Túra

Na chrbte roháčskych velikánov

11.06.12
Leto sa skončilo a pomaly, ale isto sa zjesenievalo. Blížil sa koniec septembra a pár dní chýbalo k tomu, aby bol presne rok, čo som sa spolu s Lukášom túlal veľkofatranským hrebeňom. Tento rok bol na moje pomery až priveľmi plný, čo sa bohužiaľ prejavilo i vo veľmi sporadických návštevách našich hôr. Okrem pár veľmi príjemných dní strávených na jar v Nízkych Tatrách a návšteve jedinečného Slovenského raja na jeseň som sa nedostal prakticky nikde.

Preto sa ponuka prejsť roháčsky hrebeň, s ktorou prišiel Lukáš, nedala odmietnuť. Minimálne z toho dôvodu, že Roháče vždy mali, a táto túra ma v tom len uistila, že i budú mať pevné a nezastupiteľné miesto v mojom srdci. Samozrejme som sa tešil i na chlapskú jazdu, ktorá vždy dobre padne a s Lukášom sme veru už dlho nič nepodnikli. Dohodli sme sa teda na dátume a tak už nič nebránilo v uskutočnení nášho plánu hrebeňovky.

Konečne. Je pol druhej a zastavujeme na Zverovke. Po vystúpení z auta nás ovanul nečakane čerstvý vzduch. Pohľad na hviezdnaté nebo bol dych vyrážajúci. Všade naokolo tma a ticho. Len majestátni roháčski velikáni pozerali, čo za bláznov to prišlo takto neskoro v noci. Hoci sme ich dobre nevideli, cítili sme ich prítomnosť a mrazivý dych. Po vykonaní telesných potrieb sme sa rýchlo nasúkali do spacákov. Lukáš s Cézarom spali na predných sedadlách, mne sa ušiel priestor vzadu. Akokoľvek intenzívne som si predstavoval svoju posteľ, každý pohyb ma vrátil späť do reality. Ale bol som až príliš šťastný na to, aby mi to prekážalo a len to umocňovalo celkovú atmosféru. Dobrú noc nám niekde z hlbokých lesov svojim ručaním želal aj jeleň, ktorý sa v podstate takto hlásil až do svitania.

Trasa

Zverovka – Látaná dolina – Zadná Látaná – sedlo Zábrať – Rákoň – Volovec – Jamnícke sedlo – Ostrý Roháč – Plačlivô – Smutné sedlo – Tri kopy – Hrubá kopa – Baníkov – Baníkovské sedlo – Pachoľa – Spálená – Skriniarky – Salatínsky vrch (Salatín) – sedlo Parichvost – Brestová – Predný Salatín – Spálený žľab – Zverovka

Po predriemaní pár hodín sa rozozvučali budíky a ohlásili šiestu hodinu rannú. Z príjemného pocitu tepla spacákov nás vytrhla facka, ktorú nám uštedrilo mrazivé jesenné ráno. Po provizórnej hygiene sme naložili batohy na chrbty a poďho cestou dole. Zo Zverovky sme po pár metroch odbočili do Látanej doliny, ktorá bola ešte v sladkom rannom spánku. Prešli sme okolo partizánskeho cintorína a za brieždiacej sa oblohy sme kráčali dolinou. Nahodili sme celkom slušné tempo a onedlho sme sa ocitli na konci spevnenej cesty. Tu nás prístrešok lákal zasadnúť k raňajkám, no odolali sme. Pokračovali sme medzi Šindľovým a Kotlovým žľabom až k rázcestiu so zelenou značkou, vedúcou na Lúčnu. Zostali sme verní žltej. Pomaly, ale isto sme začali stúpať. Každou minútou sa slnko škriabalo vyššie a vyššie a tak sme boli svedkami hry slnečných lúčov so svahmi okolitých kopcov.

Po úvodnom stúpaní sme sa ocitli v sedle Zábrať, kde sa nám otvorila prvá panoráma Roháčskej doliny. Ten pohľad bol hrejivý. To sa nám hodilo, keďže všade naokolo boli milióny malých bielych kryštálikov, ktoré pokrývali smerovník, lavičku i drobnú vegetáciu, čo nasvedčovalo prítomnosti mínusových teplôt. Rozhodli sme sa naraňajkovať. Vytiahli sme zásoby a pri ich preberaní sa nám podarilo objaviť nový tatranský endemit – paprikovník roháčsky (viď foto), no i napriek jeho jedinečnosti sme neodolali a nakoniec padol na úžitok. Po miernom uspokojení našich žalúdkov sme sa vybrali ďalej.

Prešli sme cez Rákoň a cesta dole nás vyviedla z presvedčenia, že sme dnes hore prví. Vedľa chodníka si len tak ležal nudista (viď foto). A zjavne mu ani zima nebola. Nuž, každý si hory vychutnáva po svojom. Začali sme stúpať na prvú dnešnú dvojtisícovku – Volovec. A hoci sa tento kopec tvári veľmi milo, je to celkom slušný strmák. Tu sa nám už otvorili pekné pohľady na všetky Roháčske plesá. Po vrcholovej fotke sme sa pobrali ďalej smerom na Ostrý Roháč, ktorý, hoci nie je najvyšší, určite je kráľom celej Roháčskej doliny. Cestou do Jamníckeho sedla sme stretli čriedu kamzíkov, ktoré si veselo hopkali po trávnatom svahu Volovca. Sledujúc kamzíky sme sa pomaly dostali pod Ostrý Roháč. Tu som sa pred pár rokmi po prvýkrát naozaj bál hôr. Výstup naň s reťazami sa vtedy zdal pre mňa omnoho horší ako prechod Tromi kopami a Baníkovom. A na krk nám dýchala ešte aj búrka. To však teraz nehrozilo, pretože obláčika nebolo vidno široko-ďaleko. No rešpekt pri výstupe bol obrovský.

Moji dvaja parťáci sa zmenili na príbuzných už spomínaných kamzíkov a horolezecky vyliezli, kade sa im to páčilo. Ja som stavil na istotu a radšej som sa držal reťazí, pokiaľ to bolo možné. Horolezecké kúsky potom stvárali takmer po celej trase. Prišli sme na vrchol, nazreli hlbšie i do Jamníckej doliny a pozdravili plesá, patriace tejto doline. Následne sme opäť klesali, aby sme opäť mohli stúpať na Plačlivý Roháč (Plačilivô / Plačlivé). Krásne pohľady na plesá i celú dolinu však stáli za námahu. Babie leto sa tento deň ukazovalo v plnej paráde a doprialo nám krásne výhľady.

Po krátkej prestávke sme sa vybrali smerom do Smutného sedla. Tu sme mali obednú prestávku spojenú s vytvorením plánu pitného režimu, keďže sme zistili, že sme množstvo vody trochu podcenili. Nezabudnem na chuť hrušky, ktorú sme si rozdelili. Akoby bola vedela, že máme nedostatok vody a mala v sebe slušné množstvo tekutín. A to som ju ani nechcel brať. Vďaka Bohu za babky a ich nútiace schopnosti. Po obede sme začali opäť stúpať. Tentokrát na Tri kopy. Jedna kopa, hore a dolu. Druhá kopa, hore a dolu. Tretia, kopa hore a dolu. Hrubá kopa. A opäť hore, pár výhľadov, nadýchnutie sa a dolu. Pomaly ma začali opúšťať sily. Radšej som si nepredstavoval, čo všetko nás dnes ešte čaká. Z Hrubej kopy sa išlo dole celkom pohodlne, čo prispelo aspoň k čiastočnému načerpaniu síl. Počasie bolo stále krásne a výhľady neopakovateľné. To mi dodávalo silu ísť ďalej. Začal sa úsek, kedy zhustila „premávka“ a bolo treba najmä pri reťaziach na Baníkov čakať, no i napriek menším zdržaniam ani neviem ako a boli sme zrazu na Baníkove, najvyššom pánovi z pomedzi okolitých strážcov Roháčskej doliny. Bol celkom slušne obsadený turistami, prevažne česky hovoriacimi. Tu sme sa nadopovali čokoládou, urobili pár vrcholových fotografií, chvíľku posedeli a pobrali sme sa ďalej.

V Baníkovskom sedle na mňa telo priam revalo, aby som odbočil do Spálenej doliny. No duch a vôľa vyhrali. Začali sme stúpať na vrchol Pachoľa. Nohy protestovali stále viac a začal som za kolegami zaostávať. Od Pachoľaťa až do konca cesty sa stalo pravidlom, že som na vrchol prišiel o desať minút neskôr ako oni. Zdali sa mi nezničiteľní, minimálne Cézar. V mojej mysli krúžili predo mnou plné fľaše vody a túžba napiť sa bola veľmi silná. No pred nami bol ešte kusisko cesty, takže som sa musel zapierať, aby som nedopil zvyšok minerálky v batohu. Z Pachoľaťa sme pozerali, kade ešte pôjdeme a po krátkej pauze sme sa vydali v ústrety Spálenej.

Pri vyratúvaní, koľko ešte, som na ňu úplne zabudol, takže keď som ju uvidel, veľmi mi to na optimizme nepridalo. Ale i ju sme prešli a tak sme vstúpili do zóny pod ochranou Skriniarok. Hoci mám tento úsek veľmi rád, tentokrát sa mi zdali Skriniarky nekonečné. Nasledoval Salatín so svojimi hoľami. Tu sme meditovali nad krásou Sivého vrchu. Lukáš navrhol, aby sme na Brestovej odbočili i naň, ale moje a Cézarove pohľady asi hovorili svoje a tak Lukáš radšej stíchol. Zo Salatína nás už na svoj vrchol volala Brestová, tak sme sa teda pohli ďalej, aby dáma nemusela dlho čakať. V mojom prípade čakala. Všetkých nás prekvapil relatívne prudký zostup do sedla Parichvost a následne opäť stúpanie na Brestovú. Nečakal to nikto z nás, takže to bola záverečná skúška výdrže.

Príchodiac na Brestovú som videl, ako chalani už sedia v tráve. Neváhal som a bez slova som sa pridal. Nechceli sme však strácať čas a po štvrťhodinke sme vstali. Nohy už akosi automaticky kráčali a vzali nás smerom na Predný Salatín. Tento úsek bol na dnešné pomery prechádzkou, takže sme prakticky oddychovali pri chôdzi. Avšak zaberák na kĺby nás dnes ešte čakal – Spálený žľab, ktorý sa predviedol prudkým klesaním sprevádzaným slušným pocitom smädu. Každou minútou sme sa ocitali nižšie a nižšie, až sa pred nami objavila údolná stanica lanovky a neskôr i parkovisko, ktoré sa množstvom áut podobalo skôr na miesto pred nejakým obchodným domom než takto v horách.

Bolo niečo okolo piatej hodiny poobede, keď sme dorazili na Zverovku, takže sa nám podarilo prejsť hrebeňom za jedenásť hodín. Pri pohľade do mapy a prerátania časov sme to celkom pekne skrátili. V čase. keď sme prišli späť, Zverovka už neoplývala takým pokojom ako v noci, no po okolí sa rozliehal krásny zvuk žblnkotajúcej vody z prameňa povyše budovy horskej služby. Hneď sme to využili, napili sa, ovlažili tváre i ruky a ešte som pribral vodu do fľaše, nech máme po ceste čo piť. Pri nasadaní do auta nám už tiekli slinky, keďže sme sa ešte na hrebeni dohodli, že ak sa dostaneme dole do piatej, dáme si v Zuberci extra porciu bryndzových halušiek. Z dôvodu zavretých vytipovaných prevádzok v Zuberci sa halušky podávali až za Dolným Kubínom. Ale stáli za to.

Poďakovanie

Sediac v aute a mlčky pozorujúc ubiehajúcu krajinu za oknami sa ma začala chytať nostalgia. I napriek vynaloženej námahe a zapieraní som sa túžil vrátiť späť a šliapať hore. Opäť sa spojiť s roháčskym duchom, opäť v objatí hôr rozmýšľať nad sebou a nad životom, opäť sa pohľadom dotýkať nekonečných diaľok. Spokojne som si ešte vychutnával krásnu slovenskú krajinu, až sme sa ocitli pred bránami Trnavy. Viem, že onedlho ma pohltí vír povinností a každodenných starostí. No za pár hodín som získal dostatočnú energiu na to, aby som to zvládal s pokojom horských dolín a s pokorou, ktorej ma učili starí roháčski vládcovia. Na záver snáď ešte veľké Ďakujem. Ďakujem Vám Roháče za vašu pohostinnosť a za láskavosť vstúpiť do Vášho sveta. Ďakujem Vám Lukáš i Cézar za to, že som mal s kým zdieľať krásu hôr.

Fórum 14 príspevkov
Na chrbte roháčskych velikánov 19/06/12 16:06 14 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Za siedmimi divmi Korne Kysuce sú jednoducho mojou srdcovou záležitosťou. Nuž darmo, korene nepustia. A tak je láska ku kraju akosi prirodzene zapísaná do môjho vnútra. Dvojnásobne to platí o hornokysuckej Korni, ktorá sa pre mňa stala útočiskom a úkrytom pred uponáhľaným svetom. Od detstva som si užíval pocit slobody, keď som bol mimo dosahu všetkých možných sietí a naplno som si mohol užívať krásu navôkol. To mi našťastie zostalo dodnes a kysucký duch ma vždy vie očariť natoľko, že dokážem odolať výdobytkom modernej doby, hoci sa veľa vecí zmenilo a spojenie so svetom je dnes aj v Korni bohatšie. 23/05/14 Dominik Smažák Západné Beskydy
Ferrata Prírodný park Dolomiti d´Ampezzo Môj vzťah k horám a špeciálne k slovenským by sa dal prirovnať vzťahu k milovanej osobe, s ktorou rád trávim čas, ktorá mi chýba, keď sa dlhšie nevidíme a ktorej sa chcem so všetkým zdôveriť a požiadať o odpustenie, keď som jej ublížil. Posledný menovaný fakt som mal stále na mysli, keď som ostatné leto súhlasne zareagoval na tak silné a podmanivé volanie Álp. Mal som pocit, že moje krásne hory zrádzam. No pôvab a majestátnosť alpských velikánov, o ktorých som doposiaľ iba počul z rozprávaní, mi aj napriek diaľke učarovali a jednoducho, akosi bez odporu, som podľahol. S vedomím, že mi moje hory túto trúfalosť odpustili, ma slovenská krajina s požehnaním prepustila. 23/04/13 Dominik Smažák Svet
Túra Na chrbte roháčskych velikánov Leto sa skončilo a pomaly, ale isto sa zjesenievalo. Blížil sa koniec septembra a pár dní chýbalo k tomu, aby bol presne rok, čo som sa spolu s Lukášom túlal veľkofatranským hrebeňom. Tento rok bol na moje pomery až priveľmi plný, čo sa bohužiaľ prejavilo i vo veľmi sporadických návštevách našich hôr. Okrem pár veľmi príjemných dní strávených na jar v Nízkych Tatrách a návšteve jedinečného Slovenského raja na jeseň som sa nedostal prakticky nikde. 11/06/12 Dominik Smažák Západné Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Knižné tipy pre deti Našim deťom sa snažíme od malička nenásilne vštepovať vedomosti o prírode a životnom prostredí. Okrem toho, čo im vieme porozprávať sami, si často pomôžeme nejakou prívetivou knihou. Rada by som sa s vami podelila o obľúbené kúsky z našej knižnice s touto tematikou. Týkajú sa lesov, zvierat či narábania s odpadom. včera Soňa Mäkká Mapy a knihy
Recenzia Sonine tipy na čítanie počas voľných dní Onedlho máme voľnejšie dva týždne, kedy sa nám snáď podarí zvoľniť hektické tempo fungovania a dostaneme sa viac k voľnočasovým aktivitám. U mňa k nim neodmysliteľne patria knihy, na ktoré nemám zďaleka toľko času, koľko by som chcela. Pokiaľ si aj vy robíte kôpku kníh na prečítanie, pripájam pár tipov z toho, čo ma zaujalo v poslednom čase. včera Soňa Mäkká Mapy a knihy
Túra Dachstein - na Stoderzinken cez Notgasse Konečne prišlo babie leto. Zo zoznamu plánovaných túr vyberám Dachstein, pretože tam som tohoto roku ešte nebol. Pôjdem na prechádzku podľa pána Paulisa, ktorý dáva reportáže zo svojich výletov na internet. Už ani neviem, prečo treba ísť cez Notgasse. Ale keď tadiaľ chodieva pán Paulis, nebude to zlá voľba. Druhým cieľom je obehať ferraty, ktoré sú tesne pod vrcholom kopca. 10/12/19 Martin Knor Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Na chrbte roháčskych velikánov 19/06/12 16:06 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tatry - Západné Tatry - Roháče
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2178 m n. m.
    • min: 1020 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2426 m
    • klesanie: 2426 m
  • Vzdialenosť
    • 26 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 08.10.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 49.2485 ° SŠ
      dĺžka: 19.7112 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2485 ° SŠ
      dĺžka: 19.7112 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Zverovka
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Zuberec (bus) - Zverovka (bus), vlastné auto
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.87 (0.28)