Svet

Týždeň celkom sám v Namche Bazaar

20.07.12
Je mesiac po mojom návrate z Nepálu, v CD prehrávači znie Om Mani Padme Hum a v hlave som si už snáď usporiadal more zážitkov z treku na Kala Pattar vysoký 5546 m a mnou nedosiahnutý. Za mesiac prebehli médiami správy o obrovských záplavách, pri ktorých hľadali turistov, o náraze lietadla akým sme aj my leteli, pri pristavaní do hory a smrti 15 cestujúcich, o pobyte olympioničky Kuzminovej, o smrti piatich horolezcov, keď sa ich 160 pokúsilo vystúpiť za jeden deň na Everest.

Nikdy som nesníval o Himalájách, skôr o Aljaške, či Južnej Amerike. No a zrazu som sa súhrou okolností rozhodol vo februári darovať si výstup na horu, výškou pripomínajúcou moje roky. Deti prijali moje rozhodnutie s nadšením, manželka po opatrnom oznámení stoickým rezignovaním – čo už s Tebou. Kolegyňa, ktorá tam bola pred rokom mi poskytla pár rád a taštičku na krk, Stano z CK Sancho Tour vcelku podrobný popis toho čo nás čaká. Dilemu s vibramami, ruksakom, očkovaním a poistením som riešil priebežne. Napokon som zistil, že mám o 10 kg ľahší ruksak, ako ostatných šesť spoluúčastníkov a môj denný 10 l ruksak vyzeral pri ich 35 l ruksakoch ako chudobný príbuzný. Zažili sme neskutočne slnečné, ale veterné počasie, počas celého výstupu od Lukly po Chukung v 4760 m som si vystačil s nátelníkom a windstoperovou bundou. Tu som dostal výškovú chorobu a na koni ma dva dni prepravovali do Namche Bazaaru v 3440 m.

Vcelku rýchly koniec

Nechcem sa podrobnejšie venovať časti treku po môj návrat do Namche Bazaaru, ale predsa len pár slov. Z Kathmandu do Lukly sme leteli 18-miestnym vrtuľovým lietadielkom spoločnosti Tara Air a cesta i pristátie boli hladké. V Lukle nám náš nepálsky sprievodca Danuri predstavil troch nosičov našich ruksakov a vykročili sme do Phandingu o 200 výškových metrov nižšie. Tu sme spali po prvýkrát v typických Tashi Taki Lodge, ktoré nás sprevádzali po celý pobyt. Izba s dvomi posteľami, dekami a vešiakmi. Na chodbe európske WC a nerezové umývadlo so studenou, tečúcou vodou.

Reštaurácia a spoločenská miestnosť v jednom, s pieckou v ktorej sa kúrilo od 18 do 20.30 h, všade elektrické osvetlenie, zväčša zo solárnych panelov, ale nikde zásuvky. Batérie nabíjal za pár sto rupií majiteľ. Pitnú vodu nosil Danuri z kuchyne, ale dala sa aj kúpiť vo fľaškách. Po 21.00 h sme už väčšinou spali zakutraní v spacákoch, pred 7.30 h museli byť ruksaky zbalené na chodbe, aby si ich nosiči zobrali. Raňajky o 8.00 h a po 8.30 h odchod na ďalšiu trasu. Väčšinou sme išli do 14-tej hodiny s prestávkou na obed v niektorej z prechádzajúcich dediniek.

Takto sme putovali do Namche Bazaaru, aklimatizačne do Khumjung, potom do Tengboche s najväčším kláštorom na tejto strane Himalájí, Dingboche, aklimatizačne do Chukung. Ako maják nám cestu ukazovala, vraj najkrajšia hora Nepálu – Ama Dablan. V Chukungu sa moje putovanie oddelilo od skupiny a po prvýkrát som v živote šiel na koni. Doprevádzal ma Danuri, dvaja koniari a nosič. Odrazu aj keď som mal na sebe oblečené všetko čo som mal, mi bola zima a zdanlivo bezpečná cesta sa z konského chrbta ukázala ako chodenie po okraji priepasti a pri prechode po visiacich mostoch som radšej zatváral oči. Za svetla čeloviek sme dorazili do dedinky pod kláštorom Tenboche a noc som strávil vybiehaním zo spacáku na malú potrebu. Tabletky na odvodnenie organizmu dokázali zo mňa dostať neskutočné množstvo vody.

A ako sa prejavuje výšková choroba? Ráno som ešte natáčal video, šaškoval s ostatnými na dvore a keď sme vykročili do Chukungu, zrazu som sa neustále potkýnal, občas som ani nevnímal, že idem, nevládal som udržať rovnováhu. Chvalabohu som nevracal, ani ma nejako veľmi nebolela hlava. Takže, darmo nám Stano večer čo večer meral pulz a obsah kyslíka v krvi. Hoci som večer mal dobré hodnoty, zrazu všetko bolo inak. Nerobil som zo seba hrdinu a okamžite som súhlasil s návratom dolu. Telefonát na Slovensko do Help Desk Diners Clubu potvrdil ochotu poisťovne Chartis znášať náklady spojené s mojim prevozom a ukázalo sa, že poistenie v Alpenvereine bolo zbytočné. Jednoducho dve poisťovne Vám jednu poistnú udalosť obe nepreplatia. Akurát, že som prišiel o svoju celú finančnú rezervu a zostali mi len vymenené rupie, cca 1 500,- na deň.

Keď máš ruky a jazyk, nestratíš sa!

Keďže neviem žiaden cudzí jazyk, dilemu batôžkár, či s CK, som mal dlhodobo vyriešenú pri trekoch mimo Česko–Slovenska, jednoznačne v prospech CK. No a zrazu som sa ocitol sám a do návratu zvyšku expedície som si musel sám zaobstarať pitnú vodu, objednať jedlo a vyplniť zmysluplne voľný čas počas celého týždňa, dohovoriť sa s domácimi, či ostatnými trekermi. Problém s vodou som najprv riešil nákupom sáčkových čajov a kvapiek Piyush na dezinfekciu vody. Nuž ale, lenivá huba – hotové nešťastie a tak som zosmolil otázku na majiteľa chaty, že keď tu bol Danuri, nosil nám pitnú vodu a keď tu nie je? Tak si ju choď nabrať sám! A tak som ako jediný treker mohol chodiť do kuchyne po vodu, ktorá normálne tiekla z kohútika v stene.

Druhý deň po zostúpení do Namche Bazaaru som bol ešte veľmi slabý a motal som sa len po ňom. Práve bol trh a tak som pozoroval čo všetko tu predávajú. Naozaj mali všetko, čo je potrebné pre život miestnych v týchto pre nás predsa len drsných podmienkach. Avšak mäsiar mi hodne dvihol žalúdok. Mäso zavesené len tak voľne v teple dávalo o sebe čuchovo vedieť na dosť veľkú vzdialenosť!

S jedlom to bolo veľmi jednoduché. Jedálny lístok bol v angličtine a čo je čo som vedel z predchádzajúcich dní, kedy mi jazykovo zdatní spolutrekeri ozrejmili základné pojmy. A jedálne lístky sú na celom treku ako cez kopirák. Takže:
Hot Drinks – rôzne čaje,
Breakfast Cereals – cereálie na raňajky na rôzny spôsob,
Two Eggs Each Item – vajíčka na rôzny spôsob,
Breads – dával som si tri druhy,
Pancake – niečo ako veľká dolka,
Soup – polievky a najviac mi chutila Mushroom – hríbová,
Rice – ryža na rôzny spôsob,
Steak – po vôni od mäsiara som odskúšal až v Kathmandu a boli skvelé,
Pizza – nemal som, ale vyzerala byť chutná,
Home Made Noodle – zväčša špagety na rôzny spôsob,
Potatoes – zemiaky na rôzny spôsob a s rôznymi prílohami,
MoMo – pirohy s rôznym obsahom a uvarené, či upečené,
Sandwich – to snáď pozná každý,
Salads – rôzne šaláty a naše dve dievčatá si ich chválili,
Spring Rolls – mal som len raz a to boli kuracie kúsky so zeleninou v akoby palacinke z lístkového cesta – najlepšie čo som v Nepále jedol.

Hneď prvý večer prišli Nemci a fanúšik Dortmundu rozpútal bujaré oslavy zisku titulu v Bundeslige. Keďže naše kluby majú rovnaké klubové farby, opäť som zosmolil gratuláciu aj jej odôvodnenie. Chlap to bol ako hora a za dva dni bol späť aj s výškovou chorobou. Zdravil ma Guten Tag Bratislava!
Takto to pokračovalo každý večer v jedálni s novoprišelcami. S dvojicou Nórov som napokon dospel k poznaniu, že bývajú dve hodiny od zaťa, mladý nepálsky vodca mi nakreslil a pomenoval okolité vrchy, Japonka sa so mnou podelila o ovocie. Častokrát stačil len úsmev a konštatovanie – "Sorry, no engliš, kleine dojčland!"

Ďalší deň som už bol prevádzky schopný a tak som sa vybral popri prítoku Mliečnej rieky smerom na kláštor Thomo. Zablúdiť nebolo kde, lebo z Namche Bazaaru sa dá ísť len na Luklu, Thomo, Khumjung, Tengboche. Skôr šlo o to, spoznať všetky zákutia a to sa mi podarilo tak, že po návrate Stano vôbec nevedel o čom hovorím. Za deväť rokov tam nebol a ani o tom nepočul.

Čo som napokon videl

Až tu som si naplno uvedomil nosičov všetkého možného a veru som sa so záťažou, ktorú s úsmevom a revúcou muzikou z mobilov nosili, nevedel rozumovo a citovo vysporiadať. Hneď za heliportom nad Namche Bazaarom kultivovali svah. Obrovské kamene rozbíjali zatĺkaním oceľových klinov, menšie kamene znášali na drevených krosnách do dediny a tu z nich vysekávali kamenné tehly na nové domy. Ženy zo zvyškov tejto činnosti kladivami vyrábali štrk. Všetko bez rukavíc, zväčša bez okuliarov, čupiac celé dni. Ostatní zhŕňali hlinu do terás a z menších kameňov robili múriky. Popri mne kráčali chlapi s armovacím železom, 10–timi drevenými hranolmi 10 x 10 x 200 cm, 10 ks preglejkami 1 x 100 x 200 cm. V predklone, takže často nevideli proti komu idú a vyhýbali ste sa im Vy.

Všade sa na mňa dívali šesť- až sedem-tisícovky so zasneženými vrcholkami. Popri chodníku kvitli rododendrony a na svahoch niečo ako irisy. Nikam som sa nemusel ponáhľať a tak som posedával, pokúšal sa fotiť vtáčiky, ale boli neskutočne rýchle. Zato sa mi podarilo vidieť a nafotiť párik nepálskych prepelíc, vraj vzácnosť. Prvý deň som došiel k Kongde View hotel Phurte. Stavali pod ním, na zákrute chodníka, novú Stúpu. Asi šesť chlapíkov opäť z kameňov kladivami a klinmi vyrábalo potrebné tvary, aby kruhová stavba bola čo najskôr hotová. Jeden nosil materiál po rebríku na krosnách hore a dvaja ich ukladali. Pri návrate som stretol skupinku školákov, vracajúcich sa zo školy v Namche Bazaar domov. Ich životným snom je stať sa nosičmi, ako ich otcovia!

Na ďalší deň som za dedinkou Thame objavil nenápadnú šípku Way to Lawudo Gompa retreat center Mendey Village. Vybral som sa po nej, hoci som nevedel čo ma čaká. Alebo práve preto. Vcelku strmý výstup 500 výškových metrov. Po 400 výškových m som bol v hotelovom komplexe, kam turistov vozili vrtuľníkom a pobehoval okolo nich uniformovaný personál. Čo tam robili, na planine 100 x 300 m, vyplnenej políčkami, neviem. Ale nad tým je kláštor, kam ako som zistil, smerovali všetky tie ľudské mravce s nákladom. Často z porastu trčal len pohybujúci sa náklad. Bez problému som vyšiel do 3 900 m. Ponuku na nocľah a jedlo som s vďakou odmietol a vrátil sa späť. Ženička, čo prala ráno v studenej vode, vytekajúcej z kohútika v skale, prala stále. Mne by už asi odpadli ruky.

Na tretí deň som napokon došiel aj do kláštora v Thamo. Aj ten rekonštruujú. Ako som zistil, všetok stavebný materiál nakladajú v Kathmandu do lietadiel a z Lukly to nosia nosiči, kam treba. Často im trekeri tlieskali, či otŕčali palce smerom hore. Tu som stretol svojho malého nepálskeho kamaráta Bista. Podľa mňa bol poza školu, ale to nie je môj problém. Sprevádzal ma celou cestou, ukázal mi školu postavenú v Thamo za rakúske financie, dom rodičov, mladšieho brata. Dal som im perá a hroznový cukor. Každý deň som chodil okolo tabule so zvláštnym nápisom pre Slováka– SNP Police check post. Žeby naši partizáni? No bol to kontrolný bod v NP Sagarmatha. Tu som napokon odbočil a vyštveral sa na miniletisko pod Khunde, kde som zase objavil, že okrem Hillary School v Khumjungu, je ešte Hillary Hospital v Kunde a je to vlastne dvojdedina. V škole sme boli pri aklimatizačnej túre a nemocnicu som napokon nenavštívil. Blížiaca sa búrka ma zahnala domov. To už tam boli Martin a Jozef, ktorí sa vrátili z Kala Pattaru. Zvyšok expedície mal dôjsť zajtra z Island Peaku. Keďže ma nejako prefúklo pri držaní opranej bielizni na šnúre, posledný deň som sa opäť len tak prechádzal uličkami Namche Bazaaru a pozoroval mumraj okolo seba. Na rozlúčku som vyšiel k vojenským kasárňam. Je tu pozorovací bod jeho výsosti Everestu. Trekeri tu často posedávajú celé hodiny a z kresielok pozorujú jeho vrchol.

Záver

Pokiaľ máte kamaráta, ochotného ísť s Vami do cudziny, na internete dnes získate informácie o všetkom, od kúpenia leteniek až po objednanie ubytovania aj v tej poslednej dedinke. No úprimne povediac, v mojich rokoch a s jazykovými znalosťami, zostanem verný CK. Ledaže by sa stal zázrak a začali chodiť so mnou manželka, či mladšia dcéra. Ale to už je o inom.

Diskusia
Týždeň celkom sám v Namche Bazaar 29/01/18 15:45 20 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Reportáž Skladia 2018 - okolím Skalice Skladia je Pochod sklamaných diaľkoplazov. Ani po rokoch účastí som nezistil čím, lebo všetci sa vždy tešíme, kade nás zase Štefan povodí. Za 32 ročníkov spravil pre propagáciu histórie, kultúrnych, technických a prírodných pamiatok našej vlasti viac, než mnohé samosprávy obcí. Pre široké spektrum turistov z Bratislavského a Trnavského kraja pripravuje neúnavne vždy niečo nové, nečakané. Tento rok nás pozval spoznávať Baťov kanál v okolí Skalice. 13/01/19 Miroslav Svítek Záhorie
Túra Hodice – Drosendorf - záver KPG Po šiestich mesiacoch od vykročenia zo Sekúl a po šiestich jednodňových túrach ocitol som sa pri prameni Moravskej Dyje. Že tu so mnou po vyše štyroch rokoch, čo nemohla chodiť na turistiku pre starostlivosť o matku, stála aj moja žena, umocňovalo pocit radosti. Opäť som si nielen dokázal vysnívať nejaký projekt, ale ho aj celkom zdarne dotiahnuť do realizácie. Ako centrum som na tri noci vybavil ubytovanie v Dačiciach a samozrejme v hoteli Dyje na brehu Moravskej Dyje. 09/10/18 Miroslav Svítek Česko, Rakúsko
Túra Podhradí nad Dyjí – Čížov 6. etapa KPG Ani priam tropické horúčavy ma neodradili od pokračovania môjho putovania popri Dyji. Nemám rád túry, kde človek tŕpne, či dobehne na jediný možný spoj a na tejto túre som mal tri také možnosti. Komplikovala to ešte rekonštrukcia železničnej trate medzi Břeclavou a Znojmom, kde som sa obával zdržania pre prekládku bicyklov medzi autobusom a vlakom. Ale buď ma má niekto hore rád, alebo som si to len tak fantasticky naplánoval a dodržal itinerár. 18/09/18 Miroslav Svítek Česko
Najnovšie články na titulke
 
Túra Rozsutce z Bieleho Potoka Leto v roku 2018 nie a nie sa rozlúčiť. Ešte aj v polovici septembra teploty v podhorí dosahovali 25 stupňov. Keď sa po dlhšom čase objavil syn a chcel podniknúť nejakú túru, sadli sme si nad mapu a dumali, kde dávnejšie nebol. V Malej Fatre sme pred rokmi strávili zopár stanovačiek a vtedy naposledy bol aj na Veľkom Rozsutci. Voľba bola jasná - treba naplánovať výlet do tých končín. dnes Michal Bukvai Malá Fatra
Test Batoh Hyperlite Mountain Gear Windrider 2400 Ak poškuľuješ po ľahšej výstroji na hiking alebo si niečo započul o ultralight hikingu, Windrider od Hyperlite Mountain Gear by si určite nemal prehliadnuť. Je však exotický biely batoh z polopriesvitného materiálu naozaj správnou voľbou? Dve sezóny som batoh testoval a tu sú moje postrehy. včera Adrián Kašniar Batohy
Túra Nový Zéland - krajina papraďorastov Keď som išiel prvýkrát v roku 2004 na Nový Zéland, potreboval som víza. Po viacerých urgenciách som ich nakoniec dostal, zarazilo ma však, ako vyzerali. Krížom cez stranu pasu sa ťahal obrázok paprade. Prečo papraď a prečo nie kivi? Veď pre Nový Zéland sú charakteristické práve tieto nelietavé vtáky. A to až tak, že sa slovom kivi (a nie aktinídia) nazýva ovocie, ktoré sa do Európy začalo dovážať z Nového Zélandu. Dokonca Novozélanďania sami seba nazývajú Kiwi. 15/01/19 Martin Knor Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Týždeň celkom sám v Namche Bazaar 29/01/18 15:45 20 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.28 (0.07)