Trasa

Liptovská Teplička – sedlo pod Doštiankou – Panská hoľa – Budnárka – útulňa Andrejcová (nocľah) – Ždiarske sedlo – Bartková – Kráľova hoľa – Martalúzka – Smrečinské sedlo – Doštianky – Liptovská Teplička

Liptovská Teplička – Panská hoľa

Z Liptovskej Tepličky (900 m) vyrážame až okolo pol jedenástej, keďže sa ráno len presúvame. Trasa ide najprv dedinou, potom modrá značka začína stúpať cez lyžiarske stredisko, ktoré však tento rok ani nebolo v prevádzke. Aj stretáme miestneho chalana, ktorý sa nad pozastavením prevádzky strediska pekne rozhnevá. Nedivíme sa mu.

V trávnatom sedle pod Doštiankou si dávame krátku pauzu. Toto je krajina, akú mám tak rada! Krásne zvlnené lúky kam oko dovidí, okorenené lesmi naokolo. Tu sme sa už raz vyskytli počas zimného hiking.sk fotostretka, avšak vtedy nám počasie zabránilo v tvorbe pekných fotiek. Dnes to je o čosi lepšie. Hoci - Vysoké Tatry sú trochu prekryté oparom. Na koniec októbra je však nečakane príjemne teplo, slnko celkom pripeká.

Žltá značka nás vedie ďalej zvážnicou bokom od Smrečín, čo by bolo fajn, keby geoskrýša, ktorú chceme nájsť, nebola rovno hore nad nami. Začneme sa teda driapať rovno hore za šípkou vysokou suchou trávou, aby sme za chvíľu stálu na hrebeni. S trochou šťastia nachádzame aj skrýšu. Toto je jedna z tých veľmi málo navštevovaných, za takmer 8 rokov existencie má len 35 nálezov. O to viac nás teší, že môžeme patriť medzi tých pár ľudí. Mať lepšiu viditeľnosť, tak by som na Smrečinách dokázala ležať v jesennej suchej tráve aj celý deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme ďalej nenápadnou trávnatou cestou lúčnym terénom smerom na Panskú hoľu, pričom si užívame absolútnu samotu. O chvíľu sa opäť napojíme na žltú značku, ktorá nás čoskoro dovedie k salašu pod Panskou hoľou. V tejto dobe je už salaš opustený, aj keď ťažko povedať, či sa stále využíva aj v letných mesiacoch. Jedna búda je stále dobre zachovalá. Nasleduje výšvih na vrchol Panskej hole (1429m). Tu nás čaká „milé“ prekvapenie – vyjazdená diaľnica po ťažbe dreva, a pekne do maximálnej možnej šírky. Nechýbajú olejové škvrny, typický obrázok po ťažbe na Slovensku. Dávame si neskorý obed v sprievode zmeny počasia na silnejší vietor a citeľný chlad.

Panská hoľa – Andrejcová

Úsek z Panskej hole viedol kedysi asi lesom. Teraz je to najmä trasa okrajom rúbanísk. Aspoň sa ale môžeme dívať na hrebeň pred nami a na Kráľovu hoľu po ľavej ruke. Opäť pauzujeme pri útulni Budnárka. Milo ma prekvapuje vybavenie chatky, je veľmi komfortné. Vo vnútri je príjemne teplo, chatka mala zjavne návštevníkov. Ja by som sa s radosťou rada zložila na noc aj tu, ale Matúš má predstavu fotenia východu slnka z Bartkovej, a tak sa so smútkom lúčim s útulňou a pokračujeme ďalej na Andrejcovú. Od chaty prudko klesáme k potoku do doliny na modrú značku. Je to pekná strminka, kolená dostávajú zabrať. Popri potoku potom stúpame dolinou, až kým sa nedostaneme na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Potom to je už len kúsok po červenej a okolo štvrtej poobede stojíme pri útulni Andrejcová (1410 m).

Slnko akurát zapadá a aj Tatry sa trochu vyčistili, takže si užívame aké-také výhľady. Tie tu kedysi tiež neboli, ale rúbaniská rovno pod útulňou ich umožnili. Sme tu prví, zatiaľ ani nohy, hoci sa stmieva veľmi rýchlo. Útulňa je čistá, zjavne čerstvo uprataná, smeti sú vynesené. Premýšľame, či zakúriť, alebo sa po večeri šupneme rovno do spacáka. Poloha piecky a žiadne drevo nám dávajú jasnú voľbu – zahreje nás jedlo a spacáky. Postupne sa útulňa plní turistami, až ma prekvapuje, koľko ľudí je ešte na hrebeni. Prične sú raz-dva zabraté, poslední turisti musia spať už na zemi.

Maľované ráno a raňajky nad Ždiarskym sedlom

Vstávanie na fotenie sme trochu podcenili, a tak nakoniec len okolo šiestej vyliezame zo spacákov. Vybiehame pred útulňu, kde práve začína divoká hra ružovej oblohy s Tatrami. Neviem, či sa mám len kochať, alebo to rýchlo fotiť. Farba je nádherná! Ešte som takéto krásne Tatry naživo nikdy nevidela. Aj si nasadzujem okuliare, nech tú krásu vidím pekne ostro. Raňajky si dáme až niekde cestou, a tak rovno po fotení vyrážame po červenej ďalej po hrebeni smerom na Kráľovu hoľu. Na malom kopčeku nad Ždiarskym sedlom (1473 m) si povieme, že práve toto je to pravé miesto, kde potešíme svoje žalúdky – veď kto by nechcel raňajkovať s výhľadom na krásne nasvietené Západné aj Vysoké Tatry. Varíme si kašu a opäť si užívame ticho nízkotatranského horstva.

Bartková – Orlová – Kráľova hoľa

Sladké energetické raňajky padli vhod, čaká nás stúpanie na Bartkovú (1790 m). Nie je to ale nič strašné. Chodník stúpa rovnomerne, v lete je tu určite plno čučoriedok. Teraz v novembri nám už len ich červené lístky dotvárajú tú správnu jesennú atmosféru. Na Bartkovej a potom aj na Orlovej (1840 m) zažívame asi najkrajšie výhľady tohto dňa, samozrejme ak nepočítam východ slnka pri Andrejcovej. Všetko navôkol je krásne farebné, na severe krásne čisté Západné a Vysoké Tatry, na východ vlniaci sa hrebeň ku Kráľovej holi, na juhu Horehronie v jemnom opare a za ním zárezy dolín Muránskej planiny, na západe Veľká Vápenica a v pozadí Ďumbier. Krása, krása! Mám chuť si od radosti zakričať. Fotky zapĺňajú ihneď naše pamäťové karty. Postupujeme ďalej hrebeňom. Výhľady sú stále dobré, ale od západu sa začína nasúvať nejaká oblačnosť. Na Kráľovej holi (1946 m) sú už mraky nad nami. Tak – môžem si povedať, že konečne stojím na Kráľovej holi! Prvýkrát. Ale kde je ten strom zelený, o ktorom sa spieva v známej ľudovej piesni? Namiesto neho tu stojí len betónová opacha vysielača. Nuž, tu sa mi dlho zdržiavať nechce, poďme radšej dole na Martalúzku, kde si chceme dať neskorý obed.

Cez Martalúzku naspäť do Liptovskej Tepličky

Ako tak klesáme dole, tak míňame aj nejakých turistov. Zahľadím sa lepšie predo mňa dole a vravím Matúšovi – „Ty počuj, tamtá postavička, čo ide hore, vyzerá z diaľky ako Honza Nezkusil. Je to on?“ Čím viac sa k sebe blížime, tým viac človek vypadá ako Honza a nakoniec to je naozaj on. Je celkom prekvapený, že tu stretáva akurát nás, Nízke Tatry totiž nie sú naše domovské pohorie. Nás zasa stretnutie až tak neprekvapuje, vieme, že Martalúzka a Kráľovka patria medzi jeho obľúbené. Chvíľku sa porozprávame, ponadávame na počasie, ktoré nám bráni v tvorbe gýčových fotiek (medzitým sa úplne zatiahlo) a o chvíľu pokračujeme každý svojim smerom. Na Martalúzke (1560 m) dáme obed, ale inak sa moc nezdržiavame, keďže do Liptovskej Tepličky to je ešte dosť kilometrov a počasie nám nedopraje výhľady, aké tu mal Tóno.

Úsek do Smrečinského sedla (1442 m) mi príde hrozne monotónny po takmer polke dňa na hrebeni. Okrem toho som sa zasa raz nepozrela poriadne do mapy, a tak ma prekvapuje, že to nie je len dole, ale pekne ako na húsenkovej dráhe – hore, dole, hore, dole. Už v Smrečinskom sedle mám pomaly dosť, pričom do Liptovskej Tepličky to je ešte poriadny kus. Pokračujeme ďalej po zelenej. Otvorene priznávam, že cesta ma nekonečne nudí, a neviem sa dočkať lúk, na ktoré máme prísť. V istom momente sa chceme odpojiť zo zelenej, aby sme prešli viac lúkami, keďže som z nich videla pekné fotky v mape, ale nejako sa nám to nepodarilo, a tak na Doštianky doťapkáme po zelenej, v spoločnosti stáda srniek. Tesne predtým, ako začneme klesať po modrej dole, nám príroda po 3 hodinách plechu ukazuje opäť svoju krásu. Magický moment trvá žiaľ len chvíľku.

K Čiernemu Váhu schádzame už takmer potme. Prejdeme po drevených lávkach cez močiar, a potom už len za svitu čeloviek dochádzame cez mierny poľný kopec do Liptovskej Tepličky. Výlet sa teda podaril. Už len dobrá večera v miestnej reštaurácii a čaká nás unavený presun k rodičom do Turca.

Túra bola prevedená v dňoch 30. - 31. 10. 2011.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek