Sedlice – Hornádske lúky – Ružín

Trasa

Sedlice – údolie Sopotnice – Hornádske lúky – Bystrá, priehyba – Ružín

Ako to už v dnešnej dobe býva, všetko sa zorganizovalo cez spoločenskú sieť, naplánoval sa čas a miesto stretnutia. Pôvodne sme mali ísť až jedenásti, avšak, skoro ráno na stanici sa stretávame len siedmi. Ale to neprekáža, niektorí zaspali, iní to vzdali, kvôli zamračenej oblohe. Takže sme sa v zložení troch žien a štyroch mužov natlačili do starého autobusu, smerujúceho do Sedlíc.

Približne po hodine jazdy vystupujeme, počasie sa umúdrilo, pomedzi mraky sa začína ukazovať slniečko a už zdiaľky sa dívame na Sopotnícke vrchy, kam máme namierené, hlavy pritom netreba zdvíhať vysoko, pretože to je nízke pohorie. Pomedzi domy kráčame modrou značkou v skupinke, ktorá sa postupne delí na dvojice, či trojice a každý si kráča svojím tempom, tak ako to komu vyhovuje. Ja s Nikou sme poslední, máme pred sebou celý krásny deň a len približne trojhodinovú prechádzku, tak sa ju snažíme neuponáhľať a radšej si vychutnať okolie.

Celá skupina sa opäť zhlukujeme až pri krásnom slepúchovi, ktorý nám preliezol cez cestu a teraz nám ochotne pózuje pri fotografovaní, neskôr sa opäť pristavujeme pri kaluži plnej kuniek žltobruchých. Stále pokračujeme modrou značkou až k potoku Sopotnica. Tento potok vytvára krásne údolie, ktorým vedie spevnená cesta využívaná cyklistami a pešími turistami, hoci v hornom úseku ňou žiadna značka nevedie. Z údolia začína trocha prudšie stúpanie k Hornádskym lúkam. Toto je v podstate najťažšia časť tejto krátkej túry, aj keď problém so zvládnutím pár desiatok výškových metrov by nemal mať nikto. Príroda sa konečne začala prebúdzať, zelená farba premohla šedú a z koberca zelene svietia stovky farebných kvetov.

Na Hornádskych lúkach sme sa usadili, spravili si oheň, otvorili pivko, narezali slaninku a zeleninu a s pokojom sa zvalili do trávy. Času sme mali na rozdávanie, počasie priam ukážkové, aj keď ráno to vyzeralo na dážď, teraz slnko ukazuje svoju silu. Cítim sa tu naozaj príjemne. Občas to padne vhod namiesto celodennej turistiky zvoliť si aj takúto nenáročnú a oddychovú trasu, kde si človek môže vychutnať krásy prírody doplna.

Po uspokojení hladných žalúdkov sme ešte strávili trochu času polihovaním v tráve a obzeraním okolia. Nikto sa nikam neponáhľa, ale ak sme chceli stíhať vlak, museli sme sa pobaliť a pokračovať žltou značkou smerom k priehybe Bystrej. Trasa vedie pozdĺž lúk až na ich najvyšší bod, odkiaľ sa otvára krásny výhľad. Tu, na vrchole Hornádskych lúk, sa značka stáča severozápadne a pokračuje lesom v miernom stúpaní. Cesta je vcelku dobre značená. Míňame búdu pri Hornádskych lúkach a pomaly sa blížime k priehybe Bystrej. S Nikou ako prví prichádzame na ďalšie lúky s ďalekými rozhľadmi a priamo pod smerovníkom „Bystrá, priehyba“ sadáme do trávy a čakáme na ostatných.

Ku vlakovej stanici to je už len hodinka, ale máme ešte čas navyše a tak je naše tempo prechádzkové. Uberáme sa už modrou značkou a pred nami je zostup až ku vlakovej stanici Ružín okolo Suchého vrchu. Cesta sa miestami pomerne prudko zvažuje a tak dostávajú zabrať kolená, ale len chvíľu, potom už vychádzame z lesa na rozsiahlu lúku a otvára sa pekný výhľad smerom k Bokšovským skalám a do doliny Hornádu, spoza stromov v diaľke vytŕča strecha železničnej stanice a krásny deň v prírode sa pomaly končí.

Záver

Musím dodať, že po mnohých kilometroch v slovenských horách, ma akosi takéto krátke, oddychové trasy veľmi nelákajú, bolo tomu tak aj v tomto prípade, ale nakoniec mi všetko vynahradila krásna krajina, príjemný kolektív a výborné jedlo upečené nad ohníkom. Návšteva Hornádskych lúk sa dá uskutočniť mnohými trasami, mnou opísaná, je jedna z najkratších a najľahších a preto si na ňu môže trúfnuť rodina s deťmi alebo aj starší ľudia a zaručene sa im miestna krajina bude páčiť.