1. deň

Nové Mesto nad Váhom – Zelená voda – Beckov – Pod Pieskami – Piesky – sedlo Polámaný vrch – Pod Ostrým vrchom – Tri Boky – útulňa Izba

S Milanom sme sa stretli na stanici v Novom Meste nad Váhom. Z rôznych dôvodov sme sa nevideli skoro dva mesiace a tak sme po zalomení palcov vyrazili po zelenej v družnej debate. Bez problémov sme ňou prešli mestom, ponad Vážsky kanál i Váh. Zakufrovali sme až pri vchode do areálu Zelenej vody. Odbočka na hrádzu doľava je až skoro na hrádzi a tak sme prešli celým areálom. Ale aspoň sme si dali točenú zmrzlinu a prezreli si areál.

Po hrádzi sme sa dostali k podchodu popod autostrádu a potom sme došli k hradu Beckov. Práve pred týždňom ho po renovácii slávnostne otvárali. Keďže nás čakala ešte dlhá cesta a bol už obed, prezreli sme si ho len zvonku a po kofole sme pokračovali modrou na Kalnicu. 140 m stúpanie na lúky v okolí vrcholu Skalice nám v horúčave dalo celkom prekvapujúco zabrať. Nehovoriac o tom, ako nám vyskočilo obočie, keď sme vyšli z lesa a modrá šípka nás nasmerovala do poľa s vyrasteným obilím. Len som dúfal, že nám nejaký poľnohospodár nevynadá. Celkom mi odľahlo, keď sme pri cintoríne vyšli na Včelársky náučný chodník. Obed sme si rozbalili na lavici pred klasickou krčmou a kofola v horúčave chutila mimoriadne.

Posilnení sme sa vybrali po asfaltke do Kalnickej doliny. Lyžiarsky vlek je na mape zakreslený, ale že sa budú na ňom cyklisti vyvážať hore a že tu majú 7 tratí, to nás prekvapilo. Len sme dúfali, že nás nejaký dobre rozpeckovaný nezostrelí. Bez ublíženia sme vyšli hore na Piesky a odtiaľ už bolo v diaľke vidno útulňu Izba. Čakala nás však ešte trojhodinová cesta. Našťastie sme sa vnorili do lesa a Oskar pálil menej. Jazdci mali aj tu vyznačenú trať a zaujímavo – výtlačkami časopisu Biker.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do cesty sa nám postavila polovica padnutého stromu a Milan začul pišťanie mladých ďatľov. V hniezde prežili pád a nič ich zatiaľ nezožralo. Bohvie dokedy.
Na naše prekvapenie sa spoza zákruty vynoril facebookový kamarát Milana – Vilo s kamarátom. Vracali sa z opekačky na Izbe a okrem pahreby nám tam nechali aj pivo. Teda jedno a pre Milana. Veru po našom príchode len tak zasyčalo. 20 minút za sedlom pod Polámaným vrchom orlí zrak Milana zbadal naľavo vo svahu búdu. Šiel som ju preskúmať a pre dvoch by bola tak akurát.

Deň objavov pokračoval, Milan zbadal niečo biele a mne bolo hneď jasné, že je to tee-pee. Ale kde sme ho našli, radšej nepíšem. Moje woodcrafterské srdiečko zajasalo a nerád by som tam naviedol nežiadúcich nenechavcov. Obaja sme boli nadšení a byť tam voda, spíme tam. A verte, viem o čom hovorím, bola by to úžasná noc. Keď sme sa vrátili na značku a vyliezli na červenú pod Ostrým vrchom, ešte nás čkala štvrťhodinka a stáli sme pred útulňou. Zhodili sme ruksaky, Milan sa vybral načapovať vodu do bandasky a ja som zbieral tenké drevo na oživenie ohňa.

Záverečné prekvapenie dňa sa objavilo v podobe trojice, kde jeden bol člen Lemra teamu. Videli sme sa síce len pred rokmi na Vápeči, ale spoznali sme sa. Hruškovica mohla teda začať kolovať a pokec ukončilo až konštatovanie, že sa musia pred zotmením vrátiť na chatu v doline. Vyložili sme spacáky na povale, vybrali poživeň a išlo sa opekať. Slaninka, klobáska, horčica, cibuľa, čaj s hruškovicou a zapadajúce slnko za Javorinou, poznáte krajší koniec dňa turistu?

2. deň

Útulňa Izba – Tri Boky – Pod Ostrým vrchom – sedlo Pod Panskou Javorinou – Prieľačina – Pod Prieľačinou – Maliništia – Dolina, rázcestie – Tematín – Lúka – Modrovka

Ráno nás zobudili vtáčiky a ležať sme vydržali len do 6.45 h. Opláchli sme sa v lavóre, prihodili drevo na pahrebu a zopakovali si večerné lukulské hody. Keďže sme večer nazvláčali a napílili dosť dreva, po zbalení sa sme s čistým svedomím opustili upratanú útulňu. Klobúk dolu a vrelá vďaka za ňu turistom z Kalnice.

Červenou sme sa vybrali smerom na Bezovec. Čoskoro sme stretli dvojicu chalanov. Spali vraj v nejakom posede, lebo ich varovali, že útulňa Medvedica je nepoužiteľná. Ako spomeniem nižšie, nebola to pravda a nerozumiem, tomu, kto šíri takéto reči.

Pri smerovníku pod Prieľačinou sme si s Milanom pripomenuli náš nález spred dvoch rokov a dúfali, že sa nezopakuje. Bez problémov sme zišli vcelku málo chodeným chodníkom po žltej na lesnú cestu a tu nás zaujal, zdá sa, že nový posed. Ako som napísal v samostatnom článku, je to luxusný nocľah pre dvoch.

Za 20 minút sme boli pri Medvedici. Najprv sme zbadali štyri koníky v elektrickej ohrade a keď sa Milan čudoval, kto tu pasie kone, zbadali sme dvoch kovbojov a dve kovbojky, ktorí tu prenocovali. Konský vander, to môže byť paráda! Potvrdili nám, že piecka je funkčná a vnútro sme si prezreli sami. Podľa mňa je to bez chyby, až na tie centimetrové fúgy. Ale na streche chýba len jedna škridla. Začala kolovať ploskačka a debata nemala konca. Až sme si uvedomili, aká nás ešte čaká cesta a rozlúčili sme sa.

Žltá klesala dosť dlho serpentínami lesnej cesty, až sme kúsok za vynovenou samotou vyšli na asfaltku. To už horúčava bola na nevydržanie a vody sme mali každý len po 1,5 litra. Takže piť, ale s rozumom a to aj po päťdesiatke!

Vybrali sme sa doprava a došli sme najprv k oploteniu, za ktorým pobehovali v lese srnky a neskôr k maštali s kravkami, kozičkami a domom so slamenou strechou. Čoskoro sme boli v osade Dolina. Tak pekne pokosené lúky som už dávno nevidel. Tečie tu síce potok, ale vodu by som z neho vzhľadom na vyššie položenú maštaľ neodporúčal piť.
Vykročili sme doľava, dosť strmo, hore svahom. Vyšli sme na lesnú cestu a po nej už miernejšie. Ale aj tak sme boli spotení a začínali sme mať Oskara plné zuby. 25 minút od smerovníka Dolina-rázcestie sme našli senník a asi „snežnú jamu“. Pohodlne by sa dnu vyspali dvaja.

Štrkovou cestou s páliacim slnkom nad hlavou sme sa trápili tiahlym stúpaním na Tematín. Tak ako som predpokladal, zopár "mastňákov" tam už bolo vyvezených na autách. Asi Lesná stráž mala voľno. Hrad je typická slovenská zrúcanina, kde je síce lešenie, ale žiadnu mimoriadnu obnovu nevidno. Prezreli sme si ho, pri ohnisku sa naobedovali a keď sme zistili, že nám za hodinu ide jediný autobus, vyrazili sme smer Lúka. Hoci sme čas stiahli o pol hodinu, aj tak nám autobus ušiel o dve minúty. A tak upotení, s otlakmi na malíčkoch, sme sa po asfaltke vybrali do 3 km vzdialenej Modrovky. Po dorazení ku krčme sme zistili, že máme 90 minút čas a tak sme zašli na kofolu a grilované krídelká.

Uťahané nohy sme oslobodili z vibrám a začali kuť plány na ďalší vander. Tento sa vydaril a moja spokojnosť bola o to väčšia, že po vysvetľovacej SMS-ke som sa naučil pracovať s novými hodinkami Irox. Za 66,- € poskytujú služby ako Casio za 285,- €. Ich predchodca, Casio vzor 1994, sa po výstupe na Vtáčnik po 16-ročnej statočnej práci odobral do večných lovíšť. A týmto mu vyslovujem vrelú vďaku za perfektné služby.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek