. Nás ubytovanie na konci sezóny stálo 2 - 3,- € za izbu pre dvoch. Strava sa dala zmestiť pre menej náročných do 5,- € na osobu za deň (s menšími energetickými zásobami v podobe sladkostí, sušienok, čokolád).

Ranný rozbeh nebol najľahší, nohy boli ťažké. Obehla nás aj miestna babka. Deťúrence si cupitali dole schodmi do školy, ktovie až do ktorej spodnej dedinky. Otvárali sa nám nádherné pohľady do hlbokých dolín, a na dedinky na hrebeňoch. Zazreli sme aj špicatý vrchol osemtisícovky Machhrapuchhre, ktorý je dominantný pri výhľade z Phewa Lake v Pokhare. Teraz sme boli k nemu oveľa bližšie.

Druhý deň sme dorazili do mestečka Ghorepani (2850 m n. m.). Opäť sa nám to podarilo tesne pred poobednými prehánkami. Ghorepani je väčšia dedinka tesne pod Poon Hillom. Je rozťahaná v rozpätí niekoľkých desiatok až stoviek výškových metrov. V centre pri malej budhistickej stúpe je aj miesto na malé trhy, kde miestni ponúkajú rôzne ručne robené výrobky. Ja som sa vyžívala v nakupovaní náramkov, náhrdelníkov a zjednávaní cien.

Tretí deň – z Poon Hillu do Bhirethanti

Ráno celá naša ubytovňa vyrazila na legendárny východ slnka na Poon Hille. Skúsili sme aj my extrémne skorý budíček, ale keď sme videli, že je zamračené, zdriemli sme si o niečo dlhšie. Z Ghorepani je to na Poon Hill okolo hodiny. Cestou hore sa nám na chvíľku mraky roztiahli a ukázalo sa okno s masívom Annapurny. To žiaľ bolo všetko, čo sme z Annapurny videli. Aj po dvoch hodinách márneho čakania na vrchole.

Dole sa nám schádzalo veľmi dobre. Užívali sme si ľahkosť pohybu (konečne!), pozorovali pomalý a krásny život v horách. V Ulleri sa nám ešte vôbec nechcelo zastaviť. Dnešný deň nám chôdza robila naozaj radosť. Túru sme skončili až so západom slnka v dedinke Bhirethanti. A na úplný záver sme si dopriali trošku himalájskeho lejaku.

Štvrtý deň – z Bhirethanti do Pokhary

Ráno spánok do sýtosti, motanie sa po dedinke a veľmi pomalý presun do Nayapulu s miernymi otlakmi. V Nayapule sme nastúpili do autobusu nepálskym štýlom - vidím autobus, zamávam naňho a mám zastávku presne tam, kde sme sa stretli. Extra rýchlou jazdou mikrobusom sme sa veľmi rýchlo ocitli z pokojných horských dediniek v komerčnej Pokhare.

Záver

Tak to bol môj malý kúsok Himalájí, ktorý sa mi podarilo zažiť. Verím, že čím väčší kúsok, tým silnejšie zážitky. Pre mňa sa tieto končiny stali návykové a verím, že sa tam čoskoro budem môcť opäť vybrať a prežiť v Himalájach nielen pár dni, ale niekoľko týždňov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie