1. deň

Slovenské Pravno – Brieštie – Hadviga – Vyšehradské sedlo – Vyšehrad – Čertova dolina – Žiare – Pod stĺpom – poľovnícka chata Opálený vrch

Ešte pred šiestou hodinou vyrážame autobusom do Prievidze, kde chcene prestúpiť na autobus do Slovenského Pravna. Lenže očakávaný spoj neprichádza a dvom vyšnoreným dámam v informáciách sa akosi ťaží informovať prostú cestujúcu verejnosť, že spoj nebude realizovaný, lebo??? A tak si hodinku počkáme na ďalší spoj a o 10.30 h konečne vystupujeme v Slovenskom Pravne. Hneď hľadáme, kde by sme si dali jedno štartovacie pivko a potom to zbadáme. Na štíte „Cukráreň“ visí aj reklama na pivo. A tak objavujeme prvú slovenskú cukráreň spojenú s výčapom piva. Dáme teda jedno cukrárensko-pivovarské a už sa berieme asfaltkou do obce Brieštie.

Len pomaly stúpame a o pol hodinky už prechádzame dedinou. Hľadáme odbočku do osady Hadviga. Na moste je drevená smerovka do Hadvigy. Poľnou cestou stúpame nad dedinu do sedielka a pred nami sa otvorí nádherná krajina lúk a lesov. Postupne klesáme do širokej doliny. Pod lesom je opustená drevená búda, vhodná na núdzový nocľah. Je asi aj využívaná, lebo okolo sú rozmiestnené staré kreslá a stoličky. Skrátka "víkendový domček pre bezdomovcov". Po chvíli sa objavujú prvé domy, niektoré trošku ošumelé, iné úplne vynovené. Osada Hadviga má zaujímavú históriu. Bola založená v r. 1392 šľachticmi, ktorým patrili okolité pozemky. Väčšina obyvateľstva bola nemeckého pôvodu. V r. 1945 boli obyvatelia obce pred postupujúcim frontom vysťahovaní do Nemecka. Tam ich po skončení vojny Američania poslali naspäť na Slovensko. Ale vlak sa cestou roztrhol a tak na Turiec prišli iba prvé tri vagóny a v nich iba jedna rodina z vysťahovalcov. Ostatní sa radšej vrátili do Nemecka. Osadu trvale obývajú iba dvaja ľudia - potomkovia vysťahovalcov. Inak slúži ako rekreačná osada, zväčša obývaná obyvateľmi z Ostravska. V r. 2001, keď sme prechádzali nad Hadvigou, stretli sme medveďa. Tentoraz vchádzame do Hadvigy zo spodu obce. Na nástenke pri vstupe do osady sa dá dočítať o jej histórii. A hlavne je tu dobrý prameň vody, ktorá vyteká z plastovej hadice. Pijeme, koľko vládzeme a plníme fľaše. Podľa mapy vieme, že sa musíme dostať ku kostolíku a za ním zabočiť doľava. Kostolík je pekne opravený a vedľa neho je aj miestny cintorín.

Stúpame dolinkou a hľadáme červenú značku, na ktorú by sme už mohli naraziť. A po chvíli na ňu veru narážame. Tak sa konečne napojíme na hlavnú trasu pohorím. Značka stúpa cez krásne lúky a les a obdivujeme krásu a ticho, ktoré nič neruší. Ale potom sa dostávame do lesa a po polhodinke už k nám začína doliehať hluk dopravy cez Vyšehradské sedlo. Vychádzame z lesa do širokého sedla. Vieme, že ho musíme krížom prejsť a vystúpiť na druhú stranu. Z vrchu schádza nejaká školská výprava, ktorá bola asi pozrieť Vyšehrad. Autobus majú zaparkovaný na lúke. Pomaly sa ťaháme hore kopcom a obzeráme si oblohu. Zdá sa, že Turčianska záhradka dnes dostane dobrú zálievku. Mračniská sa ťahajú od Malej Fatry a visia z nich šnúry dažďa. A aby to bolo čo najviac efektné, sem-tam sa zablysne a poriadne zahrmí. V napájadle si dopĺňame fľaše aj brušiská vodou, lebo v tomto suchu nemôžeme počítať, že všetky studničky budú studničkovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vystúpame pod les a potom serpentínou lesom a lúkou na Vyšehrad. Náučné tabule nás poučia o histórii tohto miesta. Sedíme na skale Vyšehradu a pozorujeme búrkové divadlo. Nám sa zatiaľ búrka vyhla, ale tá, čo sa vynára nad Kľakom, tá nás asi neminie. A tak šupom letíme z Vyšehradu do Čertovej doliny, prudkým padákom, ktorý by veru v daždi nebol nič príjemné, a stíhame len tak-tak. Ešte vbiehame do lesa a už je to tu. A tak rýchlo pláštenky von a dážď nás len tak bičuje. Ale sme v pohode. Len pre potechu si glgneme trošku rumu z fľaše a už si aj vykračujeme peknou lesnou cestou. Okolo piatej hodiny sme zbadali na lesnej ceste vľavo murovanú chatu. Neváhame a ideme k nej. A dobre robíme. Chata má zozadu veľký drevený prístrešok s asi tri metre širokou a päť metrov dlhou strechou, pod ktorou je umiestnený široký stôl a lavice. Pravdepodobne je to využívané miestnymi poľovníkmi ako jedáleň. Na lúke za chatou je ešte ohnisko a pumpa, avšak vodu sme z nej nedostali. Tak toto bude dnes naša spálňa. Pláštenky dolu, batohy na stôl a už aj varíme polievočku a po nej dobrý, rumový čajík, veď čo keby sme tak prechladli? Zo strechy stekajú prúdy vody, ale my sme v suchu. Jednoducho paráda. Okolo siedmej dážď ustáva a nám sa podarí urobiť si celkom pekný ohník. Tak, ako to má byť. A potom len spacáky na stôl, hlavami k sebe a už aj chrápeme. A nech si prší ako chce.

2. deň

Poľovnícka chata pri Opálenom vrchu – Štyri chotáre – Chrenovské lazy – Horeňovo – Jalovské lazy – Sklenianske lúky – Sklené – Bralová skala – Kozie chrbty – Guľatý vrch – sedlo pod Vysokou – Medvedí prameň – lesnícka chata

Ráno sa pekne vyvaľujeme. Včerajší dážď sa zmenil na poriadnu hmlu a aj sa riadne ochladilo. Parí sa nám od úst a preto ešte trošku poležíme, než slniečko zdvihne hmlu a trošku oteplí vzduch. Varíme si poriadny čaj a zostáva nám len tak zo dve deci vody. To naozaj nie je veľa, ale dúfame, že na vodu natrafíme. Vyrážame až o deviatej hodine. Hneď po asi 500 metroch prichádzame k chate Štyri chotáre, ale vodu pri nej nenachádzame. Pokračujeme po červenej značke pohodlnou a príjemnou lesnou cestou. Občas sa nám otvoria výhľady na Strážovske vrchy, Veľkú Fatru a aj na Kremnické vrchy a úplne jasne rozoznávame vysielač na kremnickej Skalke (Suchá hora). Paráda.

Cesta pekne odsýpa a o dve hodinky sme na Chrenovských lazoch. Vieme, že tu bola dobrá studnička a naozaj ju nachádzame kúsok pod cestou. Naberáme fľaše doplna a zasa si aj poriadne nalejeme brušiská. Chvíľu oddychujeme, obzeráme peknú horáreň, ale celý areál je oplotený a tak nič pre nás. A zrazu za horárňou stretávame prvých a posledných turistov na trase. Mladý pár sa nás pýta na vodu a tak im radi poradíme a potom si už len zaželáme pekný deň a vydávame sa na cestu. Stále po červenej značke sa dostávame na Jalovské lazy s množstvom chát, a potom príde naše prvé a jediné zakufrovanie. Pod Horeňovom sa asi značkárom minula farba a tak je len na nás, či sa vyberieme strmo vpravo, alebo ľahšie vľavo. Rozchádzame sa a každý hľadá značku, ale nič nenachádzame. A tak zas nazad, pomudrujeme nad mapou a potom si to riskneme vľavo a dobre robíme. Po asi 500 - 600 metroch nachádzame značku a tá nás spoľahlivo vedie okolo kríža a k smerovníku Horeňovo až na Sklenianske lúky.

Je poludnie. Batohy na zem, a už sa aj kŕmime. O pol hodinu schádzame do sedla a radíme sa, čo a ako. Voda sa nám dosť míňa a podľa mapy na ceste na žiadnu nenatrafíme. A tak sa rozhodujeme zostúpiť kúsok do obce Sklené, a dobre robíme. Hneď v prvom dome nám doplnia fľaše a aj sa dozvieme, že obchod, v ktorom majú „všetko“, je len asi desať minút vzdialený. A tak sa rozhodneme, že to musíme skontrolovať. Lebo také „všetko“ by nám veru bodlo. Cesta dedinou len mierne klesá a obchod je naozaj otvorený. A veru aj majú „všetko“ a to aspoň šesť druhov a pekne vychladené. Pri obchode je pod brezou veľký drevený stôl s lavicami, kde sa asi dosť posedáva. Dáme si každý dvoch Smädných mníchov a súc takto posilnení, vraciame sa späť do sedla Sklenianskych lúk.

Pivo bolo skvelé, pekne sme si oddýchli a teraz začíname po červenej stúpať na Bralovú skalu. Ale ešte nám prichodí prekonať jednu prekážku. Krížom cez smer nášho pochodu sa práve presúva stádo 460 kráv, jedného pastiera a dvoch psov. Prehodíme slovko-dve s pastierom a už aj stúpame hore k lesu. Značku síce nevidíme, ale orientujeme sa akýmsi chodníkom. Až úplne pod lesom nachádzame našu červenú. Chodník sa motá lesom a stále stúpa. Asi za hodinu sa dostávame k vysielaču a prírodnému útvaru Bralová skala, ktorá vytŕča nad krajinou. Pod nami vidíme v hĺbke chaty v handlovskom stredisku Remata, železničný most z tunela do tunela, Handlovú a pár dediniek. Pekný výhľad.

Príliš sa nezdržiavame. Klesáme na nádherné lúky, obdivujeme výhľady na Skalku, Kremnické vrchy a Veľkú Fatru. A potom sa noríme do lesov a nastupuje najťažší úsek nášho vandru. Stúpame a klesáme a opäť hore-dole, až nám z toho začína šibať. Niektoré úseky sú pekne prudké a naše nôžky začínajú protestovať. Lenže všetko raz končí a napokon sme o 17.00 h v sedle pod Vysokou. Ale už toho máme akosi dosť. Našťastie, stúpaniu je koniec a chodník sa mení na lesnú cestu a po nej klesáme a klesáme, až našu červenú prekríži široká lesná asfaltka, ktorá sa ťahá od Fínskych domčekov pri Sklenom až do Slaskej. Na križovatke týchto ciest je vybudovaná z mohutných kameňov akási „skulptúra“, turistické odpočívadlo a čo nás najviac teší, je tu pekná studnička s názvom Medvedí prameň, ktorá celkom pekne studničkuje aj v tomto suchu. A tak lochtáme vodu, až nás brucho oziaba a doplna naberáme do fliaš.

Tu je miesto, kde opúšťame červenú značku a po lesných cestách sa chceme dostať niekde k Janovej Lehote. Podľa mapy by mala byť pri lesnej ceste nejaká chata. Schádzame po ceste a naozaj. Asi po kilometri nachádzame na križovatke lesných ciest chatu, ale bez terasy. Vedľa chaty je síce krytý prístrešok, ale ten je plný prachu a vôbec nás neláka k využitiu. A tak radšej staviame prístrešok rovno pred chatou. Trošku sa kŕmime, ale akosi nám to nejde. Sme príliš unavení. Uvarím teda aspoň poriadny čaj a náš verný kamarát rum nám odplavuje únavu z tela. Vyvaľujeme sa na slnku a v tom začujeme hluk motora. O chvíľu už pred chatou zastavuje veľká Toyota a horár so synom vystupujú z auta. Pekne sa navzájom pozdravíme a on sa nás popýta, že odkiaľ ideme. Keď mu to povieme, pýta sa, či sme vraj nevideli malého čierneho psíka, Jagteriera, ktorý sa mu stratil. Hovorí: "Ak by ste ho videli, tak ho skúste chytiť, on je dobručký a má na krku žltý obojok a na ňom je moje telefónne číslo. Už ho dva dni hľadáme, ba aj v útulku v Handlovej sme boli a psíka niet." Potom sa rozlúčime a sľubujeme, že ak by prišiel, dáme mu vedieť. Únava, jedlo, rum a spacák nás spoľahlivo uspávajú. Noc je celkom teplá.

3. deň

Lesnícka chata – Spišiakovo – Kosorín – Janova Lehota – Dérerov mlyn

Havko sa do rána neobjavil, zato horár aj so synom sú už o siedmej pri nás. Bohužiaľ, nemôžeme im pomôcť a tak sa lúčime, raňajkujeme a balíme. Jedna asfaltka sa stáča dolu a druhá odbočuje doprava. Tou sa vydávame my. Len v mape mám zakreslenú trasu, ktorú som si na základe satelitného pohľadu vytvoril. Vykračujeme si po asfaltke a dúfame, že sa to zmení na lesnú cestu. Veru by sme nechceli ísť tých 14 km do dediny po asfalte. Cesta sa točí okolo strání a stúpa do sedielka. A zrazu pred nami na ceste stojí to malé stratené psisko a pozerá na nás. A keď sa otočí, vidíme mu na krku ten krikľavý žltý obojok. Hurááá. Našli sme ho. A tak pekne sa mu prihovárame, chválime ho a pomaličky sa približujeme. Psík chvíľu na nás vrčí, ale vidieť na ňom, že je rád, že niekoho stretol. Rýchlo zhadzujem batoh a vybaľujem posledné zvyšky jedla. Ale to už má psík hlavu až v mojom batohu a len tak-tak mu zabránim, aby nezožral tavené syry aj so staniolom. Poviem vám, to bol hlad. Zožral štyri syry, kus salámy a poriadny kus chleba. A už je náš.

Vyťukávam číslo telefónu napísané na obojku a po treťom volaní sa ozve horár. A keď mu poviem, kto som, a že máme jeho psíka, tak je podľa hlasu najšťastnejší človek na svete. Rýchle mu dáme našu polohu a odmietneme, aby nám doniesol nejakú odmenu. Potom si psíka priviažeme, aby nám neušiel, než si príde preňho jeho pán. Ale ten už je náš najlepší kamarát. Oblizuje nás, vyskakuje na nás, a vrtí chvostíkom ako helikoptéra. Horár so synom prichádza asi o 20 minút a v očiach sa mu čosi ligoce. No poviem vám, to bolo zvítanie. Obaja nám veľmi ďakujú, ponúkajú odmenu, ale sme radi, že to tak skončilo a nič iné nepotrebujeme. Ale potom horár povie, že nás zoberú so sebou do Kosorína a tak neodoláme, nasadneme do auta a robíme dobre.

Naša plánovaná cesta je ešte poriadne dlhá a rozbitá asfaltka by nám veru doriadila nohy. A takto sme o polhodinu v Kosoríne. Vysadáme, opäť sa lúčime a potom šup sa do obchodu na jedno fľaškové. Lenže tu je pivo teplé a tak z neho nemáme žiadnu radosť. Asfaltkou po modrej značke vyrážame do Janovej Lehoty, kde sa v obchode otestujeme a potom už kráčame k Dérerovmu mlynu, kde naše vandrovanie končí. Nasadáme na autobus do Žiaru nad Hronom a odtiaľ ideme „diaľkovou linkou“ do Trnavy. Trvá to neuveriteľné štyri hodiny. Spoj domov nám už dávno odišiel a tak šup sa na vlak. Ale tam už hlásia vyše polhodinové meškanie vlaku a tak zasa naspäť k autobusom a konečne sme o 18.00 h doma.

Záver

Pohorie Žiar je nádherné. Málo turistov, pekné výhľady, zaujímavá trasa. A tak (okrem dopravy) sme s naším vandrom veľmi spokojní. Zažili sme búrku i horúčavu, ľahký i ťažký terén, dobré i zlé pivko, našli sme zatúlané psíča a videli pár jeleníc. Medveď sa nám tentokrát vyhol. A veru mal šťastie, lebo sprej som mal takmer po ruke. No a čo viac by sme asi tak chceli?
Potrebné sú tri harmanecké mapy: č. 120 - Malá Fatra-Martinské hole, č. 131 - Vtáčnik a č. 132 - Kremnické vrchy.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek