Trasa

Ružomberok – Kalvária – Sidorovo – Vtáčnik – Šiprúň – Smrekovica, horský hotel – Rakytov – sedlo Ploskej – Vyšná Revúca

Ružomberok - Sidorovo

Tíško závidím hory ľuďom, ktorí ich majú na dosah ruky z prostredia svojho domova. Aspoň trochu sa môj deficit vyrovnáva tým, že Liptovské Revúce, „jakožto“ rodisko mojich predkov, mi poskytujú možnosť prenocovať v drevenici po prarodičoch. Včas ráno ma autobus odviezol z Liptovských Revúc do Ružomberka. Z autobusovej stanice je to iba kúsok do centra, odkiaľ som už ďalej sledoval turistické značenie. Na Kalváriu nad mestom ma uličkami ospalého Ružomberka viedla asfaltová cesta, v závere lemovaná malými kaplnkami, symbolizujúcimi 14 zastavení Krížovej cesty. Na samotnom kopci ma privítal kostolík s tromi krížmi vtesnanými do malého lesíka, ktorý umocňoval atmosféru pokoja. Po krátkom pochode lúkou začalo regulárne stúpanie na Sidorovo. Hneď na začiatku som prehodnotil svoje oblečenie v kombinácii so „stupáčikom“, ktorý ma čakal, a nahodil letný strih. Najdlhšie súvislé stúpanie dňa som si rád odmakal už na začiatku. Lesný chodník vyšliapaný a bez prekážok, značky jasné, tvárou a telom som zbieral pavučinky natiahnuté krížom cez chodník. Idylka. V príjemnom rozpoložení za prijateľného tempa som dostúpal na vrchol Sidorova, ozdobený skupinkou skál, odkiaľ sa ponúka jedinečný výhľad nielen na ružomberské „predmestie“ Biely Potok, ale najmä na malebnú dedinku Vlkolínec, ktorá mi ležala priamo pod nohami. Po náležitom vychutnaní scenérie a doplnení tekutín som začal zostup na Vlkolínske lúky.

Vlkolínske lúky - Smrekovica

V strede kopca som začul brechot psa a zvončeky, známa to kombinácia zo salaša. Čochvíľa som ho na priestrannej lúke aj zazrel. Na pohľad príjemnú panorámu dotváralo skalné bralo, ktoré s protiľahlým svahom akoby tvorilo bránu k chatám, hotelu Malina a vleku lokality známej ako Malinô Brdo.

Na Vlkolínskych lúkach chodník splynul s cyklotrasou a toto spojenie pretrvalo prakticky až po Smrekovicu. Pred sedlom pod Vtáčnikom potešil vyvierajúci prameň vody, od Vtáčnika po Šiprúň ma zas každú chvíľu otáčali výhľady na Krivánsku Fatru a Veľký Choč. Z Vyšného Šiprúnskeho sedla viedla červená značka do údolnej Podsuchej. Po chvíli som z nej odbočil a viditeľným (hoc neznačeným) chodníkom vystúpal až na vrchol Šiprúňa. Z neho som prvýkrát zazrel jeden z hlavných bodov dnešnej túry – Rakytov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po návrate do sedla ma cyklotrasa zaviedla na trávnaté úbočia Malej Smrekovice, bohato zdobené jarnou kvetenou. Pozadie scenérie obstaralo zvlnené more horstva Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Kúsok civilizácie som opäť zažil pri prechádzaní popri vojenskej zotavovni a (zavretom) horskom hoteli Smrekovica, kde som si na lavičke opäť vydýchol.

Rakytov

Na Smrekovici som sa definitívne rozlúčil s cyklotrasou a lúčnym úbočím stúpal na Skalnú Alpu. Pri jej traverzovaní ma nadchol triumvirát Rakytov, Ploská, Borišov, ktorý sa do fotodokumentácie priam vypýtal. Lesným chodníkom Poludnice som sa dostal do Severného Rakytovského sedla, odkiaľ to bol ku krížu na vrchole už len kúsok. Bezchybný kruhový výhľad z Rakytova mi umožnil aspoň trochu skontrolovať prejdenú trasu, ešte ďalej na sever čnela silueta Veľkého Choča. Malá Fatra vľavo už bola zahalená dažďovými mrakmi; vpravo sa zas Liptovská Osada a Liptovská Lúžna krčili pod masívom Salatína, kúsok ďalej Prašivá a horské lúky nízkotatranského hrebeňa. Pri pohľade na juh ma upútal majestátny Čierny kameň, za ním dobre viditeľný hrebeň Veľkej Fatry s Ostredkom a Krížnou, ktorý po odbočení vľavo končil až na Zvolene nad Donovalmi. Vľavo dole som zazrel cieľ svojej cesty – Liptovské Revúce, vpravo od Čierneho kameňa stále viac sa blížiacu Ploskú a Borišov.

Čierny Kameň – Liptovské Revúce

Po chvíli fotografovania som zišiel z Rakytova, známou skalnou bránou až do Južného Rakytovského sedla. Minčol som obišiel zľava, po rovnom lúčnom úseku zase Čierny kameň sprava. Z úvah ma náhle vyrušil mladý srnček, ktorý vyskočil z hustého porastu na chodník asi dvadsať metrov predo mnou. Kým ma zaregistroval, spomalil som, takže jeho ústup do bezpečnej vzdialenosti bol rovnako pokojný ako príchod. V mysli mi zostala len spomienka na krásne hnedú srsť. Opäť sa potvrdilo, že foťák v takýchto chvíľach zvyčajne leží v ruksaku na chrbte.

Za Čiernym kameňom ma privítalo sedlo Ploskej, kde sa už cítim ako doma. Až po usadení sa v prístrešku som si všimol tmavé mračná, ktoré sa potichu ťahali za mnou. Bez zbytočného odkladu som sa teda rýchlou chôdzou ponáhľal dole. Netrvalo dlho, zaburácal hrom a začalo pršať. Pred dažďom ma do veľkej miery chránili koruny stromov, ktoré lemovali väčšiu časť cesty pod salašom na Mogurách. Postupne sa pršanie zmiernilo, po príchode do Vyšnej Revúcej už len mrholilo. Záver trasy sa niesol v pohodovom tempe, ktorým som prišiel až na chatu.

Záver

Večer som si v hlave porovnal obe dnešné cesty: z Revúc do Ružomberka a z Ružomberka do Revúc, tú polhodinovú a tú deväťhodinovú. A napadlo ma, že sa občas oplatí spomaliť. Ísť tridsať kilometrov deväť hodín miesto polhodiny. Vnímať veci okolo seba a tešiť sa z nich. Som rád, že ma moje túžby opäť raz priviedli do Veľkej Fatry. Sidorovo s Vlkolíncom, Rakytov či Čierny kameň určite stoja za námahu a pot, a nemali by zostať ukryté pred očami vyznávačov turistiky.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek